Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 8 kapitola )
V máji 1884
Môj Ivan ešte vždy nevie čítať a vždy rovnako mu smrdí ten šlabikár. Zavše až zúfam, že sa vari vôbec nikdy nenaučí. A som presvedčená, že je chyba vo mne, keď tak neviem vzbudiť jeho chuť a záujem. No už som všetko možné oprobovala, vždy si lámem hlavu, z ktorej strany mu ešte pristúpiť, i náramne by som rada vedela, či by ho niektorý skúsený, v tom zbehlý učiteľ vedel tak pochytať, že by sa mu rád učil a s pomerne dobrým výsledkom. Možno by sa našiel taký, ale musel by si dať celkom zvláštne na veci záležať. Vždy som uznávala ťažkosť učiteľskej úlohy, a teraz ju uznávam tobôž. Plného uznania zasluhuje veru taký učiteľ, keď vie toľkým deťom podávať tieto prvé začiatky literných známostí, pri toľkých rozdieloch v povahe, v schopnostiach, pri toľkorakých protipostavených vplyvoch u detí jemu zverených, keď ja, hľa, akosi neviem si rady so svojím len jedným, vlastným, ktoré má ku mne dôveru, a je ináč bystrého ducha.
Keď mu Elenka niečo číta, počúva s celou pozornosťou; na očiach mu vidno, že je všetok do toho pohrúžený. Ba i keď mu ja len tú samú lekciu prečítam zo šlabikára, od ktorej sa odťahuje, už mu záujem zasvieti z očú, opytuje sa a ďalej nadpriada. Ale priprieť sa, prečítať si to sám, aby sa naučil, to už nedajbože. Taký malý darebák!
No možno je vec ani nie taká zlá, akou sa mne vidí — iste ani iné deti, okrem výnimiek, neučia sa ľahšie a ochotnejšie ako on.
Nemala by som od neho žiadať to, čo Elenka dokázala, lebo jej akosi predčasne zrie rozum. A jemu možno trochu pri—
neskoro. A práve ja v tomto mala by som mať svätú trpezlivosť s ním, lebo i ja som sa za detstva do mnohých vecí ťažko a pozde chápala.
Zavše sa aj otec zamieša do tohto nášho zápasu. Nedávno mu pripovedal, že ak sa za niekoľko dní nenaučí skladať písmená, ktoré už zná, do slov, nepôjde s nami k starému apovi do Mošoviec, pojmeme so sebou iba Elenku. Ale veru ani toto nemalo účinku, lebo keď som ho v druhé ráno nato volala k učeniu a mu chuť robila, že keď si povinnosť vykoná, bude sa môcť celý deň bez starosti baviť, zrazu sa mi vytratil z izby ani gáfor — a hybaj rovno do susedov ku kamarátom. Otec ho síce hneď naspäť docitoval a hnal ku šlabikáru, ale moc dobrého z toho nevyšlo. Prišlo i na kľačanie a plač, ale chuť do učenia sa nedostavila. Napokon som ho prepustila bez učenia s pripovedaním, že do Mošoviec už nepôjde. Myslela som, že ma teraz požiada, aby sme sa lekciu preučili — ale som sa sklamala. Prvé mu bolo zavrieť šlabikár, odložiť ho — a pobrať sa do susedov.
Otec mu privolal, aby na obed ani nechodil domov, lebo obed dnes nedostane. Trochu sa zarazil, i slzy mu vystúpili do očú, ale jednako sa obrátil a šiel, kam bol zabratý. O chvíľu sme ho už videli ťahať s kamarátom Janinom akýsi vozík — nevykonaná povinnosť ho ani za mak neomínala. My sme ho nechali a boli sme zvedaví, čo bude ďalej.
Cez poludnie sme ho videli vo dvore, poobšmietal sa tam, ale netrúfal si dnu prísť. My sme sa najedli a on sa zasa stratil. Po obede bol i v sklepe, ale zas odišiel. Až na olovrant, keď ho už hlad náramne pálil, a „všade všetko ho bolelo“ (ako sa sám priznával), ustanovil sa domov, išiel rovno ku šlabikáru a prišiel ma poprosiť, aby sme sa učili. Ja som sa trochu chladno mala k nemu, ale lekcia šla lepšie ako obyčajne. Potom dostal olovrant, o obed celkom prišiel.
Na druhé ráno sa poriadne ustanovil so šlabikárom a lekcia šla dosť dobre. Tešili sme sa, že hladoliečba mala taký dobrý účinok. Ale naša radosť ukázala sa predčasnou, lebo o niekoľko dní zas upadol do starej chyby: učiť sa neprišiel, len hneď po raňajkách uchádzal ku kamarátom. Zasa nedostal obed, i bolo mu všelijako krušno, a predsa nevládal sa zobrať. Potom už otec uznal za potrebné pridať k pôstu aj ostrejší trest: vylupkal ho raz linonárom.
Bol plač a sľubovanie polepšenia. A odvtedy je naozaj poriadnejší v tom, že si lekciu riadne vybavuje. Ináč je vždy medzi kamarátmi, zavše už na tvrdom mraku ho ide Judka zháňať, poznávajúc ho iba po bielom obleku v tlupe chlapcov.
1. jún 1884
Konečne dožili sme sa horko—ťažko nadobudnutého výsledku: môj Ivan skladá a dosť hladko vyslovuje celé slová v začiatočných ľahkých úlohách Bežovho šlabikára. Samému sa mu to páči, prečíta naraz i dve strany — ale ja sa bezpochyby väčšmi teším tomu výsledku ako on sám. Zhlboka si vydychujem po tej útrpnej štrapácii.
Ale že by sme veru teraz už mali blažený pokoj a číru spokojnosť, o tom ani reči. Učiť sa musíme i ďalej, kým si len môžem trochu času na to nájsť, Ivan má prikázané nejsť ráno po zábavke, kým si lekciu nevybaví — a proti tomuto príkazu sa on jednako zavše prehreší. I nedávno si tým zasa pritiahol trest bitky a kľačania. Musíme byť dôslední, keď sme to raz tak ustanovili. A i čas je už, aby sa naučil na prvom mieste pamätať si na tú jedinú neťažkú povinnosť, ktorú má naloženú. Je vždy nezmenene dobrý, je skrúšený a utrápený, keď vidí, že nás nahneval alebo zarmútil, len je kamarátstvu strašne oddaný. Náhle vidí alebo počuje kamarátov, už na všetko ostatné pozabudne a letí k nim.
V nasledujúce ráno po tom potrestaní už sám chodil za mnou so šlabikárom, poučili sme sa, napísal svoje dva riadky — a od spokojnosti bolo nám milo okolo srdca. Ale už na druhý deň pod samý večer bolo zasa zle — zasa pre ten istý hriech. Najprv štebotal milo okolo mňa v kuchyni, kým som im pripravovala na večeru po vajíčku na mäkko, ale ako začul oblokom známe mu detské hlasy v susedovie dvore, vyštveral sa na truhlu a kukal ta. Pravdaže, hneď zaznelo: „Poď k nám! Poď k nám!“ ja som však zapovedala: „Dnes už nie, lebo je už hneď noc.“ No v nasledujúcu chvíľu Ivana už nebolo v kuchyni. Idem pod bránu: nuž, rozumie sa, už behal s chlapcami popred dom. Len čo som na neho zavolala, už letel domov, vedel, že bude zle, a pokušeniu odolať predsa nevládal. V izbe dala som mu kľačať, ale nie dlho, lebo sám uznával, že zle ro—
bil. Vôbec jeho chovanie sa pri tom, keď ho trescem, býva zväčša také úprimne skrúšené, že vtedy najživšie cítim, ako ho nesmierne rada vidím, a musím sa silou—mocou zobrať, aby som mu to neprejavila.
O chvíľu teda dovolila som mu vstať, zavolala som si ho k sebe a rozpovedala som mu pekne, ticho, v čom sa previnil, prečo ho musím trestať, ako ho chcem vychovať za poriadneho chlapca a tak ďalej, a tak ďalej. On sa mi utúlil do lona a slzy mu tiekli, že mal vždy robotu utierať si ich svojou šatôčkou. Po večeri sme sa ešte spolu pobavili, a kým išiel spať, celkom sa uspokojil, môj drahý, zlatý chlapec. No viem, že to dlho nepotrvá, čo sa nám zasa naruší harmónia. Je to boj medzi nami — len keby nikdy na horšie nevyšiel.
No nie iba pre jeho tuláctvo mávame „výstupy“ — niekedy sú to i subtílnejšie veci, pre ktoré si poťažkáme navzájom. Napríklad onehdy večer mi povedal niečo zurvalského, ako je navyknutý medzi kamarátmi. Ja nato spravím vážnu tvár a neodpovedám mu. Je náramne čujný v tých veciach, hneď mu prebehne očkami akési ľaknutie, zbadá sa, že sa previnil. No hneď sa zoberie, budí sa v ňom diplomat, a prihovára sa mi ďalej, akoby sa nič nebolo stalo: „No, uhádni, mama, čo som napísal!“ a zakrýva rukou bridlicovú tabuľku, čo má pred sebou. Keď ja ani na to nič, už sa mu zachvejú kútiky úst, ľútosť mu hľadí z očú a vtom mu už i zavlhnú.
„Ty sa so mnou už ani zhovárať nechceš…“ zažalostí.
„Chcem sa s tebou zhovárať, ale poriadne, ako sa patrí, nie po zurvalsky,“ odvetím ešte veľmi vážne.
Je stiesnený, i slzy mu padajú. Dobrá vôľa sa nám pokazila, o chvíľu poberá sa spať. Idem mu pomáhať pri zobliekaní ako obyčajne, keď je ospanlivý. Pri tom iba moju pomoc chce, slúžky sa akoby okúňa. Pomáham mu miernymi pohybmi, lebo v takejto nálade je citlivý i proti drsnejšiemu dotyku, hneď by sa cítil ešte nešťastnejším. Prišlo mi rozopnúť mu driečik na nohavičkách, takže som ruky mala pretiahnuté popod jeho pazuchy. Neodolala som: v súcite sklonila som sa lícom na jeho hlavu. To razom uvoľnilo napnutosť medzi nami, jeho obe ruky sa zdvihli a zovreli sa pevne okolo mojej šije. To bolo naše zmierenie — porozumeli sme si bez slova. Umyl si tvár, pomodlil sa, i pobozkali sme sa na dobrú noc — a ľahol si. Zaspal uspokojený, ale nie tak bez starostí ako inokedy. I v spaní ešte
zostal mu na tvári tieň žiaľu a skrúšenosti — môjmu zurvalcovi — a vpravde býva pri takých prípadoch vina nebodaj viac na mne ako na ňom.
O tom ma presvedčil i včerajší prípad, kde som „po nose“ do—
stala od môjho syna. Po obede totiž, keď som bola ešte v kuchyni pri nejakej práci, otec odchádzajúci do sklepu, prišiel mi povedať, že mu na jeho vyzvanie Ivan prečítal dnešnú lekciu zo šlabikára, a veľmi dobre. Ja, ako som došla k deťom do izby, som sa natešená vľúdne opýtala Ivana:
„Ale si dobre vedel prečítať tú lekciu oteckovi?“
Obzrel sa na mňa od svojej zábavky s akýmsi skúmavým, čiže kritickým výrazom a pohodiac hlavou, dal mi odpoveď, akú som nečakala:
„Nevedel som — keď sa tak spytuješ!“
Zarazila som sa a hneď som zbadala, že som chybu spáchala. Čiže on hneď zbadal moju chybu, a ja som sa až z jeho odpovede upozornila na ňu. Chyba záležala v tom, že som ho ja svojou otázkou pobádala k samochvále, totiž aby mi povedal, že dobre vedel svoju lekciu. A on sa zháčil pred tou samochválou. Toto kúsok na ukážku, ako deti vychovávajú rodiča. Zle je, ak toho rodič neobadá.
Ja som síce Ivana naoko zavrátila, že sa mame nemá takto neurvale odpovedať, ale naučenie z toho som si zapísala za uši.
A dnes mi zasa povedal niečo, čo ma upozorňuje, že on pomaly vyrastá spod mojich krídel. Dala som im s Elenkou, keď odchádzala do školy, ostatné dve jabĺčka zo špajzy. Potom Ivan svoje nasilu chcel mne dať, a že keď nie celé, aby sme sa teda podelili. Aby mu srdce bolo na mieste, kúsok z jabĺčka som prijala, a ostatné už potom užil s tým lepšou chuťou, že sa so mnou podelil. Dojatá jeho milotou, spýtala som sa ho:
„Či si ty môj vtáčik zlatý?“
On málinko pokývol plecom a s akýmsi zdržanlivým, trošku záhadným úsmevom odvetil:
„Nuž — ako chceš…“
Ja som z jeho očú vyčítala, že už vyrastá z toho „zlatého vtáčika“, že len mame kvôli trpí ten nežný názov. I dojalo ma to, i zabolelo.
Elenka mala zasa veľkú nádchu a zlý, ťažký, chrčiaci kašeľ. Ani v noci jej, nebožiatku, nedal pokoja. Niekoľko dní a nocí
som zasa prežila v samých obavách a úzkostiach. Jej bolo najväčšou pokutou, že som ju nechcela do školy pustiť. No ako je krajší čas, už zasa prichodí k sebe.
A i keď príde zo školy, hneď je zasa v knihách, ak ju nedurím od nich alebo ak je nie u niektorej kamarátky.
I teraz, čo toto píšem (sme totiž už o deň ďalej od udaného dátumu), sedí si ona vo svojej katedričke, má pred sebou rozložený druhý zväzok Kollárových Spievaniek, hľadí do neho a slzy jej neprestajne kanú dolu oboma lícami i padajú na bielu zásterku. Idem kuknúť, čo ju tak dojíma: práve číta o Janíkovi, čo jeho krava zabila Aničkinho najkrajšieho páva (to jest krava i páv boli panskí, Janík a Anička ich len pásli), a páni ho preto dali do väzenia. Písal otcovi, matke, bratovi, sestre, aby ho vymenili, ale suma bola priveľká („štyristo červených a toľko bielych“), Janíka teda nemohlo minúť zahynutie. No piaty list, písaný milej, mal žiadaný účinok, ona vyslobodila ho i bez „červených“ a „bielych“ a mojej Elči naskutku prestali slzy kanúť. Pre Katarínku, mýtnikovú dcéru, čo ju Turci na výmenu za otca v sláve viedli do tureckej zeme, tiež sa už bola vyplakala.
Ona by najradšej celý deň sedela nad knihami a premýšľala by o ich obsahu. Z jej podnetu i dnes o Bohu, o duši, o súdnom dni sme už vybavili niekoľko otázok. A to je veru nie ľahká vec.
23. jún 1884
Všetci moji, muž i deti, sú preč z domu — ostala som tu samotná. To sa mi ešte neprihodilo, ako sú moje deti na svete.
Splnilo sa im konečne, čo si najmä Elenka už dávno žiadala: ísť k tete Belke, ktorá, hoci ešte veľmi mladá, je už dávno nie slečnou, ale pani farárkou na Dobronivej — ktorou premenou jej stavu nášmu rodinnému kruhu pribudol v jej mužovi veľmi vzácny nový člen, mojím deťom k obľúbenej tete Belke milý a dobrý ujček Janko.
Na Dobronivú teda šiel otec s oboma deťmi zavinšovať „Jána“. Keď sa ráno vystrájali na stanicu, deti boli od radosti celé vo vytržení. Elenka má sa tam dlhšie pobaviť, akoby na odmenu žiackej pilnosti, lebo, rozumie sa, školský rok skončila s veľkou pochvalou. Ona už vopred pochybuje, že by sa jej po—
tom z Dobronivej chcelo domov prísť, no príde vraj predsa, lebo ona chce tu „do profesorov“ chodiť do školy, a nie na Dobronivej. Tak u nej i v tejto veci škola rozhoduje. Ivan sa s otcom vráti domov o niekoľko dní.
Ako sa mi dnes ráno všetko vymlelo, nastala okolo mňa svätá tichosť — a dobre mi padne. Ale oddychu mi jednako neprinesie. Ako by iste urobila každá iná domáca gazdiná v podobnom prípade, tak som urobila i ja: využijúc dlhšiu neprítomnosť muža a všetečných detí, dala som sa do základného riadenia celého domu. Azda to skončím, kým sa vrátia moji „chlapci“.
Teraz večer však sedím samotná v izbe, nemá tichosť hľadí na mňa zo všetkých kútov, detského hlásku nepočuť ani po dobrom, ani po zlom, ani milého štebotu, ani nemilého hašterenia sa. Už sú na Dobronivej — len aby tam nenarobili priveľa protivné. Bude tam viac hostí a deti sú v taký čas najprotivnejšie. Ja tu na pokoji pobavím sa trochu týmito zápiskami, ku ktorým ináč čím ďalej menej času sa mi dostáva.
Ale veď ani niet čo zvláštneho zaznačiť. Sám život pozostáva zo samých neodbytných, konca nemajúcich všedných prác a starostí, z ktorých iba záujem o deti vynoruje sa ako niečo svetlejšieho. Z druhej strany však práve deti zavdávajú rodičovi najcitlivejšie starosti.
Elenka od jari častejšie prechorela, i v horúčosti bývala — to ma veľmi nepokojilo. Tá akási nejasná obava ohľadom nej sa hneď ustanoví a trápi ma. Úfam sa veľmi, že jej premena povetria pri dlhšom pobyte na Dobronivej bude užitočná.
Ivan zasa mi robí starosti svojou chlapčenskou ľahkomyseľnosťou, z ktorej nemúdrie ani na často zakusovanej vlastnej škode. Teraz mu je život veľmi po vôli preto, že sa nemusí učiť, lebo ja pre mnoho roboty naskrze nemám času ním sa zapodievať. Za kamarátmi čím ďalej väčšmi lipne, ani naše zbraňovanie, ani hnevy s nimi ho v tom nemýlia. Zavše príde rozhnevaný a rozhorený domov, že ho ten a ten kamarát tak a tak udrel, do boku štopol, až mu hrča navrela; raz s vypuchnutým okom, že mu hodil zablatený zemiak do neho i verí sa, že sa už nikdy viac s ním nebude baviť a ak on sem príde, že ho vyženie zo dvora — a ono ešte toho istého dňa sa zasa spolu bavia, akoby sa nič nebolo stalo. I s rozkrvaveným čelom mi už prišiel, čo sa v rozsamopašenosti pri hračke búšil ním do sto—
ličkovej nahor obrátenej nohy, a to nad samým okom — i počernený bol viac dní, čo spadol z rebríka — ale to všetko ho nevylieči z jeho nadmernej, ľahkomyseľnej nepozornosti. V takýchto veciach mi veľmi pribúdajú starosti s ním. Často sa musím pozastaviť nad zrejmým rozdielom, ktorý je medzi ním a jeho sestrou. Elenka je obozretná, vie si premyslieť, čo by jej mohlo poškodiť a hľadí tomu vyhnúť. Ivan nepremyslene, huši—buši letí do všetkého, i do nebezpečenstva, či v hneve, či v rozjarenosti, či v peknom zápale. Prečo im to nebolo na rovnaké čiastky podelené — prečo? Jeden i druhý by tým získal. Elenka by bola milšou, srdečnejšou, Ivan múdrejším, stálejším a pevnejším.
Nedávno nám zasa zrazu zmizol ani gáfor, a to už pred samým obedom. Čo ho zviedlo, bola, pravda, nesmierne lákavá vec — ako pozdejšie vysvitlo. Učeň od G. totižto i s Janinom išli koňa pásť do jamy konca záhrad a Ivan — neviem, akým činom — už dostal zvesť o tom a pohotovo sa im pripojil. Ani sa tomu nečudujem, bol by sa musel, ako sa to zvyčajne povie, čert na liesku obesiť, ak by môj Ivan bol odolal takejto vábivej príležitosti. A že vedel, aké sú toho dôsledky, dokázal tým, že na obed vôbec neprišiel. Iste si uvedomil v mysli, že mu prišlo voliť si: alebo ísť koňa pásť a obed nedostať, alebo zostať poriadne doma na obed a opustiť skvostnú výpravu s koňom. Volil si teda, kam ho ťahala jeho bodrá chlapčenská žiadosť, hoci to šlo s obetovaním obeda. A vtedy veru mohol byť už hodne hladný. I v tom je akási zrnitosť, ktorá tiež niečo znamená.
Po obede sme sa otec a ja vybrali na vŕšok do záhrady podívať sa, čo tí v tej jame robia. Ležali si všetci traja pohodlne v tráve a živo čosi besedovali. Kôň sa im obďaleč pásol, oháňajúc sa chvostom od múch. Ivan nás v tú chvíľu zazrel a vyskočil náhle, mysliac iste, že ho ideme domov odvliecť alebo trestať, ale my sme si ho celkom nevšímali, akoby sme sa len náhodou tade prechádzali. To ho zrejme upokojilo — spustil sa zasa ku kamarátom. Veď svedomie mohol mať čisté, nakoľko nič zlého neurobil, ale čosi mu ono predsa „šupelo“ skrs to, že bez obeda a hlavne bez nášho dovolenia vybral sa na toto dobrodružstvo.
My s otcom sme uvažovali, či a ako ho potrestať za tento najnovší výčin. Aby sa mu to celkom nasucho prepieklo, to sa
nám nevidelo, lebo tým by sme akoby odobrili jeho slobodášstvo; ale z druhej strany zas ani nejaký veľký trest sa nám v tomto prípade nezdal byť primeraný. Uzavreli sme teda len dotklivé dohováramie.
No a veru mali sme času pripraviť sa hoc i na dôkladnú kázeň, lebo Ivan akosi okúňavo, iste v očakávaní čohosi obávaného, prilúdil sa domov až pod samý večer. Svoj hlad až dotiaľ iba takým činom vydržal, že dostal u G. na olovrant kus chleba, čo mi pozdejšie povedal. A uvítania veru dostalo sa mu veľmi otupného. Ako sa ukázal vo dverách, šla som k nemu, vzala som ho za ruku a viedla ku bráne, hovoriac mu, aby len šiel späť do G. a aby tam býval; aby už nebol naším, keď nás nechce poslúchať a nechce sa tak správať, ako sa patrí.
Chudáčika môjho malého hriešnika to strašne preniklo, držal sa ma, plakal a prosil, že mne zasa nesmierne ťažko padlo neukázať sa slabou oproti nemu. Ešte som mu ticho dohovárala, vysvetlila mu, že jeho vina bola hlavne v tom, že bez nášho dovolenia a bez všetkého poriadku odišiel z domu a tak ďalej, načo on, rozumie sa, sľuboval polepšenie, a to mu veru šlo z úprimného srdca, hoci sľub i nebude dodržaný. Viac som od neho žiadať nemohla, tak sme sa pomaly dorozumeli a pomerili, i doviedli sme sa spolu domov do izby. Tu som mu predložila po pôstnom dni jeho večeru — ale, neboráčik, ani tú nemohol užiť bez sĺz, lebo vtom prišiel aj otec, ktorý práve zatvoril obchod, a na dodatok ešte aj on napredkladal mu všeličo o krpčekoch, halenke, širokom klobúčiku, aj o kuse chleba do kapsy, čo všetko si vraj Ivan má vyjednať u G., keď chce tam byť konským pastierikom. Znova sa celý uplakal, môj drahý, bol teda hodne pokutovaný za svoju ináč dosť pochopiteľnú chlapčenskú ľahkomyseľnosť. On sa len začína chápať trochu k voľnosti, a to značí tiež životaschopnosť, netreba ju teda celkom udúšať. Len zdivieť tomu pudu nesmieme dať.
Odvtedy nechce viac počuť o pasení koňa, vidí sa mu to posmešným prekáraním, keď mu ho otec pripomenie — a proti posmeškom je i bol vždy veľmi citlivý.
Večer toho dňa uľahol na svoje lôžko uplakaný, kajúci, nešťastný — ale vďaka pružnej a jasnej detskej mysli na druhé ráno vstal už s veselými očkami.
2. júl 1884
Otec s Ivanom vrátili sa domov v sobotu 28. minulého mesiaca večer cez deviatu. Nestačila som im ísť oproti na stanicu, ale ako sa blížili, už z rínku zaznievalo mi Ivanovo štebotanie a odvtedy zas ožil náš za tie dni taký neobyčajne tichý dom.
Otec sa vrátil akýsi rozľútostený pre Elenku, ktorá vraj akosi ťažoblivo plakala pri rozlúčke, že keď jej je to len veľmi ďaleko byť od nás, až hen v tretej stolici. Musel jej otec prisľúbiť, že ju príde o krátky čas navštíviť, a ja že potom pozdejšie prídem po ňu. Najväčšmi nás oboch trápilo, že vraj bola v ten deň, keď odchádzal, akási omarená, polihujúca na diváne. Možno bol to iba účinok jej rozcítenia sa — len už aby nebolo horšieho. Našťastie hneď na druhý deň doletela karta od našej starostlivej Belky, na ktorej nám oznamuje, že sa Elenka už celkom upokojila. To, pravdaže, i nás najlepšie uspokojilo. Hneď sme jej, Elenke totiž, my dvaja, Ivan a ja do spolku, napísali a poslali lístok, ktorý ju iste veľmi poteší. A teraz my od nej čakáme ohlas.
Ivan tiež hneď za horúca, po návrate, vyrozprával mi svoje dojmy a skúsenosti z tejto svojej prvej väčšej vychádzky z domova, usilujúc sa prekričať otca. Kým otec s obvyklým rozmyslom vyrozprával jednu vec, Ivan i s pätorakou zvesťou vpadol do toho.
„Mama! Tam ti majú také čisté kravy ako — ako — (nepríde mu na rozum, čomu ich pripodobniť) — ako čo by ich umývali. I steny v maštali sú biele. A teliatko ti ma tiež poznalo —hneď sa na mňa obzrelo.“
Keď som toto s príslušnou účasťou vzala v známosť a zasa k otcovi sa obrátila, Ivanovi už tisla sa druhá pamätnosť na jazyk.
„Mama! Tam ti majú taký veľký—veličizný zvon, ako — ako všetky tieto tri dohromady, čo sú tu na zvonici!“
„A ty to ako vieš?“ reku.
„Nuž (trochu okúňavo pozrúc na otca) bol som ho pozrieť s mendíkom na veži.“
Otec dosvedčil, že áno, hneď v prvé ráno, len čo sa oriadil, už sa spriahol s mendíkom (skamarátil sa s ním hneď večer
z príchodu) a šiel s ním zvoniť — rozumie sa, že bez vedomia otca a ujčekovcov — za čo potom, keď sa šťastne navrátil z nebezpečnej exkurzie, dostal Ivan veľké hrešenie od otca a mendík od ujčeka Janka, lebo nenavyknutý Ivan by ľahko bol mohol spadnúť zo schodov a sa dokaličiť. On sám však ani najmenej, ani vtedy, ani teraz pozatýmne, netrápil sa pre túto možnosť. Len sa staral, ako by mi čím rýchlejšie, čím najviac zo svojich noviniek dal zažiť.
„Mama! Tam ti majú až dvoch psov! Ale veľmi mrchavých. Tí už i samého ujčeka Janka chceli pohrýzť, nuž im potom dali drôtové košíky na pysky. Teraz ich vždy musia nosiť.“
Takto by to bolo šlo i do polnoci, ak by sme ho konečne do nocľažku neboli zahnali. No i odtiaľ sa mu ešte za dobrú chvíľu očká živo svietili a nezdržal sa, aby zavše svojimi poznámkami nedoplnil to, čo otec rozprával.
Keď kedy—nekedy zaspal, vravel otec, že sa i tam vari všetci hostia ním zaoberali, každý sa pri ňom pristavil pre jeho živú bystrosť a dôverčivú dobromyseľnosť. Dievčatá, ktorých bol tam celý venček, ho hneď medzi seba pojali a bozkávali ho, „dobre ho nezjedli“. On si to všetko vraj neveľmi všímal — hovorí otec — bol by radšej s mendíkmi po Dobronivej brúsil. Ale bez vplyvu ono nezostávajú také lahodivé reči. Mne už prezradil, že počul, ako tam panie o ňom hovorili, že má veľmi pekné oči. A on už badá, že pekné oči mať je čosi príjemné. Vôbec badám odnedávna, že budí sa v ňom márnivosť, i na obleku si už začína zakladať. Nové košieľky s golierom a man—žetkami „ako pre veľkých“, čo som ho práve pred návštevou na Dobronivú nimi vystrojila, si veľmi obľubuje a po tieto dni mi prišiel so žiadosťou, aby som mu na jeho novej blúzke vyšila takú dieročku, čo by si do nej mohol vkladať ružičku. Nuž tak sa to začína.
Prvý deň po návrate prešiel mi s Ivanom celkom milo, mali sme si ešte vždy čo rozprávať, to jest ja som mala čo počúvať o Dobronivej, o ujčekovi a o tete, a že sú tam všetky panie veľmi dobré, a že Adelka L—ich a Želka B—ovie toto a toto a takto povedali a tak ďalej. Ale už na druhý deň nepremeškal môj arcineprozreteľník poriadne ma poľakať. Len čo sa šiel baviť do záhrady, už sa mal zatopiť v jarčeku, v prielube, z ktorej polievame zeleninu. Načieral vraj vodu do drevenej krhličky, pošmykol sa akosi a čľupol priamo hlavou dolu. Hĺbka je to síce
neznačná, ale ak by sa nebol mal čoho zachytiť, jednako by sa nebol mohol zachrániť. Našťastie mal pod sebou tú drevianku, čo do nej chcel vody načrieť, nuž po tej sa vychamral. Janino bol síce i vtedy pri ňom, ale nevedel, ako spomôcť, len klobúk ratoval, ktorý ostal plávať na vode, keď Ivan dolu hlavou padol do nej. Zamrelo srdce vo mne, keď mi prišiel plačúci, zblednutý, okrem nôh celý mokrý. Zdalo sa mi, že by ho bolo treba bývalo i vylátať pre tú nevykoreniteľnú nepozornosť, čo mu už až o život ide — ale veď práve bol ňou samou už dosť potrestaný. Nie je to dávno, čo mi vzrušený s náramnou dôležitosťou prišiel zvestovať o kamarátovi, že spadol do „kaluže“ a že sa celý namáčal v nej – „aj hlavu, aj nohy, aj chrbát — aj všetko, všetko, čo je na svete!“ vykladal, napnuto hľadiac na mňa, či sa, ako treba, predesím, a jemu, hľa, nebolo to na výstrahu, jednako i sám vhabal do podobného. On, zdá sa, ešte veľmi dlho bude potrebovať toho božieho anjela—strážcu, ktorý zavše ozaj napodiv chráni deti pred ublížením — len aby ho ten pri—včas neopustil!
Ako prišiel domov z Dobronivej, nepúšťam ho medzi deti, lebo medzi nimi panujú osýpky — ba počuť aj o prípadoch šarlachu. Už sám strach pred tými rozličnými, v akej—takej podobe temer vždy číhajúcimi detskými i nedetskými chorobami, je hotovou mukou pre rodiča. Len aby mi šťastne prešli cez nebezpečný vek! Ale kdeže sú mu hranice?
7. júl 1884
Z Dobronivej nám nič nepíšu — nevieme si to ako vysvetliť. Či sa len nejakou náhodou stratil list, a či je tam vari niečo zlé? I uspokojujeme sa, že ak by bolo zle, písali by — ale môže byť i naopak. Každý deň vyzerám známeho písma i formátu list, a tu len nič.
A teraz som ešte i pre Ivana znepokojená. V tejto až veľmi teplej dobe dostal veľkú nádchu, kašeľ ho morí taký urputný, akého vari ešte nemal. A zrazu to prišlo — neviem, či nie pre ten nedávny kúpeľ dolu hlavou. Ale to by bolo už prv vypuklo. Počujem, že osýpky prichádzajú s takouto nádchou. Samých osýpok by som sa ešte ani tak nadmieru nenaľakala —o smrtných prípadoch, chvalabohu, nepočuť, len aby neprišlo
niečo horšieho. Ináč je on pritom dobrej vôle, cez deň mi mnoho všeličoho narozprával, i spieval si, nedbajúc na kašeľ, a teraz večer nemohol zaspať, toľko mal otázok pohotove, že som s odpoveďami nevystačila. Rád by vedieť, či jest takých stromov, čo by až do neba vyrástli. On by si zasadil aspoň jeden a po ňom by sa dostal do neba. Tiež chcel vedieť, z čoho sú kamene, kde sa tu vzali — a či naozaj sa môžu na zlato premeniť ako v povesti. A keď nie, z čoho teda robia zlato a striebro. I do živočíchopisu si zašiel a všeličo chcel zvedieť o zveroch, až prišiel i na motýle a muchy, o ktorých myslel, že majú hniezda, a tie hniezda by strašne rád vidieť, lebo to musia byť veľmi maličké. Bol nespokojný, keď zvedel, že tie nemajú hniezd, akých si on napredstavoval.
Teraz už spí, posiaľ dosť pokojne, na čelo vysadli mu krôpky potu. To iste od tých drobných bielych guľôčok, čo užil, z ktorých sa lekári síce vysmievajú, ale ich účinok je zrejmý.
Pred večerom ešte nebolo badať na ňom nič, len sme mali zas akýsi výstup, nehlučný, ale pre mňa veľmi dojemný. Kúpili sme si jahody a ja som potom išla do špajzy natĺcť k nim cukru. Ivan, pravda, za mnou a ponúkal sa, že ma v tej práci obmení. I tĺkol ho v mažiariku, na dlážke položenom, a ja som odišla do izby. Keď však prestali cvendžiace údery, sponáhľala som sa zasa do špajze, aby mi pri presypaní cukru nejakej škody nenarobil, napríklad nezhodil a nezabil porcelánovú cukorničku. No inšie som tu našla. On si bol vzal toho utlčeného cukru z mažiarika medzi prsty a sypal si ho práve do úst, keď som ja vo dverách zastala. Iste bolo to tak, že chcel presýpať cukor do cukorničky, lebo mažiarik mal už na stolíku vyložený, a vtedy, chudáčik, prepadol pokušeniu — a hneď zatým, ako mňa zbadal, strašnému zahanbeniu. Nestihla som nieto slova povedať, ale ani len dobre pozrieť na neho, už sklopil oči, odvrátil tvár a zvesil hlavu — ani sa len nepokúsil nejako sa vyhovoriť alebo nejakým vtipkovaním vytiahnuť sa z omáčky, ako má niekedy vo zvyku, ale taký dolapený, zahanbený hriešnik stál tam, že mi veru ťažko padlo preriecť nejaké karhavé slovo.
Nahla som sa k nemu:
„Akože je to, Ivan môj?“
Nasilu podvihol trochu hlavu a jeho ináč vždy veselé, dobré oči akosi žalostne obrátili sa ku mne, ale hneď sa odvrátili —
zasa ku mne, zasa preč, temer v tej istej chvíli, až v tom zrazu, bez najmenšieho plačlivého zvuku, vyronili sa z nich hojné slzy a kanuli dolu zblednutými líčkami. Vtedajší výraz jeho očí i celej tváričky nezabudnem vari nikdy, nikdy, tak sa mi vryl do srdca. Bolo to, akoby bol plakal nad sebou, že ma chcel oklamať, že ma tak zarmútil týmto svojím pokleskom, ku ktorému ho zviedla príležitosť. Môj drahý, premilený — pri takýchto prípadnostiach, akoby z nejakej neznámej hlbiny, vynorí sa u mňa zosilnená láska k nemu, akási hlbšia od tej, ktorú cítim, keď sme v pokojnej zhode.
Potom sme spolu šli do izby, ale on si i tam smutný zastal k obloku. Vzala som ho za ruku a pritiahla k sebe, i rozprávali sme si trochu o veci, aby nám neťažela na srdci. Ale veľa sa povedať nedalo, keďže hneď sám bol vycítil, v čom sa previnil: že mňa akoby oklamať, ošudiť chcel maškrtiac, aby som ja o tom nevedela. Až do večera zotrvali sme v akejsi vážnej, mimoriadnej nálade, hoci sme sa pri požívaní jahôd v otcovej spoločnosti trochu i rozhovorili. Či účinok takýchto dojmov zostane v ňom a udrží svoj vplyv pri utváraní sa jeho charakteru? Azda — azda! Na tom mne nadovšetko záleží.
10.júl 1884
Obe moje deti sú choré — Ivan tu, Elenka na Dobronivej. Preto nám nepísali, kým nevedeli, aký bude obrat, kým neprišli cez prvé štádium. Hneď na druhý deň po otcovom odchode obľahla Elenka, bola vo veľkej horúčosti, až sa jej i vydal na povrch červený výsyp — ten samý, čo tu panuje, ku ktorému už musela byť nastrojená, keď odtiaľto išla ta. Teraz nám tým ťažšie zaľahlo na srdce, že sa tak žalostne lúčila s otcom, keď odchádzal, akoby, nebožiatko, bola mal tušenie, že je v nejakom nebezpečenstve.
A je veru vždy v ňom, hoci najhoršie je už prekonané, ako píšu jej verní, láskaví ošetrovatelia, ujček a teta. Sám výsýp by ich nebol podesil, i prešiel celkom dobre, pravidelne, ale po ňom sa dostavila zlá vec: zapálenie dolného konca ľavých pľúc. S horúčosťou, bolesťou a ťažkým, chrčivým dýchaním. No i to prekonali moji drahí, bdeli nad ňou vo dne, v noci a robili všetko, aby chorobu zdolali. I sa im to podarilo — lenže zlo
sa nikdy nepoddá razom: zapálenie pľúc síce odstránili, ale po ňom hneď nastúpilo zapálenie prsnej blany, našťastie však nie vo veľkej sile. Toto všetko musela podstúpiť naša malá, slabá, šťúpla Elenka — chúďatko moje! Kým trvalo nebezpečenstvo, ale pritom i nádeja, že ho premôžu, nechceli nám písať, aby nás priveľmi nepoľakali. Teraz že už minulo, ale Elenku jednako ešte dlho nepustia z postele, aby znova neupadla, a budú ju liečiť proti veľkému zašliameniu, ktoré trvá. Boh ich žehnaj! Vždy mi boli dobrí, a už teraz som rovno presvedčená, že to vyššou mocou bolo tak nastrojené, aby naša Elenka túto ťažkú chorobu šla k nim, láskavým a múdrym, prekonať, lebo lepšej opatery by nikde nebola mohla mať. Ale na nich pripadla ťarcha námahy, strachu a zodpovednosti. A k tomu: zavliekli sme chytľavú chorobu k nim — ktovie, či sa i druhé deti tam nenakazia.
Samé trudné myšlienky ma prenasledujú, pre Elenkinu chorobu sa neviem uspokojiť. Ona sa jej iste zbierala od samej jari, keď tak chorľavela, a teraz to vypuklo. Ako trochu zosilnie, pôjdem si po ňu.
Ivan mi leží v osýpkach. Je nepokojný, stone a kašle, ale iného nebezpečenstva dosiaľ nebadať, chvalabohu. Je zväčša milý a dobrý, nie mrzutý a náročitý, ako chorí bývajú. O neho sa akosi nebojím, len Elenka, Elenka!
30. júl 1884
Elenka je ešte vždy chorá, ešte nie súca na cestu. Zapálenie prsnej blany nechce ustúpiť ani liekom, ani bedlivej opatere. Bojíme sa veľmi o ňu, ani na inšie nemyslíme. Jej učiteľ sa o ňu prezvedal, je celý oduševnený, keď ju spomína, nevie ani nájsť dostatočných slov na jej pochvalu. Obdivuje ju, že je do všetkého, bez výnimky do všetkého i chtivá i nadaná. Dobre mi padla táto pochvala, a predsa ma i akosi rozbolela v srdci. Veď je to dávna skúsenosť, že mimoriadne nadané deti sa vraj nevychovajú — že sa vyvíjajú nie pre tento, ale pre tamten život…
Bože, bože, zmiluj sa!
Ivan už dávno vyzdravel z osýpok, i neobyčajne drsný a silný kašeľ, čo ho moril temer neprestajne i pred osýpkami, i eš—
te za niekoľko dní po nich, mu už celkom prestal. Miesto neho dostavil sa neúrečný apetít — a ten stále trvá. Od samej choroby až do včerajška bol príkladne dobrý, z domu sa ani nepohol, tu sa bavil okolo mňa a molestoval ma svojimi nevyčerpateľnými strakatými otázočkami. Všetko by chcel zvedieť, a keď mu na jeho otázočky niečo vysvetľujem, pilno načúva, z očí mu vidno, ako je celou mysľou pri tom, ale potom si všetko, čo počul, prispôsobí svojim detinským, spros—tučko—múdrym predstavám. A preto, že sú jeho pochyby ešte veľmi pohyblivé, si to, čo mu poviem, ani neuloží tak dôkladne do pamäti ako Elenka. On sa iste pomaly bude vyvíjať.
Z tej solídnej domárskej koľaje vyrazila ho „komédia“, čo sa včera so svojou búdou tu na rínku usalašila. Bolo hodno vidieť ten zástup detí, čo ju obstal, keď sa sem dopravovala. Pobehávanie, zvedavé lipnutie — toľko tých upriamených, zažiadaných detských očí. Iba jeden zo dvanásťročný chalanec v chudobných otrhaných šatách netisol sa do zástupu drobných ľudí, ale v pyšnej odlúčenosti zastal si obďaleč naprostred cesty, vytiahol z vrecka cigarový ohorok i zápalky, pripálil si a už i vypúšťal z úst elegantné kotúče dymu. A to všetko s takou nenútenou rutinou, poukazujúcou na častý cvik, že som užasla. Tak zvysoka, hodne blazeovane pozeral na komédiu a na bažiace deti.
Môj naivný Ivan bol, rozumie sa, medzi bažiacimi. Celý je omámený. Keď ho doma pridŕžam, ide sa oblokom dívať na rínok. Aj ešte pred samým spaním odbehol do veľkej izby, lákaný dorážajúcimi zvukmi verkľa a bubna i trblietavým osvetlením, a odtiaľ volal na mňa:
„Mama, mama, poďže! Teraz stojí na stoličke! Už padol dolu hlavou a na nohách sa zachytil — prekrúca sa — pozriže!“
„Mne sa ti na to nechce dívať, na také kotrmelce — videla som to už kedysi –“ odprávam ho.
„Jaj, mamka moja — a ja som ti to ešte nííkdy nevidel — !“ osvedčil tak prostosrdečne a zažiadano, že ma to až čudne prejalo.
Potom sa vyzvedal, prečo tí komedianti pýtajú groše od divákov a prečo odháňajú trsteničkou deti, keď chcú škárkami nakukávať do búdy. Vo veľkej veľkodušno—žičlivej mysli nijako nechápe, že komediant tiež z čírej dobroprajnosti nerobí radosť diváctvu svojimi čudesnými predstaveniami. Veď prečože
by to nemohol? Keď som mu vysvetlila, že komedianti musia si groše pýtať od divákov, aby si mohli kúpiť za ne jedenia a iných potrebných vecí, trochu sa mu rozležala v jeho nevedomej hlávke táto prozaická strana komediantského lesku, a iba ešte chcel zvedieť, či sa ja teda nehnevám na toho komedianta, že groše pýta. Odvetila som, že pravdaže nie, a to ho zrejme uspokojilo, i najmä keď som mu prisľúbila, že otca poprosíme, aby raz šiel s ním na tú komédiu. Lepšie bude, keď pôjde ta poriadne s otcom, ako má bažiť a tisnúť sa za deťmi, aby oči napásol. V takom šťastnom očakávaní teda šiel si ľahnúť — a teraz už spí ani snopček.
Môj zlatý chlapček — premnoho je toho vo svete, čo si ty „ešte nííkdy“ nevidel a čo ťa bude lákať ako teraz táto komédia, bude sa ti pred očami trblietať, vábiť ťa, čarovné pôžitky ti sľubovať — či cez to všetko šťastne prebŕdneš? Sklamania sa iste hodne dožiješ, kým vytriezvieš. Len keby si sa ty sám v tom nikdy nezašpinil ani na duši, ani na tele!
10. september 1884
Práve pred mesiacom, v prvú nedeľu po zhromaždení Živeny, vybrala som sa na Dobronivú po Elenku. Šiel so mnou i brat Lajoš, ktorý bol tu cez zhromaždenie. Bolo pol druhej hodiny popoludní, keď sme ta došli. Od fary dolu cestou bežala nám oproti moja malá dievčička — chudučká, bledá, ale bystrá, vysmiata a veselá, vyparádená v sviatočných šatočkách a nových črievičkách. To už moji milí tak nastrojili, aby som ju prvú uzrela, ako prídem. Slzy mi vyhŕkli, keď som sa s ňou zvítala, lebo sa mi razom všetko sprítomnilo, čo prekonala, odkedy tu bola, čo sa mohlo stať — a čo nás ešte čaká, keď sa takáto choroba do nej nanosila.
No v dobrom ovzduší dobronivskej fary skoro osušili sa slzy, cítila som sa ako v bezpečnom útulku po prekonanom nebezpečenstve. Pobavila som sa tam dlhšie a rozveselila som sa, lebo Elenka zdala sa byť čo deň lepšie. Ale až tam som sa dozvedela, akú to ťažkú chorobu prestala, čo bolestí podstúpila, chúďatko. O všetkom nám oni nepísali, lebo sa úfali, že to s Božou pomocou predsa prekonajú, a nechceli nám trápenie zväčšovať.
Aj ešte tá obava sa splnila, že sa jej výsyp chytí i druhým deťom, lebo Adelka L—ich ho ozaj dostala. Ale že u nej nič iného k tomu neprišlo, prekonala to šťastne, chvalabohu.
Tak moja Elenka šla na Dobronivú, ktorej sa toľme tešila, iba svoju ťažkú chorobu prestať. Ako ta prišla, temer hneď ochorela; ako sa trochu zotavila, prišla som si ju domov vziať. Ona tam podstupovala a oni, moji, podstupovali s ňou ako s vlastným dieťatom. Nech ich Boh potom uchráni od podobného, keď budú mať vlastné deti.
Keď sme domov prišli, bola veľká radosť s otcom a Ivanom, ktorí nám na stanici boli oproti. Elenka bola veselá, čulá, každému známemu sa usmievala, akoby oznamujúc mu tým úsmevom, že je už zasa doma. I celý prvý deň po svojom návrate bavila sa s Ivanom, čo sa vari ani len raz nepohašterili —a to je už veľká vec.
Ivan podal i zvláštny dôkaz, že pokladá Elenku v múdrosti nad seba. Keď sa ho totiž otec medzitým opýtal, načo je nám on, prečo sa my s ním trápime, odchovávame ho, jeho samo—
paš trpíme a tak ďalej, táto otázka mu bola veľmi čudnou: „Nó, nó, nó!“ povrával si, vykrúcal hlavou, usmieval sa — keď si však nevedel nájsť prípadnú odpoveď, priznal sa úprimne, že to veru sám nevie, ale aby sa otecko opýtal Elenky, ona že to iste bude vedieť. Otec i poslúchol, ale Elenka, hoci jej to ako muselo lahodiť, že ju Ivan pokladá za takú autoritu, tiež so skromným úsmevom odklonila riešiť túto otázku a naradila otcovi obrátiť sa s ňou k mame. Mame teda pripadlo vysvetliť, že rodičia z čírej lásky trápia sa s deťmi, pracujú na ne i všetko obetujú za ne, aby z nich vychovali dobrých, rozumných a súcich ľudí. Často sami sebe odopierajú i potrebné veci, len aby deťom nič nechýbalo.
Z toho nasledovali zasa horlivé jedno nad druhé licitujúce sľuby zo strany detí: Elenka, keď narastie, bude mi vo všetkom pomáhať, ba vôbec všetku prácu za mňa konať, i opatrovať nás bude, kým ešte ani nebudeme starí, lebo až keď budeme starí, bolo by primálo času na to — Ivan zasa nám vždy všetkého dobrého a pekného nakúpi do hojnosti — takto sa nám naše deti chcú odmeniť. A sľuby sú to sväto—úprimné — či možno viac žiadať od nich? Že sa také sľuby ťažko plnia, o tom ich až sám život poučí…
Elenka so zdravím azda prichádza k sebe, ale potuteľná ho—
rúčosť sa zavše zjaví a zmarí nápravu. Dych má stále kratší, než býval za zdrava. V posledné dni i pokašláva, čo som dosiaľ od jej návratu z Dobronivej nezbadala. Lekár však hovorí, že z toho všetkého vyzdravie, ale len veľmi, veľmi pomaly. Nariadil jej piť selterskú vodu.
Ivana už zasa priťahujem k šlabikáru, čo som ako zapriahnutá v tej nekonečnej všelijakej robote, a on sa hneď berie, ako ho zavolám — predsa má toľko rozumu, že cíti potrebu pripraviť sa trochu, keďže ho asi o týždeň už mám zaviesť do školy. Ale mnoho pozabudol z horko—ťažko naučeného, zasa mätie a prehadzuje niektoré písmená, ako ich miatol pred pol rokom. Keď mu chcem dohovárať, hneď ma nejakým vtipom umlčí, alebo mi svojím vlastným nápevom zanôti nejaký žartovný veršík, čím ma pohotovo rozosmeje. Tak si on vie na vlastný osoh obracať svoje humoristické nadanie. A ináč je až veľmi sprostučký do toho, čo by jemu malo byť na osoh; neviem, kedy sa naučí v tom si pohýnať rozumom. Iba niekedy sa stane, že múdra myšlienka blysne jeho hlávkou — až oči nad tým otvárame. Niekedy však vie i to, čo by sme nečakali. Dnes pri obede napríklad začal všelijako naťahovať tvár i do šírky, i do dĺžky a díval sa do zrkadla, čo visí práve oproti na stene. Ja rieknem otcovi: „Der kleine Affe schaut immerfort in den Spiegel und macht Grimassen.“
Ivanovi hneď zaihrali iskričky v očiach. Podíval sa na nás s úsmevom a že vraj:
„Ja viem, čo je to „špígl“!“
Otec na to:
„A čo je „der kleine Affe“ tiež vieš?“
Iskrierky mu zasa poihrali v očiach.
„Nuž to som iste ja –“ dovtípil sa, a keď sme sa rozosmiali, díval sa na nás s prevahou humoristu, ktorý iných pripravil do smiechu, ale sám sa nezasmeje. Že je „der Affe“ opica, zachoval si zo všelijakých obrázkových kníh. Teda po nemecky sa už nedá oklamať, hoci sa nerád učí.