Do priepasti chudoby v Mexiku padajú najmä deti
Ľudia ktorý menia svet, a mi otom nevieme.
Keď sa na mexické mesto Pauebla znesie noc, Ernesto Portillo ( 34 ) balí do tašky autíčka, stolné hry a sladkostí. Naskakuje na svoj moped a vydáva sa do tmavnúcich ulíc. Náplňou práce tohto sociálneho pracovníka je pomáhať na kosť vychudnutým deťom, často len šesťročným, ktoré žijú pod mostami alebo v opustených státnkoch v tržniciach.
Je to dosť náročná práca. Na začiatku som to často chcel vzdať, vraví v kaviarni na námestí Zócalo, kde otrhané deti predavajú sladkosti a žobrú. "Ročne zachránim z ulice 20 detí. Je to moja srdcová záležitosť. Milujem svoju prácu, je to moja vášeň", priznáva Portillo. Humanitárne organizácie ako JUCONI, v ktorej Portillo pracuje, fungujú po celom rozvojovom svete. Od Nairobi po Rio de Janeiro. Usilujú sa vytiahnuť deti zo sveta násilia, strachu a závislosti. Zatiaľ čo každý piaty Mexičania si nemôže dovoliť kúpiť poriadne jedlo, tamojší milionári lietajú vo vrtuľníkoch. Podnikatelia profitujú na obchodoch s USA, ale milióny ľudi sa utápajú v chudobe po finančných krízach v rokoch 1982 a 1994. Podľa najtriezvejších štúdií až 95 000 detí pracuje na ulici, 20 000 sa živí prostitúciou.
Podľa pracovníkov humanitárnych organizácií vinu za biedu detí z ulice nesú medzery v školskom systéme, zlá sociálna starostlivosť a nedostatok pracovných príležitostí pre mladých.
"Keď sa mi dostanú do rúk, sú vychudnutí na kosť a trpia nedostatkom všetkého," vraví Portillo.
Jeden chlapec, ktorý sa od strachu pravidelne schováva pod stolom, hodil do Portilla kameň. Práve vo chvíli, keď mu ukazoval fotografie veselo ozdobeného domova pre deti z ulice. Majú tam zabezpečené slušné ubytovanie, vzdelanie a psychologickú starostlivosť.
"Peniaze nie sú problémom. Ten spočíva v ignorácii. Je to začarovaný kúh," vraví Travis Ning z JUCONI, ktorý sa usiluje, ak je to len trochu možné, zbližovať deti s ich rodinami.
Neďaleko Pauble, v údolí obklopenom zasneženými vrcholkami sopiek, je usadlosť, v ktorej niekdajšie deti ulice doja kozy a vyrábajú syr. Ten potom predávajú a zarábajú si na živobitie. Väčšina z nich začína normálny život. Ale tiene ulice stále dopadajú na ich duše. Vidieť to napríklad vtedy, keď sa ich opýtate, aké to bolo v minulosti. Odpoveďou je ticho.
"V mojej rodine boli problémi. Tu mi je lepšie," hovorí Isaías ( 13 ), ktorá má na sebe zásteru z mliekarne a biele podkolienky. Pritom sa uprene pozerá do zeme.
Reuters a administrátor stránky