Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Trojročnú Milicu Rakić utratil humanizmus kazetovou bombou zrejme z lásky

23. 8. 2010

Trojročnú Milicu Rakić „utratil“ humanizmus kazetovou bombou zrejme „z lásky“

"Bomby na mestá... a dediny?
Kto sú oni, aby súdili iných?
Služobníci Boží?
Jedno malé dievčatko s vláskami sťa hodváb,
bolo zabité bez milosti,
ten anjelik bez krídel..."

(Pesma posvecena Milici Rakic)



O jeden „vojenský cieľ“ menej?

(napísané podľa správy Srbského ministerstva informácií z 19. apríla 1999 spresnenej o údaje z vyšetrovacej správy Srbského ministerstva vnútra z 21. apríla 1999)

17. apríla 1999 sa o deviatej hodine večernej rozozvučia sirény varujúce pred nepriateľským náletom. Srbi chystajú svoje obydlia pred bombardovaním. Stiahnuť rolety, zatvoriť okenice ak sú, otvoriť okná, aby ich tlaková vlna nerozbila a schovať sa s rodinou v miestnosti čo možno najďalej od nich – tak káže rozum.

Milica Rakic

Milica v podobnom pyžame, aké mala na sebe v osudný večer.

O 21:45 šrapneli z americkej kazetovej bomby prerazia cez rolety malé okienko i stenu v byte rodiny Rakićových na ulici Dmitrije Lazarev-Raša 8, na prvom poschodí v Batajnici neďaleko Belehradu. Šrapneli, ktoré prebili stenu, preletia až do kúpeľne otvorenými dverami. Za ich prahom sedí práve na nočníku vedľa vane nevinná a svet ešte len objavujúca trojročná Milica Rakić (Милица Ракић). Jej starostlivá matka Dušica jej v tej chvíli ustiela kvôli ohlásenému náletu improvizovanú postieľku v kuchyni.

Malá Milica tak hľadí americkej smrtke do očú sama. Prah kúpeľne sa stáva prahom jej mladého života. O pár hodín zostane v Srbsku o jeden „vojenský cieľ“ navždy menej... Tento „vojenský cieľ“ bude mať vtedy tri roky, tri mesiace, osem dní a svetlé vlásky jemné sťa hodváb...

Ešte včera poobede viseli Milicine šatočky na šnúre v tej istej kúpeľni. Dušica ich vyprala, aby ich Milica mala čisté na výlet, na ktorý sa ju chystala aj spolu s jej deväťročným bratom Nikolom zobrať o dva dni neskôr, 18. apríla.

Milica v červených šatočkách, ktoré si už nikdy po 17. apríli 1999 neobliekla...

Dnes červené šatočky s vyšitým červeným mačiatkom ležia ticho v bielizníku v jeden a pol izbovom, skromne zariadenom byte. Všetko niekdajšie teplo tohto domova je navždy preč. Na tvári Milicinho otecka, Žarka Rakića, sa objavili nové vrásky. Dušica Rakić unikla smrti iba o vlások – dnes si však želá, aby vtedy nemala toľko šťastia...

Malý braček Nikola sedí v kruhu priateľov. „Moja sestrička je preč,“ vysvetľuje im pokojne, akoby si ešte neuvedomoval, čo to znamená.

Vaňa je plná skla. Keramický záchod je rozbitý. Kúpeľňové kachličky prasknuté.

„A jej malá hlavička...,“ počuť hlasy z miestnosti.

Dlhé ticho, potom náhla a hlasitá explózia. Priečelie budovy zostane posiate dierami zavŕtanými skrz-naskrz bielou stenou domu číslo osem.

„Ihneď som so ženou bežal naboso do kúpeľne“, vraví Žarko. Na chvíľu sa zarazí a hľadá ďalšie slová. Potom pomaly otočí hlavou a jeho oči sa stretnú s očami Dušice. Pokračuje: „Milica už ležala na zemi v kaluži krvi. Kúsky skla neboli na zemi vedľa nej, ale vo vani. Zdvihol som moje dieťa zo zeme a Dušica sa pokúšala zistiť, či nemá Milica úlomkami skla poranenú hlávku a prezerala jej aj celé telíčko, aby sme odhalili, aké zranenia utŕžila.“

Dušica sa sprvoti domnievala, že tlaková vlna najskôr rozbila okienko na záchode, zhodila Milicu z nočníka a tá si tak poranila hlavu o úlomky skla na zemi – z tohto omylu ich mali vyviesť až závery oficiálneho vyšetrovania.

Žarko pokračuje: „Uháňal som s ňou dolu schodmi. Ohlásili sme susedov, a tí nás vzali do batajnickej nemocnice. Keď som ju predával zo svojho náručia lekárom, Milica ešte preukazovala známky života. Bolo pre mňa ťažké ju teraz opustiť, keď ma lekári vykázali do vedľajšej miestnosti, kde som mal čakať na ďalšie informácie o jej stave.“.

Žarko najskôr pre stres a strach, ktorý ho vtedy sužoval kvôli dcérke, stratil vedomie a zrútil sa na zem. Dostal injekciu, a potom ako sa prebral, ho odviezli domov s tým, že o Milicinom stave ho budú informovať.

Milica Rakic

Bogdan Mirilović (71), sused: „Môj dom je oproti cez ulicu. Počul som výbuch. A potom krik. Bol to ten najstrašnejší krik, aký som kedy vo svojom živote bol býval počul. Po chvíli sa zmenil na kvílenie.“

Femi Sumeti (37), sused z domu číslo 10 si spomína, že po výbuchu všetko zahalil čierny dym, po ktorom ho štípali oči.

V dome naprieč ulicou jeden z tisícov šrapnelov zasiahol aj Drazena Jakovića (21): „Keď to vybuchlo, všetci sme spadli na zem. Mňa to trafilo do predkolenia. Dnes ráno mi z nohy vybrali časť šrapnelu, ale doktori si myslia, že ešte tam toho mohlo zostať viac,“ a pokračuje o Milici: „Milicu som poznal. Hrával som sa s ňou. Bola takým neskutočne veselým malým dievčatkom. Vždy zvykla pobehovať po okolí.“

Milica sväticou a mučeníčkou srbského národa?

(napísané podľa článku P. Pasića vychodivšom v Glase Javnosti 1. decembra 2004)

Zahumsko-hercegovinský vladyka Athanasius predložil v roku 2004 návrh na blahorečenie Milici Rakić za sväticu Srbskej pravoslávnej cirkvi. Návrh podporil aj jeho nástupca, vladyka Grigorije. Zároveň vladyka informoval, že freska s podobizňou malej Milici už bola vytvorená v monastýri v Tvrdoši pri Trebinji, kde sa nachádza sídlo zahumsko-hercegovinského cirkevného eparchiátu. Na freske stojí: „Sv. n. muč. od NATO. Milica dete“ („Svätá naša mučeníčka NATO. Dieťa Milica“).

Ikona s podobizňou malej Milici Rakić, mučeníčky srbského národa.

„Freska v monastýri Nanebovzatia Panny Márie (Uspenja Presvete Bogorodice) je súčasťou medailónu ďalších mučeníkov a mučedníc. Medailón bol vytvorený v roku 2004 a je prácou dekana Nikole Lubardića z Belehradu. Malá Milica je symbolom utrpenia a nevinnosti a vytvorenie jej fresky zároveň potvrdzuje naše snahy vyhlásiť ju za srbskú svätú mučeníčku,“ ozrejmil vladyka Grigorije.

Podľa kánonu Srbskej pravoslávnej cirkvi je na vyhlásenie osoby za svätú potrebné, aby bola naplnená jedna z podmienok ako mučenícka smrť dotyčnej osoby, vzniknuvší kult osoby svätený ľuďmi, potvrdené zázraky konané danou osobou, alebo preukázateľné nerozkladanie sa jej pozostatkov. Napriek tomu, že Milica Rakić spĺňa minimálne dve z týchto podmienok (úmrtie mučeníckou smrťou a ľudový kult) môže od iniciatívy do kanonizácie niekedy ubehnúť rok či desaťročia – napríklad Teodor Vrsatský bol za svätca vyhlásený 400 rokov po svojej smrti. Milica by sa stala v poradí iba ôsmou ženou vyhlásenou za svätú z celkového počtu sedemdesiatsedem kanonizovaných svätých Srbskej pravoslávnej cirkvi.

Základnou tézou humanizmu kazetové bomby?

V sobotu, 17. apríla 1999 bola Milica Rakić doslova beštiálne „utratená humanizmom z lásky“ – nijak inak menej kontroverzne sa totiž nedá nazvať skutok, ktorým „kolíska demokracie – Spojené štáty Americké“ po boku s „vyspelými západnými demokraciami“ (napr. Francúzskom či Nemeckom) a postsovietskymi republikami (ponovembrové kolaborantské establišmenty Slovenska a Českej republiky) dávajú priamo či nepriamo „príručku zo západného humanizmu“ srbským civilistom prostredníctvom kazetových bômb zločineckého spolku NATO.

Kráľ ponovembrového cynizmu v strednej Európe – Václav Havel – si zaslúžene získal svoju korunu definitívne až vyznaním svojho morálneho dna, keď vo francúzskom Le Monde na margo zahraničnej intervencie do srbských vnútorných záležitostí vyhlásil:

    „Domnívám se, že existuje za NATO intervencí na Kosovu element, který nikdo nemůže popřít: nálety, bomby, ty nebyly vyvolány ze zištných zájmů. Jejich povaha je výlučně humanitární …“
    (Václav Havel, Le Monde, 29. apríla 1999)

Václav Havel, ktorý bol za svoje „zmýšľanie a celoživotné úsilie za dodržiavanie ľudských práv“ viac ráz nominovaný na Nobelovu cenu za mier a za zmienené „zásluhy“ sa dokonca stal laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov, tak prakticky za základnú tézu humanizmu stanovil „dialóg prostredníctvom kazetových bômb“.

Stena budovy na ulici Dmitrije Lazarev-Raša 8 v Batajnici posiata krátermi po šrapneloch z kazetovej bomby, aké zhadzovali lietadlá NATO na územie Srbska a Čiernej hory tisíce.

Miliciny rodičia, Dušica ani Žarko, v momente útoku netušili, že vojská NATO použili pri bombardovaní Batajnici kazetovú muníciu, ktorú tak velebil v humanistickom nebi Havel, a z ktorej šrapnely sa po detonácii rozletia od miesta výbuchu do veľkých diaľok, podobne ako dnešným svetom letí takáto „humanistická láska“ v podobe „boja proti terorizmu“. Vyšetrovanie potvrdilo, že jeden z takýchto šrapnelov, po tom čo prerazil tehlovú stenu domu, preťal Milici tepnu na stehne, čo sa trojročnému dievčatku stalo osudným.

Kazetová munícia, označovaná aj ako kontajnerová či ako trieštivá, je druh munície, ktorý obsahuje niekoľko desiatok až stoviek menších bômb. Po tom, čo ju nad kontaktným územím vypustí lietadlo, alebo ju odpália zo zeme, sa roztriešti na kúsky submunície, ktoré „v daždi“ dopadajú na zem a vybuchujú. Týmto druhom munície sa efektívne neútočí na konkrétne strategické či vojenské ciele, naopak, účinnosť tejto munície je najväčšia v oblasti s veľkým výskytom ľudí, napríklad v husto obývaných oblastiach civilistami.

Túto tézu vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom potvrdzuje aj Žarko: „Dom, v ktorom bývam, sa nachádza v obytnej oblasti Batajnice. V jeho tesnej blízkosti sa nenachádzajú žiadne vojenské zariadenia ani možný strategický cieľ. Najbližší cieľ, ktorý možno považovať za strategický alebo vojenský, je batajnické civilné letisko, ktoré je od môjho domu vzdialené asi 4 až 5 kilometrov.“

Zronená mama Dušica, otec Žarka a brat Nikola na pohrebe svojej najmilšej.

Milica sa ihneď po svojej tragickej a zbytočnej smrti stala jedným zo symbolov utrpenia srbského národa behom vojenskej intervencii NATO v bývalej Juhoslávii – bez ohľadu na to, či ju Srbská pravoslávna cirkev uzná za svätú alebo nie – Milica zostane navždy žiť v srdciach Srbiek a Srbov.

Nič na svete však už automechanikovi Žarkovi a robotníčke Dušici nevráti ich milovanú dcérku Milicu. Keď sa v myšlienkach znovu vracajú k osudnému dňu, nedá im, aby sa zas a znovu neobrátili na Boha s otázkou: „Prečo musela zomrieť nevinná Milica?“ Jemné srdce básnika sa v piesni pýta podobne: „Iba Ty, Hospodin, vieš, prečo dávaš, a prečo berieš späť. Vari sa Ti vtedy, ó drahý Bože, anjeli minuli?“ Iba zatrpknuté srdcia takzvaných intelektuálov a humanistov, podobných Václavovi Havlovi, na Žarkovo a Dušicino zúfalé volanie môžu odpovedať nasledovne „citlivo“: „Milica musela zomrieť výlučne kvôli humanizmu samotnému. To nemožno poprieť.“

Nikto nebol za zverstvá napáchané vojskami NATO v Juhoslávii dodnes odsúdený, nikto nebol za Milicinu smrť vôbec súdený, ba na medzinárodnom fóre ani obvinený, nikto sa dodnes oficiálne neospravedlnil pozostalým po piatich tisíckach srbských obetí, ktoré zabili kazetové bomby v teple svojich domovov, nikto... napriek tomu, že stovky ľudí ako Žarko sú pripravené svoju výpoveď zopakovať zas a znovu: „I keď si myslím, že to bude ťažké, stále verím, že tí, ktorí sú zodpovední za tento zločin, či už priamo alebo nepriamo, budú potrestaní bez ohľadu na to kedy. Preto som svoju výpoveď pripravený zopakovať kedykoľvek pred kýmkoľvek.“

Ukladanie Milici Rakić na večný odpočinok.

Xenofóbny a svorný srbský národ, ktorý sa takým stal podľa ľavicových humanistov zrejme z úplnej pasie formovanej stáročiami obranných vojen proti invázii arabskej civilizácie do Európy, vo svojej duši prechováva a prechovávať bude večný odkaz týmto humanistom, ktorého znenie by sme mohli rekonštruovať asi nasledovne: „Nikada zaboraviti, nikada oprostiti ! Slava joj!“

Verím však, že Srbom ich kresťanská duša raz, keď bude spravodlivosti učinené zadosť, dovolí odpustiť establišmentom SŠA, Francúzska, Nemecka, ale aj Slovenska, ktorého vláda Mikuláša Dzurindu (SDKÚ) dovolila bombardérom smerujúcim i k domu Milici Rakić preletieť nad územím, ktoré od vekov patrilo slovenskému národu, a ten prísluší k rovnakému kmeňu ako národ srbský – k Slovanom. V našom prípade sme sa tak dopustili jedného z najťažších hriechov – bratovraždy.

Náhrobný kameň Milici Rakić sa stráca v mori čistonových pomníkov, ktoré sa na srbských cintorínoch začali hromadiť po intervencii vojsk NATO.

17. apríl 1999 možno preto nevinnou krvou stvrdeným právom považovať za deň, kedy bola slovanským národom neslovanskými lordmi, magnátmi, vikomtami, grandmi a kúpenými slovanskými zradcami vyhlásená existenčná vojna – vojna o budúcnosť našich detí. Prepožičajúc si slová barda slovenskej literatúry brojaceho proti výbojným vojnám, Hviezdoslava, možno povedať, že smrťou Milici Rakić vyhlasuje neslovanský „svet kaštieľov“ vojnu našim „deťom z chalúp“.

Alebo slovami samotného Žarka: „Prosím, nech sa mi nikto neopováži hovoriť o osude!“

Nostradamus prorokom Ismaelovho vyčíňania „na Dalmácii“?

(napísané podľa postrehov Zdeňka Patricka)

Za pozornosť v prípade rozbitia Juhoslávie stoja aj Nostradamove proroctvá, na ktoré sa teraz spoločne pozrieme:

    „V Adriatiku vznikne veľká nesvornosť. Čo spojené, bude roztrhnuté. Čo ešte nedávno bolo veľkým mestom, stane sa domom. Pochopí to Pompotam. Európska Mezopotámia vezme až do 45. (stupňa) a iní 41., 42. a 37. ...“.
    (Nostradamus: Král Propastí, 1998, str. 42)

Toto proroctvo je na strane 43 tej istej knihy interpretované takto: „Násilné delenie Juhoslávie tými, ktorí chceli dodatočne vyhrať druhú svetovú vojnu, vyvolaním dávnych nenávistí, je veľká dráma predchádzajúca tretej vyvolanej potope krvi. Čo Nostradamus potvrdzuje nielen vo svojich Predslovoch, ale i svojimi veršami:

    Stretnutie s Barbarmi v čiernych čapičkách /francúzsky: Barbare en la Cornette noire/,
    rozliata krv, Dalmácia sa otriasa:
    Veľký Ismael usadne do svojho výbežku,
    zatrpknuto sa otriasa pomoc Luisitanie.“

    (Nostradamus: Král propastí, 1998, str. 89, Centurie IX./60)

Myslel Nostradamus „barbarmi v čiernych čapičkách“ moslimov? „Veľkým Ismaelom“ židovských bankárov a „výbežkom“ Izrael? Ak áno, potom rozhodne hovoril o „etnickom“ konflikte v bývalej Juhoslávii – ktorej nezačlenenie do sféry vplyvu americkej zbraňovej loby vybudovanej na židovských peniazoch, bolo najväčšou strategickou chybou veliteľa oslobodzovacích vojsk Spojencov, Dwighta Eisenhowera, ktoré kedy počas druhej svetovej vojny bol býval ktokoľvek urobil z pohľadu americko-židovských, poteheránskych záujmov.

Svet poteheránskych záujmov kamuflovaných tzv. „kazetovým humanizmom“ dodnes stojí životy našich detí. Aj kvôli pamiatke Milici Rakić by sme preto jeho analýzam mali venovať zvýšenú pozornosť!

Texty niektorých piesní na pamiatku Milici Rakić

Milivoj Lemi Mrdaković: Pieseň malému anjelikovi

Миливој Леми Мрдаковић: Песма малом анђелу / Pesma malom anđelu / Pesma malom andjelu

    Myslím, že slzu nevyronili iba tí, ktorí sú bez duše,
    keď mocnosti z výšok a temnôt začali ničiť všetko pod nimi,
    a ja nijak raz nemôžem ich pochopiť či odpustiť tým ľuďom:
    Bomby na mestá... a dediny?
    Kto sú oni, aby súdili iných?
    Služobníci Boží?
    Jedno malé dievčatko s vláskami sťa hodváb,
    bolo zabité bez milosti,
    ten anjelik bez krídel...

Refrén:

    Iba Ty, Hospodin, vieš,
    prečo dávaš, a prečo berieš späť.
    Keď iba v sekunde ustal tlkot jedného malého srdiečka.
    Iba Ty, Hospodin, vieš,
    prečo dávaš, a prečo berieš späť.
    Vari sa Ti vtedy, ó drahý Bože, anjeli minuli?
    Jedno malé dievčatko s vláskami sťa hodváb,
    bolo zabité bez milosti,
    ten anjelik bez krídel...

(Poznámka: v čase písania tohto článku bolo Slovensko stále jedným z oficiálnych producentov kazetových bômb na svete).


Zdroje informácií:
Glas Javnosti: Mala Milica Rakić novi srpski svetac
Kosovo.net: Milica Rakic novi svetac
One military target less
Elena Guskova-Jurijevna: Investigation report
Délský potápěč: Devět let od smrti Milice Rakić
Wikipedia: Milica Rakić
http://czipm.org/sv.milica.html
Zdeněk Patrick: A tehdy si sám Satan i nad námi tiše zaplakal (III.)

Miliciny rodičia opisujú tragickú udalosť v srbskej televízii: http://www.youtube.com/watch?v=2M4FXxt7314

Piesne o Milici a iných srbských deťoch zavraždených v juhoslovanskej občianskej vojne so zahraničnou intervenciou:
Pesma posvecena Milici Rakic
Pogibija Milice Rakic
Decu ti necu oprostiti !!!
Milica Rakić

   

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář