Slovenská ozvena k bratom Srbom
Kosovo musí patriť Srbom!
V takzvaných nezávislých a slobodných médiách sa o tom nič nedozviete, tak ako sa v budúcnosti nikto nedozvie o tom čo sa robí na južnom Slovensku. Ale ani teraz známi to novinári harcovníci slobody /dobre platení/ neprichádzajú do týchto miest nevysielajú. Parlamenty a medzinárodné organizácie cudne mlčia, rovnako ticho sú prezidenti, aj slovanských krajín, hlavne tých, ktoré sa podieľali na rozbití Juhoslávie.
Áno ide o Kosovo. O barbarskú genocídu srbského obyvateľstva, ktorá dnes vchádza do záverečného štádia. Za ňou už nasleduje anexia tohto regiónu do Albánska, čo je už odobrené „falošným medzinárodným spoločenstvom.“ Ak sa stane tak, ako to chce OSN, USA, EÚ, NATO a OBSE, tak možno hovoriť jednoducho o privatizácii.
Kosovo patrí Srbsku, tak z pohľadu histórie, rovnako ako z banálnej spravodlivosti bytia. Kosovo - to nie je žiaden geografický región, to je územie, ktoré tisíc rokov obývajú pravoslávni Srbi, to je symbol ich národnej a štátnej identity. Ak chce niekto zobrať Srbom Kosovo, to je to isté, ako zabratie južného Slovenska, alebo vyhnanie Slovákov z Nitry.
Kosovo - to je kolíska srbskej štátnosti. Od ranného stredoveku tu žilo homogénne srbské obyvateľstvo. Niet nijakej historickej zmienky, že by sa na tomto teritóriu nachádzali v tom čase nejakí Albánci. Tí prišli sem až v 14. storočí, za okupačnými vojskami Turkov a prevýšili domorodé obyvateľstvo v demografických číslach až v 20 storočí. Vtedy sa začal boj o odtrhnutie územia od Srbov. Boli to Albánci z Kosovskej oslobodzovacej armády, bojujúci údajne za nezávislosť po rozpade krajiny, ktorí rozpútali teror. Aby vyhnali Srbov z ich územia používali vraždy, vysídľovanie, únosy civilných obyvateľov, blokádu dedín, snajperskú vojnu a napadnutia policajtov.
Európa nielenže sa spokojne pozerala na to, čo sa tam deje, ale zažmurovala oči nad obchodom s narkotikami na svojom teritóriu, z čoho mali zisk Albánci a odtiaľ sa investovali do „ privatizácie Kosova“. Až potom sa rozhodla Juhoslávia, že tu urobí konečne poriadok, poriadok na svojom vlastnom území. A vtedy sa začal do toho miešať „demokratický Západ“. Samozrejme, že v tejto vojne za svoje vlastné územie, ktorá bola už vtedy „vojnou proti terorizmu", nemohli byť ani vojaci Slobodana Miloševiča „anjeli“. Ale v roku 1998 v čase tesne pred vtrhnutím vojsk NATO, Srbov v Kosove uniesli raz toľko ako Albáncov, 159 ku 92.
Ale tieto čísla, ani logika, ani historická pravda nezastavili Američanov a Európanov v ich snažení odovzdať územie Albáncom. Treba vedieť, že okrem Turkov v 14. storočí a teraz v 20 storočí s Kosovom, niečo podobné sa už v histórii stalo. Taký istý cieľ si totiž postavili pred sebou dvaja “výtečníci“ Hitler a Mussolini, keď si vybrali Albánsko ako polygón strategických záujmov vlastných fašistických režimov.
Mesto Prizren bolo hlavný mestom mnohých srbských kráľov a cárov. Na jar v roku 1999 tu žilo 10 tisíc Srbov. Po príchode zahraničných vojsk zostalo v meste 100 Srbov. Dnes tam už niet ani jedného Srba. Taký istý demografický obraz je aj v terajšom hlavnom meste regiónu Prištine. Najprv 20 tisíc Srbov, potom 150 rodín a dnes – už tam niet žiadneho Srba.
Do času agresie NATO žilo v Kosove 250 tisíc Srbov. Dnes ich tam žije sotva 40 tisíc. Kto uverí , ze všetci ostatní ušli len tak a zanechali svoju zem len tak naverímboha. Kto dnes vie o tom, ako im podpaľovali domy, zneucťovali ich kostoly, zabíjali ich blízkych ?
V Prizrene v druhej polovici dňa Albánci podpálili pravoslávny duchovný seminár Cyrila a Metóda. Jedna z tisícok správ podobného druhu v prúde informačných správ agentúr. Krádeže, podpaľačstvo, bitky, znásilňovania, vraždy. Dva milióny Albáncov sa cítia skutočnými hospodármi svojej novej krajiny. Zostatok Srbov prakticky prežíva v rezerváciách, ktoré chránia zahraniční vojaci, medzi nimi aj slovenský kontingent. Tí čo tu zostali už nemajú ani nádej, že budú normálne žiť a vyberajú si smrť na rodnej zemi. Všetko to je normálne pre pánov novinárov a politikov civilizovaných krajín, takzvaného demokratického Západu ? Ale taký bol predsa plán, páni generáli z NATO. Niet problémov, Mr. Bush ?
Všetci ste spokojní výsledkami svojej humanitárnej operácie. Vás páni novinári, páni generáli a páni politici vôbec neznepokojujú problémy práv človeka na tomto území : Demokratická katastrofa je úspešne zažehnaná?
V skutočnosti sa Srbi z Kosova stali zajatcami politickej demokratickej kultúry USA. Západný svet musí za každú cenu dokázať, že agresia proti Juhoslávii bola potrebná. Tak ako proti Iraku? Dnes sa dvojaký prístup pri bombardovaní Belehradu pokladajú za detské šialenstvo. Došlo k k zmene, namiesto bombardovania prišla cynická morálka, už sú prístupy nie dva, ale dvesto tisíc, na každého Srba jeden. , na každý osud a poníženie národnej dôstojnosti. A ešte stovka k tomu na podpálenie pravoslávnych chrámov.
Samozrejme o tomto je lepšie mlčať. Nájsť zbrane hromadného ničenia v Iraku, chytiť bin Ladina v Afganistane je jednoduchšie, ako zistiť to čo chýrni americkí vojaci spôsobili v Kosove.
A do tohto hrobového mlčania prichádza príprava na finále, rozhovory o štatúte Kosovskej autonómie, ktorú sa uskutočňujú v tomto mesiaci pod záštitou OSN. Albánci sa už vyjadrili, že chcú nezávislosť tohto kraja. Ich prezident, dnes už nebohý Rugova, už prezentoval u novinárov znak a zástavu nezávislého Kosova. Znak i zástava sú takmer totožné s albánskymi symbolmi. Niet čo skrývať, sú takmer identické.
Belehrad má svoj plán, ako vyriešiť situáciu. Navrhuje “kantonizáciu “ Kosova - vytvoriť na tomto teritóriu dve sústavy vzdelávania – srbského a albánskeho a možnosť ich “širokej “ autonómie. Ale autonómia neznamená anexiu iným štátom. Srbi teda budú trvať na tom, že o nezávislosti Kosova nemôže byť ani reči.
Srbi sa nás Slovákov neraz zastali a neraz nás v histórii podržali. Dnes by sme im to mali vrátiť, nie len tak z bezduchého dôvodu, ale preto ,že tak Srbom ako aj nám bola vždy drahá pravda a spravodlivosť. Kosovo jednoducho musí patriť Srbom ! Prestaňme už počúvať lži západných politikov, prestaňme sa tváriť ako nemí, servilní a kolenačkový národ. Srbi nikdy takí neboli, ani vtedy, keď sa zastávali práv Slovákov.
Všimnite si ako čušia slovenské politické strany, ako čušia poslanci parlamentu, jeden pred druhým sa predháňajú akí sú Európania a na svoj slovanský pôvod už dávno zabudli, zabudli lebo ide o peniaze do vlastnej peňaženky, zabudli aj tzv. poslanci európskeho parlamentu zo Slovenska, tí čušia pre ešte lepšie platy. Nejde im o pravdu a spravodlivosť nejde im ani o slovanskú česť. Hanba im, rovnako ako slovenským politikom. A tak musí zdvihnúť hlas, ako hovorí poslanec a kresťan Mikloško, „plebs“.
Jednoducho musíme bratom Srbom pomôcť. Kosovo musí zostať súčasťou Srbska a Čiernej Hory! Bojujme za srbské Kosovo a tým vyjadrujeme zároveň názor na podobné snahy na
_____________________________________________
Svätoboj Clementis