Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 6 kapitola )

19. 1. 2007
Január 1884

Na minulé Vianoce moje deti už samy pripravovali si vianočný stromček — už vedia, že ho nedonáša Ježiško. Elenka ešte vlani začala javiť pochybnosti; teraz medzi školskými deťmi už celkom vyrástla z tej blahej predstavy. A želenia za ňou u nej nebolo badať, dosť jej je na tom, že tieto vianočné radosti dejú sa na pamiatku Ježiškovho narodenia. Rozumie sa, v tom zmysle poučila o veci aj Ivana a radosť sa im tým nezmenšila, lež naopak, mali veľkú rozkoš pri tom pripravovaní stromčeka. Elenka, pravdaže, bola tomu riaditeľkou, každému medovníku, cukríku, pozlátenému orechu a blýskavým okrasám ona určila miesto. Ivan len usiloval sa plniť jej pokyny, zavadzal jej pri tom a štebotal.

Keď sme potom sviečky na stromčeku pozažíhali, otec s Elenkou pri ich svetle zaspievali pekne spolu zo Zpěvníka „Čas radosti, veselosti“ — čo z jej detského hrdielka znelo tak dojemne, že som cez celý čas musela slziť. Ivan, ku mne pritúlený, ticho načúval, zamyslene upierajúc oči na spievajúcich. Zelektrizovalo ho však, keď von pod oblokmi a v pitvore z iných, vždy ďalšími sa zamieňajúcich detských hrdiel začalo sa hlučne ozývať „Čas radosti“, prekričané každú chvíľu škrekľavým alebo drsným hlasom Cigánov a Cigánok.

„I ja im dám, mamka, i ja!“ drel Ivan odo mňa grajciare a šiel ich s rozkošou rozdávať spevákom. Čím viac bolo komu dávať, tým väčšia jeho radosť. Až vtedy sa trochu znechutil, keď dvaja lagani—Cigáni vytrhli mu z ruky celú zásobu grajciarov a ušli s nimi, dupotajúc popod bránu.

A v nasledujúce ráno, hneď ako sa oriadila — otec ležal ešte v posteli — odriekala nám Elenka svoj v škole naučený vianočný vinš vážne a bezchybne. Ledvaže ho dokončila, vyviedla Ivana za ruku a predriekala mu iný „vinš“, ktorý v škole vraj učili sa menšie deti. On smelo a hlasne odriekal ho za ňou, priamo si zastanúc pred otcovu posteľ. To bolo naše milé vianočné prekvapenie od našich detí.

Elenka našla si pod stromčekom drobný porcelánový kávový súbor pre bábiky i malú voskovú bábiku namiesto vzácnej Milušky, ktorá je už na viac miestach lepidlom pozliepaná a musí vždy ticho ležať v perinke. Ale hoci nová bábika ani krásou, ani vystrojením nemôže sa rovnať bývalej Miluške, Elenka ju pohotovo s láskou privinula k sebe, uisťujúc, že táto zdá sa jej najkrajšou a že ju ona i nado všetky ostatné báby na svete najradšej má. Viac si teda ani žiadať nemôžeme.

Ivanovi tiež dostalo sa konečne, po čom už dávno túžil: malá pištoľka na papierové kapsle, ktorými si chlapci často vlastnú kožu opália. Otec mu ju vždy odopieral, ale teraz už neodolal dať mu ju, aby tiež mal radosť, pripojil však k daru i dôrazné napomenutie k opatrnosti a obšírne naučenie, ako treba s ňou zaobchodiť, čo Ivanovu radosť trochu ochladilo. No dosiaľ sa už naučil neškodne narábať s ňou, je celý šťastný a hrdý, keď mu hodne puká, a my dúfame, že i tejto slávy sa skoro nasýti.

Tak naša vianočná radosť pri všetkých skromných prostriedkoch bola podarená a v náhradu za stratenú predstavu, že sviečočky na stromčeku zažíha sám Ježiško, vynašiel si Ivan inú: každý večer mi zvestuje, že nám Ježiško rovno z neba svieti tými mnohými hviezdičkami — aby som to len išla pozrieť.

Ináč žijeme si ticho, v zimnej stiesnenosti obmedzení temer len na vlastnú domácnosť. Aj Ivanovi hodne zaseklo sa bludárenie, len výnimočne si nájde k nemu príležitosť. Elenkinu myseľ zaujíma nadovšetko jej škola a pravda, i priateľky, s ktorými sa v nej zoznámila. Že je prvou žiačkou vo svojej triede, to lahodí jej ambícii — a k tomu ešte nestojí ju ani len nejakej námahy, lebo čo sa posiaľ učí, je pre ňu len hračkou. A hádam preto, že ju učenie nenamáha, oddáva sa po tieto časy spevu a spieva najviac nábožné piesne. Ktorú spievajú v škole, tú si večer doma znova prespevuje. Ak je otec prítomný, hneď sa spojí s ňou a učí ju i ďalšie, lebo ako rechtorský syn vie vyspievať všetko čo bežnejšie. On si sadne, drží Zpěvník a malá dcérka, opretá o jeho kolená, pozorne a vážne spieva s ním, čo znie náramne dojemne. Ale azda ešte dojemnejšie je, keď sama sa preberá v Zpěvníku a svojím detským hláskom si tak skrúšenovážne prespevuje. Vtedy sa mi vždy žiada vrúcne ju k sebe privinúť. Do spevu má nadanie, už dávno spievava všetky známejšie naše národné piesne, niektoré ľudové naučila sa ešte ako drobunké dieťa od svojej prvej varovkyne. Nápev si ľahko zachová, ale je hodne kritická pri tom, opravuje sa, kým lepšie neulahodí. Zavše sa cvičí s obdivuhodnou vytrvalosťou v rozoznávaní hlasov na svojom malom „klavíriku“, veľmi prostom to nástroji s dvanástimi kovovými tľapkami, každá iného hlasu. Sám jej hlas, ako je v hovore niekedy nemilý (napríklad v zvade a dudraní), tak je v speve vždy dojemný, hoci ešte prislabý. Až zosilnie, bude azda dosť pekný. Ale nie vždy dá sa nakriaknuť, keď ju popýtame, aby niektorú zaspievala.

O včasné chodenie do školy vždy je boj. Ona vstane o šiestej, riadi sa nepretržitým poriadkom až milá vec, z čoho otec každý deň má veľké potešenie, a ak ju ja dlhšie češem, alebo ak sú jej raňajky ešte nie nachystané, už je ustonaná a utrápená. Ba nedávno za jasnej mesačnej noci nás o pol druhej po polnoci vybúrila zo sna svojou prílišnou horlivosťou. Zrazu ma prebudilo akési šťukanie na dverách. Hneď som sa posadila, ale v izbe sa nič nehne. Vstanem, pozerám po posteliach: tu Elenkina prázdna, prikrývka na stranu odhodená. Náhlim sa teda von, čo je to s ňou: nuž ona už v kuchyni ostro dohovára slúžke Judke, že jej nedoniesla dnu čižmičky, že jej iste už bude pozde do školy — a tak ďalej — až sa Judka zľaknutá začala brať z postele, že je vari ozaj už ráno.

„Ale, Elenka, či sa ti rozum čistí?“ zavrátila som ju nahnevaná. Ona plačlivo:

„A koľko je hodín?“

„To si mala najprv pozrieť, nie hneď vospust sveta ľudí búriť,“ reku.

V izbe rozžala som sviečku, aby sme videli, koľko je tých hodín, a tu sa moja horlivá žiačka presvedčila na svoje vlastné veľké, teraz začudovaním ešte zväčšené oči, že je práve pol druhej po polnoci. Sklonila zahanbene hlavu, vyhovárala sa, že keď je tak vidno, ona si myslela, že sme my všetci už povstávali, preto sa ani neobzerala do našich postelí, len sa náhlila obliecť sa. I zhádzala rýchlo šatočky zo seba a schovala sa do postele — a mala v prvšie dni dosť čo počúvať pre tento smiešny i mrzutý prípad.

Ivan sa podľa nej tiež drie do školy, zavše nám i výčitky robí, že sme ho ešte ta nezaviedli, ale ja nemyslím, že by to u neho bola akási neodolateľná túžba po učení. Keď mi čas dovolí, začínam ho priťahovať k šlabikáru, on i príde bez odporu, ale poznávanie litier samo v sebe pre neho nemá nijakú príťažlivosť. Počúvať, keď niekto iný číta alebo rozpráva, to sa mu lepšie páči, pri tom mu až oči žiaria.

Teraz cez zimu je zasa najviac pri mne, čo je pre neho dobre, ale ja nemám nikdy oddychu a odpočinutia. Vždy ho treba niečím obslúžiť, každú chvíľu musím prerušovať svoju vždy naliehavú a neodbytnú prácu.

„Mama moja, prosím ťa, daj mi ten druhý bič, sprav mi flintu — pil by som vody, čká sa mi — Elenke sa nečká, ale i jej daj (ak je totiž Elenka doma) — chcem si ruky umyť — vykroj mi jadrá z jabĺčka — zastrúhaj mi ceruzku, idem maľovať – zapni mi remenicu (remennú zásterku totiž, keď sa už sám donamáhal s ňou a nemohol si ju zapäť) — tlačí ma v topánke, vyzuj a obuj ma,“ a ktoviečo ešte. Takto to ide temer neprestajne. Sú to malé službičky, ale nesmierne vyčerpávajú dospelého človeka, najmä keď má k tomu iné svoje súrne práce. A ešte viac unujú tie premnohé otázočky, na ktoré často mama nevie ani ako odpovedať. I zdieľanie svojich prostučkýeh myšlienočiek a dolípavé žiadanie vysvetlenia. K tomu ešte i ustavičné vťahovanie mamy do svojej detskej hry. To je večitý nepokoj, ktorý sa nedá prirovnať k ničomu inému na svete. Teba vyčerpá sto ráz cez deň, ale u dieťaťa, vo svojom žriedle, je nevyčerpateľný. Čuvy sú ti napnuté pri ňom ako na mukách. Musíš užasnúť, kde tie deti berú toľkú výmyselnosť robiť všetko čo najprevrátenejšie, ako sa najväčšmi protiví poriadku. Trpezlivosť ti je stále napínaná až do prasknutia, hoci sa pritom často musíš i usmievať nad ich usilovným, všetečným kutením. Prenášať to po všetky dni z roka na rok, ustavične s namierením k dobru detí prekonávať všetky ťažkosti, či si disponovaná k tomu, či nie, či si zdravá, alebo nezdravá, či máš pomoci, či nie — silu k tejto ťažkej a zodpovednej úlohe čerpáš vždy len zo svojej nevýstižnej materinskej lásky. Keby tej nie, zdá sa mi, že by ani svet neobstál. Zapadlo by všetko, čo je v ňom dobré, nezištné.

Ľudia vo všeobecnosti stonieme, že čas rýchlo uchodí a naša mladosť s ním. Nestačíme sa ani spamätať, už sme starí. I mne, keď som so svojimi deťmi, často sa vidí, akoby som bola už hodne stará, že ich už dávno vychovávam, že som mnoho ťažkostí podstúpila s nimi. A jednako ešte nebolo dňa od ich narodenia, v ktorý by som si nebola veľmi úpenlivo, až túžobne žiadala, aby sme boli už ďalej — len ďalej a ďalej! A viem, že pritom uchodí moja mladosť a že pozdejšie ani deti mi viac tej čistej rozkoše nepodajú, akej mi podávajú teraz, kým sú malé a nevinné, aspoň v jasných chvíľach. Je to akýsi nepovedomý, vždy žijúci, ale málo porozumený pud, ktorý nás ľudí nevdojak ženie k neznámemu cieľu. No nad tým sa trudiť v zhonbe dňa nemáme času.

I ja stačím len na to hľadieť, čo je na povrchu. Viem, že najviac preto si žiadam, aby mi deti boli už staršie, že by boli von z nebezpečného veku, kde úmrtnosť detí je ešte veľká. Bojím sa vždy o ne, najmä o Elenku, ktorá je od narodenia telesne slabá. Ale pravdu vyznať, žiadam si i zo sebeckých pohnútok, aby mi deti boli už staršie a rozumnejšie, žeby prestal ten nekonečný nepokoj od nich, ktorý sa zdá neznesiteľným, a jednako ho musím pretrpieť. Viem síce, že každá ďalšia doba v postupe ich vývinu donesie pre mňa i nové starosti, nebodaj vážnejšie a ťažšie ako sú prítomné, ale — človeka vždy tie prítomné tlačia najväčšmi a chce sa prítomnosti zbaviť. Tak nás to ženie napred.

Keď ja, už svojou povahou veľmi nedostatočne zaopatrená trpezlivosťou, často až priostro cítim ťažkosť svojej úlohy, tu si len predstavím takú matku, ktorá bez pomoci, ba ešte zavalená inými ťažkými prácami, vychováva i šestoro—sedmoro detí. V noci nemá pokojnej hodiny, žeby sa vyspala a sily nazbierala; vo dne nemá pokojnej chvíle k nevyhnutným, konca nemajúcim prácam — a jednako všetko to prenesie a prekoná. Pomoc sa jej nepodáva, odmena jej nijaká nekynie — kde berie potrebnú silu k tomu všetkému? Iste hlavne v svojej materinskej láske a potom v povedomí povinností. Keď si na takúto matku pomyslím, zahanbím sa sama pred sebou pre svoju netrpezlivosť a usilujem sa nadobúdať trpezlivosti.

Ale to je vždy ťažko.

Závidím tým matkám, ktoré ju majú od prírody hojne nadelenú.

Avšak najpádnejšie je porazená moja netrpezlivosť, keď mi deti prechorejú. Vtedy hneď skrúšene vzdychám v srdci: Bože, Bože, všetko chcem vďačne znášať, len mi ich zas uzdrav!

Ťažká a nevďačná je rodičovská vychovávateľská úloha už i preto, že len po dlhých námahách ukážu sa začiatky zjavných výsledkov. U niektorého dieťaťa strašne ťažko sa kliesnia chyby. Ale žiadané výsledky sa konečne zjavia a blažený pocit, aký má rodič z toho, mu je skvelou odmenou za svedomité námahy. Keď badá, že ustupujú tvrdošijne vrodené necnosti a silnejú vrodené cnosti, zdá sa mu, že zaháňa tmu a vyvádza svetlo na svet. Pravda, pritom i sám často habká v tme. Najväčšmi cíti svoju malomocnosť v tom, že vrodené zlo nevládze celkom vykoreniť a tiež chýbajúce dobré vlastnosti nevládze stvoriť, vštepiť do hĺbky duše. Ja aspoň pochybujem, že by sa to podarilo hoci najvýtečnejším vychovávateľom. Výtečný vychovávateľ je už ten, kto so zdarom kliesni zlé a k rozvoju privádza dobré vlohy, vo väčšej—menšej miere vrodené každému dieťaťu. Veď je to veľká a krásna úloha i pre majstra vychovávateľa.

Najťažšie mi je, keď musím deti trestať. A či ich ozaj musím? Čítala som i spomínať počujem, že pri veľkej pozornosti, pri dôslednom pridŕžaní sa istého spôsobu možno deti vychovať bez telesného trestu. Ja by to rada, ale neviem si toho spôsobu nájsť. Často zbehnú sa veci tak, že si neviem rady bez trestu. Elenka si nevšíma napomenutí a výstrah, tým nás núti k ostrejším mieram; Ivan často dá sa strhnúť svojej prudkosti a prenáhlenosti, tým si priťahuje trest. On by síce i bez trestu uznal a oľutoval svoju chybu, ale by sa nesnažil vyvarovať sa jej druhý raz.

Malicherných chýb, pre ktoré Elenka dostáva hrešenia, je celý riadok, a keď hrešenie nepomáha, premýšľame s otcom, ako by sme ju ostrejším spôsobom od nich odučili. Pre vreckovú šatku, ktorú si často doma zabudne, keď ide do školy, bolo už mnoho napomínania, dohovárania — a napokon hrešenia. Pre ihlicu na zopínanie zimnej šatky, ktorú ona do vrecka strčí a šatku nechá nezapnutú, podobne. Pre špongie na utieranie tabuľky, ktorých už viac roztrhala a roztratila. Najviac však dostáva karhania, že neprichádza rovno domov zo školy, ale zastaví sa u jednej—druhej kamarátky a tam sa zabaví, hoci do tvrdého mraku. Keď jej pre to dohovárame, hneď má plno výhovoriek, a už vidno, že sa od toho nedá odvrátiť, kým ju raz nepotresceme. Raz, bolo to ešte pred sviatkami, vyviedla takú bravúru, že keď som ja bola v kuchyni prácami prichytená a nestihla som na ňu pozor dávať, ona popoludní toho dňa odišla do školy bez zimného kábáta. Ja som sa o tom dozvedela, až podvečer prišla domov uzimená, preziabnutá, nuž potom i poľakaná o ňu i nahnevaná som ju veľmi vyhrešila a musela dlho kľačať v kúte izby, aby jej prešla chuť od takých rozmarov. Ja stŕpam a strachujem sa vždy o ňu, keď ju v tej zime vyprávam na dosť ďalekú chôdzu do školy — a ona si, ani naschvál, chce pritiahnuť prechladnutie. Ona, pravda, mala výhovorku pohotove, že však svietilo slniečko a že veď i druhé dievčatá chodia do školy bez kabátov. Možno, ale len tie, ktoré bývajú blízko školy.

Okrem toho dostáva sa jej ešte vždy temer každý deň najmä od otca mnoho napomínania a karhania pre zdĺhavé a babrané jedenie. Ale tu ani karhanie, ani kľačanie, ani absentovanie dosiaľ ani najmenej nespomohlo, musíme len trpezlivo čakať, kým z toho vyrastie.

Ja najväčšmi trpím, keď ma deti svojou neznášanlivosťou doženú ta, že ich musím potrestať. Keď sa totižto pohašteria a z toho i pobijú. Vždy je to tá stará história, že Elenka popudí Ivana k hnevu a on potom letí do nej päsťou. Popravde by v tých prípadoch iba ona zaslúžila trest ako pokušiteľka, ale keď ona, telesne vždy slabá, vykríkne pod Ivanovým úderom, to ma nevdojak strhne trestať jeho prv a citlivejšie ako ju. A až potom sa vykľuje, že ona bola hlavne vinnou. Pod tým trpím viae ja ako samy deti, ktoré sa ľahko pomeria a hneď zabudnú i na najostrejšie šarvátky, keď sú už prekonané. Ale Elenke potom vždy dám pocítiť, že Ivan pre ňu trpí, aby sa druhý raz chránila zadrapovať do neho — čím i to docielim, že ona nikdy necíti škodoradosť, ale viac ustrnutie, keď Ivana potrescem preto, že ju udrel. U neho, dobráka malého, škodoradosť vôbec nikdy nevznikne, ale naskutku sa hlási súcit, keď Elenku potrescem, že jemu v niečom ublížila. Ak jej dám kľačať a odídem po svojej práci, to on každú chvíľu dobeháva za mnou vyjednávať. Že je už toľko a toľko hodín, či Elenka už môže vstať. Ak nedovolím, zas o chvíľu pribehne, že Elenka už chce plakať — takto sa usiluje ma obmäkčiť s akýmsi úzkostlivým výrazom vo svojich úprimných očkách. Ak zostanem neúprosnou, ide Elenku obrábať, aby odprosila, a už i priletí zvestovať mi, že by chcela odprosiť, ale keď jej nedovolím vstať. Tak napokon jeho horlivému ustávaniu i podarí sa prelomiť ľad medzi nami a šťastne vyrovnať vec. Často až dojíma jeho šľachetnosť, on nezná pomsty a nežiada satisfakcie — ale ma nadchádza i starosť, že v živote, kde nevidíš iného sebectva, tvrdosti a neuznalosti, s tým nezájde ďaleko. No veď on iste zatvrdne pod tým všestranným udieraním, a naučí sa tiež udierať, kde bude treba.

Jednotvárne sa nám míňajú tieto tmavé, krátke zimné dni, ale ja pre ustavičnú prácu nemám dlhej chvíle, lež naopak, vždy primálo času — deti samy vedia si spraviť zábavku. Do toho ony majú podivuhodné nadanie.

Už ráno za tmy, okolo šiestej, začínajú sa ozývať ich hlásky, ako keď sa vtáčatá pred úsvitom ohlasujú. Ivan spáva na diváne, hlavou celkom blízko k mojej posteli. Počujem, že si šepce čosi, husto a rovnomerne, veľmi tichučko, ale istý vzlet je v tom nezaznateľný. Ja, hoci najbližšia k nemu, neviem, čo recituje, ale Elenka, ktorej posteľ je až na druhom konci izby, vie o každom jeho šeptanom slove, lebo už i hneď doletujú od nej opravy, kde by sa on pomýlil, alebo mu vypomáha, ak sa na niektorom slove zasekne. Z toho až vyrozumievam, že si on reční Som vojak od rodu, za tou Nitra milá, Nitra, a hneď zasa Veje vetrík, od Tatry k Dunaju. Elenka, taká rodená guvernantka, nezdrží sa cvičiť ho, a jemu je to nie na škodu. No všetko ide to tlmeným šepotom zo šetrnosti oproti nám, rodičom, kým sa neprezradíme, že už nespíme. Náhle sa však čo len slovom zamiešame do ich diškurzu, už sa, ako z uzdy vypustený, rozprúdi ich nehatený štebot, prechádzajúci často do prudkej škriepky. Keď témy, na ktoré naďabili, vyčerpajú, Ivan žiada, aby si už teraz zaspievali spolu. Hneď sa podvoliť je proti Elenkinej hodnosti, preto najprv odporuje:

„Ja nemôžem, lebo keď som ešte trochu rozospatá, nuž mi ešte neprišlo tenkô do hrdla.“

Ivanovi tento argument nestačí, prehovára ju, aby len oprobovala. A keď ona ešte vždy nechce, on po krátkej tichosti zrazu vytiahne tenučké, nekonečne dlhé í, až to cvendží tmavou izbou.

„Vidíš, i ja som rozospatý, a mne už prišlo!“

Tu sa už ani ona nechce dať zahanbiť a zanôti svojím dojemným hláskom: Bratislava, Bratislava… On sa usiluje za ňou, ale svojím neistým habkaním len ruší jej pekný spev. No ona to strpí, lebo má povedomie, že ho tým cvičí v speve. A táto jej snaha ani nie je celkom bez úspechu, lebo keď prejdú na Nitra milá, Nitra, už im to ide dosť súzvučne, až nám je milo ich počúvať. Pomaly chytá sa i otca a on už začína ladiť svoje hrdlo — ale zrazu Elenke príde škola na rozum, a tu nič viac nezadrží ju pri zábavke. Chce vedieť, koľko je hodín, lebo pri speve a vrave sme prepočuli, koľko ich posledne bilo. Musím teda zažať svetlo, a keď vysvitne, že je už šesť preč, ona náhlivo vykĺzne vo svojej dlhej košielke z postele a oblieka, umýva sa bez prestávky jedno za druhým, že sa ja popri nej tiež hodne musím ohadzovať, aby sme spolu mohli ísť do kuchyne, medzitým už vyriadenej a rozohriatej.

Ivan, rozumie sa, vkĺzol ešte do otcovej postele — to si on za svet neodpustí — a tam sa bez starosti, bez trudenia sa s povinnosťami veselo pokračuje v cvičení hrdla a jazyka. Rada by som vedieť, či on, až bude žiakom, tak si bude dbať na povinnosti ako teraz Elenka. Oni dvaja s otcom vstanú, až keď sa celkom rozvidnie, spolu robia toaletu i pekne spolu sa ustanovia k raňajkám do kuchyne, kde Elenka medzitým už užila svoje mlieko (s ohľadom na školu sa naučila aspoň raňajky rýchlejšie odbaviť) a pakuje si knižky i všetky školské potrebnosti do kapsy. Ona len mlieko chce raňajkovať, o káve ani počuť —Ivan zasa veľmi rád kávu, s pôžitkom omáča si do nej svoj chlebík, a ak obaja odrazu raňajkujú, nikdy nevystane vypytovanie medzi nimi, čo je lepšie a čo zdravšie. Elenka mudruje o svojom mlieku, že je zdravšie, Ivan tvrdí o svojej káve, že je lepšia, z čoho niekedy povstane celá šarvátka. Nedávno ju on silou—mocou chcel presvedčiť o dobrote svojej kávy a núkal jej, aby aspoň za lyžičku okoštovala z nej, že potom bude vedieť. Keď sa ona do toho nemala, načrel on do lyžičky kávy a niesol jej ju k ústam, všemožne ju prehovárajúc k užitiu. A keď ona len nie a nie, on nelenivý vycvrkol jej ju do mlieka. Tu, pravda, hnev a lamentovanie z jej strany, že jej je teraz už všetko mlieko pokazené, ona ho nemôže zjesť, a tak — a tak, čo on nechcel uznať. Keď som prišla súdiť medzi nimi, pribudla ešte obžaloba proti Ivanovi, že kôrkou z chleba pichol Elenku do líca.

Tak sa vedia oni postarať, aby nepanovala medzi nimi akási nudná jednomyseľnosť. Až keď Elenka odíde do školy, nastane tichý oddych pre moje uši i nervy, hoci mi ani sám Ivan úplného pokoja neponechá. Ak nie iným, aspoň všelijakým vtipkárením zabáva seba i mňa, za rána má na to akosi bystrejší rozumček.

„Akože je to? — veď som ja len sprostý!“ poctí sa zavše, keď nevie niečo urobiť, do čoho sa bol zachytil. Najmä to ho domrzí, keď si neuhádne klobúčik postaviť na hlavu ako treba, ale krúti ho sem i ta po nej.

Keď ráno príde do vyriadenej, vyvetranej izby, rád ide kutáčom kutať do pece: zdá sa mu, že tým koná niečo veľmi dôležité.

„Ale je tu horúce — človeka až tak páli!“ poznamenal nedávno pri takom kutaní s náramne vážnou tvárou.

„Akého človeka?“ zadieram ja, lebo mi bolo smiešne jeho sebavedomé taxovanie sa za „človeka“.

„Nuž mňa!“ odvetil takým tónom, ktorý naznačoval, že však sa to samo sebou rozumie, a splna pozrel od svojej práce na

mňa. Ale aký je čujný, obadal hneď i utajené v tom komikum, lebo sa letmo uškrnul.

„Nuž a či si ty človek?“ reku.

„Nuž a či som nie? Čože som teda?“ pozastavoval sa.

„Ešte len človiečik.“

„Ale už skoro budem človek.“

„Dobre tak!“ A bolo po hádke.

O chvíľu si začne nôtiť niektoré popevky, ktoré mu iste ešte od rannej cvičby v otcovej posteli brneli v hlávke, ale ani jeden sa mu nadobre nechce vydariť. „Či — ešte — žiješ, či — ešte — čuješ –“ sprobúva už po druhý raz s neistotou v nápeve, ale tým dôraznejšou výslovnosťou, najmä č, š, ž náramne splna vyslovujúc. Začína to už po tretie, vidno, že ani text mu ďalej neslúži. Ja sa musím usmievať na ňom, ale len tak, aby to nezbadal a sa nezmiatol.

„Či ma ty ešte — verne miluješ,“ vypomáham mu nazdarboh v dobrom rozmare svojou vlastnou improvizáciou.

Strmo pozrie na mňa, pokrúti hlavou a vetí rozhodne:

„Veru nie!“

„Teda ma ty verne nemiluješ?“ opytujem sa akoby v sklamaní a ľútosti. No on sa nedá zmiasť takouto úskočnosťou. Zasa splna hľadí na mňa, až vidím v jeho očiach, ako si v mysli ujasňuje to, čo má povedať.

„Ja teda verne milujem — ale v piesni je nie tak,“ odvetí s akousi presvedčenou istotou.

Ja som spokojná s odpoveďou a nedržím sa, stvrdím to hneď i poľubkom na jeho temä, vlasovou strieškou pokryté.

Keď ja vyjdem z izby, ani on sa tam neobstojí, hľadá si zábavku okolo mňa, kde som v akej práci, alebo ide von na dvor, i do obchodu. No nepotrvá dlho, už mi zasa príde s akousi pevnou paličkou a náhlivo vyťahuje z odstávajúceho vždy vrecka svojich nohavičiek akýsi pokrčený červený špagátik a podáva mi oboje, aby som mu z toho spravila flintu. Nechám teda svoju robotu, priviažem konce červeného špagátu na oba konce paličky — a flinta je hotová. Naradovaný prevesí si ju kosom cez chrbát a berie sa von, že vraj ide strieľať straky, ktoré teraz, v snehu a tuhej zime, tisnú sa nám až pred samé pitvorné dvere. Vo dverách sa ešte obráti a upozorňuje ma, aby som sa nenaľakala, lebo že však on tie straky nepostrieľa naozaj, len namieri, povie: „Puff! Puff!“ — tie sa naľakajú a odletia.

Po tomto starostlivom upozornení s uspokojeným svedomím a natešenou tvárou stratí sa mi z očí. Premilá a prešťastná detská myseľ!

Pozdejšie, keď iste už všetky straky odkúril, vidím ho cez oblok, ako prispieva pomocou Lajošovi, nášmu učňovi. A síce Lajoš nesie dvorom z pivnice veľkú plechovicu, naplnenú petrolejom, Ivan však z druhej strany dupká vedľa neho a — iste v číročistej snahe, aby mu ťarchu uľahčil – „nesie“ mu pozorne a bedlivo jeho druhú, slobodnú ruku, vodorovne vystretú. Lajoš sa pritom usmieva, hoci by mu tá úsluha bola nepríležitá, lebo nechce kaziť radosť malému úslužníkovi s jeho úprimnou ochotou. Tak si on nechtiac získava každého.

Keď sa už hodne ubehal a uzimil von, ustanoví sa mi s červeným nosom i červenými uškami do kuchyne.

„Mama, voľačo ti poviem — ale len pošepky.“

Nechám svoju robotu a nakloním sa k nemu, hádajúc v mysli, čo to asi má za diskrétnu vec za lubom. Prihne sa k samému môjmu uchu.

„Nech mi dajú jesť!“ bola tá očakávaná diskrétna vec. Nemohol mi to len tak prosto povedať, lebo ho šteklil dobrý rozmar.

„I ja ti niečo pošepnem,“ zašla som teda tiež na jeho ľad. Nadstrčil zvedavo uško. „Nech si najprv noštek utrú, aby sa im neblyšťal, a potom nech si prosia jesť.“

Náhlivo vytrhol šatku z vrecka a narábal ňou, až mu nos ešte väčšmi očervenel.

„No, už si prosím.“

„Nech sa im páči šáločku mlieka.“

„Ale či nám nebude horúce –“ obmýšľal sa, berúc teplú šálku do premrznutej ruky.

„Nebude nám, nebojme sa; len dajme pozor, aby sme šálku nerozbili.“

„Dáme pozor a nerozbijeme.“

O chvíľu bolo mlieko vydúchnuté.

„Mama, ešte ti voľačo pošepnem.“

Nadstrčím ucho.

„Ja som ešte hladný — nech mi ešte dajú niečo.“

„Hm, hm. Ale čo? Kúsok chlebíka sa bude ľúbiť?“

„Bude, ak inšieho nemajú.“

„Iba ak by toho pareného rajzíku (ryže).“

„Toho, toho nech mi dajú!“

„Nech sa teda páči pohľadať si lyžičku.“

Prehŕňa sa v košíku, štrká náčiním. „Tu niet tej mojej — kde mi je?“ mrzí sa.

Idem ta, nájdem mu ju. „A toto je čo?“

Usmeje sa milo. „Ďakujem ti za nájdenie!“Ani sa nezbadal, že vypadol z predošlej rozmarnej úlohy. Keď si ryžu zjedol, vzal železnú lopatku od sporáka, že ide na dvor sneh odpratúvať, lebo že chce pracovať, aby si obed zaslúžil.

I prichytí sa tuho do tej roboty. Je v kapčekoch, v krátkom teplom kabátiku a v remennej zásterke, na hlave má trochu do tyla potisnutý svoj starý, ošúchaný plstený klobúčik, ktorý už nemá ani od vonku stužky na okrasu, ani zdnuká ochranného remienka, takže sa dá celý hoci do hrsti zhŕždiť. Tohto starého klobúčika sa on za svet nespustí a ja len veľmi ľutujem, že si ho neviem v ňom poriadne nakresliť, lebo len v ňom je on opravdivý, samosvoj. Nová súkenná čiapočka opovrhnutá povaľuje sa kadekde.

Dívam sa na neho cez oblok, ako do chuti sa s lopatkou ohadzuje, až guče snehu lietajú na obe strany. On ma zbadá a natešeno sa usmeje. Poberám sa von, že mu poviem, aby si pri práci pery neoblizoval a ústa držal zatvorené, tu, ako vykročím z pitvora, oproti sa otvoria magazínové dvere, Luna, akási schlípená a akoby niekým tisnutá, vynorí sa z nich a za ňou hneď pán s nahnevanou tvárou a karhajúcou rečou. Iste sa zasa, podľa svojej obyčaje, chcela cez sklep vykradnúť na rínok po bludárení, keď ju cez bránu nechceme pustiť, lebo „zháňanie“ jej je prísne zakázané.

Ivanovi, ináč neznajúcemu škodoradosť, iste dobre padne, že aj iného hrešia pre bludárenie, nielen jeho, lebo jej hneď posmešne privolá:

„Luna vyhrešená! Luna vyhrešená!“

Ona si to naskrze nevykladá v zlú stranu, práve naradovaná priskočí k nemu a vždy hotová do hračky chce mu lopatku vziať z ruky, až jej zuby klepocú na studenom železe. V naťahovačke, ktorá nastala, zhodí Luna Ivana do snehu, no on jednako podrží lopatku v rukách; keď sa pozbiera, zahrozí ňou Lune a dá sa zasa do roboty. Ona cvála za odskakujúcimi chlpmi snehu, berie ich do pysku a chce ich „aportovať“, ale s prskaním ich vypľúva, lebo ich chlad jej zachodí za zuby.

K tejto zábavke pridruží sa i sused—kamarát Janino, ktorý iste spred brány začul Ivanov hlas. O chvíľu pracovali dvaja malí robotníci o závod a Luna ich pri tom obveseľovala. O dobrú štvrťhodinu doniesol mi dnu Ivan, ako dôkaz horlivej práce —vo dvoje prelomenú železnú lopatku, so všelijakým vysvetľovaním a vyhováraním, prečo a ako sa mu to prihodilo. Odo mňa ani nedostal pre to pokarhania, ale ako Elenka prišla zo školy a tú škodu videla, bol koniec tichosti, spustila na Ivana mravokárne dohováranie v takom asi zmysle, akoby prelomenina tú lopatku veľmi bolela, ba že ju až o život pripravila. Ivan sa bránil, ako vedel, a že jej po jej vôli neparíroval, začala mu vyhrážať:

„Počkaj, keď budeš do školy chodiť, vždy poviem pánu rechtorovi, čo si urobil — potom ty dostaneš!“

„Ja nebudem do školy chodiť!“

„A keď pán rechtor prídu a ťa do povrázka poviažu a nasilu odvedú — ?“

„Ja ujdem po železnici do hory a tam sa schovám!“

Obrátim sa Elenke dohovárať, že Ivana školou straší, tu ona už v plači, že ju Ivan „fukol“. Citujem Ivana k sebe cieľom inkvirovania, tu vysvitne, že najprv ona jeho pokvákala za vlasy. Tak teda na samé predobedie museli ešte napochytre obaja kľačať v izbe a potom sa navzájom odprosiť.

Rozumie sa, že pri obede o hneve nevedia už ničoho. Po obede, sotvaže som si sadla so šitím k svojmu malému stolíku, už sa mi obaja tam tisnú, píšu spoločne čosi na bridlicovú tabuľku a chránia to bedlivo ľavými rúčkami pred mojím zrakom, ani nejaké štátne tajomstvo. Potom mi dajú hádať, ktoré číslice napísali. Keď toho majú dosť, „maľujú“ na tabuľku a zasa ja mám obdivovať ich umelecké dielo. Ja vidím len na bielo počiaranú a špongiou pofládrovanú plochu, ale oni mi vysvetľujú, že sú to vrchy, potoky a oblaky — teda krajinka. Podľa Ivana ešte i vtáčie hniezda majú tam byť. Čo človek môže ešte viac žiadať?

Ak Elenka odíde do školy, nastane zasa tichosť a moje nervy si trochu oddýchnu, hoc i sám Ivan berie moju pozornosť ustavične do nároku. Šteboce mi, rozkladá svoje myšlienky a skúsenosti, žiada všelijaké vysvetlenia a chce, aby som sa vždy na všetko dívala, čo on robí. Ja ho, chudáčika, zavše, keď som už veľmi vyčerpaná, netrpezlivo odkazujem: „Dajže mi už

pokoj, Ivan môj, pozeraj obrazy! Nepchajže mi všetko do očí! Ujdiže odtiaľ, tam mi zavadziaš!“ On to trpezlivo prepočuje, a len sa ma ďalej pridŕža a ďalej mi šteboce, že ani polovičku toho nestihnem poňať, čo mi narozpráva.

„Mama, a prečo je stôl z dreva? Mama moja, prečo my v tme nevidíme? Mamka, prečo hviezdičky žmurkajú? Prečo leva volajú levom — veď by ho mohli aj inak volať? Šak, mama, šak: čo je väčšie, to je i širšie?“ Takéto sú asi jeho otázočky, ktorým nieto konca. Nech sa páči vždy presne, správne a jemu pochopiteľne odpovedať na ne. Ale čo mi to niekedy ako ťažko padne, predsa sa pousilujem nabrať novú zásobu pozornosti a trpezlivosti, aby som mu mohla podať, čo si žiada jeho hladná a smädná, vyvíjajúca sa dušička — a aby som sa nepripravila o jeho premilú, čistú detinskú dôveru. Veď cítim, že mi je to najprednejšou povinnosťou.

Keď je taký deň, že Elenka popoludní nemá školy, bavia sa spolu, avšak tiež nie bezo mňa, a nepokoj je ešte väčší. Ale keď im poviem: „Detičky moje, teraz mi dajte trochu pokoja, musím si podriemať,“ ľahnem si na diván a zažmúrim oči, vtedy stíšia tempo, čo im to ako ťažko padne. Potom sa alebo ticho bavia, alebo Elenka číta povesti a Ivan, za jej chrbtom na stoličke kvačiaci, počúva. No i to by im lepšie padlo so mnou pertraktovať.

Pri bavení Elenka nikdy nepremešká príležitosť dať Ivanovi dobré naučenie. On, darebák malý, napríklad rád sa vytasí pred ňou s nejakým hrubým slovom, čo sa naučil niekde na ulici. I nedávno, spoliehajúc sa, že ja driemem, a teda ho nepočujem, prehodil pre zasmiatie niečo takého. Ale zle pochodil, lebo ho Elenka hneď zavrátila:

„Jaj, Ivan, ty sa nazdáš, že sa ti ja na tom zasmejem! Ja sa ti na tom veru nikdy, nikdy nezasmejem, lebo to je špatné slovo. Ja si na špatné slovo nikdy ani nepomyslím, nie že by som sa ešte zasmiala na ňom!“

Tak mu ona s tlmenou horlivosťou pokazila chuť k hrubému vtipkovaniu. A o chvíľu ho už zasa poúčala o inom. Dostali spolu po obede po kúsku cukrového pečiva. Ivan si už bol svoje poriadne schrumkal, Elenka svoje ešte vždy držala v ruke a druhou rukou začala ukladať do škatule obrázkové štvorhrance, s ktorými sa prvej bavila. Ivan ju napomenul, aby si najprv zjedla koláčik, žeby potom i druhú ruku mohla k práci upotrebiť. Ale veru i tu zle pochodil so svojou dobre mienenou a ináč i celkom rozumnou radou, lebo Elenka ho zasa hneď zavracala:

„Jaj, Ivan, ty nič nevieš! No, povedz mi, akože by sa tebe páčilo, keby si najprv musel prísť do dobrej vôle (totiž skrze užitie cukrového pečiva), a potom by si sa musel dať do ťažkej práce (totižto do ukladania štvorhrancov)? Najprv nech sa nám zle vodí, a potom dobre!“

Toto je teda kus životného pravidla, ktoré si už ona sama utvorila. Či si ho Ivan pripustil k srdcu a či ho chce nasledovať, to nedal najavo. Ale ona takú svoju múdrosť má vždy pohotovo.

V nasledujúcu chvíľu už jedno i druhé ukrúcalo svoju veľkú drevenú guľu (ktoré každú jeseň znova prídu do vzácnosti) do zimnej šatky a potom ich uložili na hlavnice, ktoré z postele povyťahovali. Mňa na mojom odpočinku už začal pichať nepokoj, že celú izbu obrátia naruby, ak sa nezastariem do nich — no predsa som sa zdržala.

I podarilo sa mi trochu zadriemať, a keď som potom o štvrť hodiny oči otvorila, moje deti už cestovali, vraj do Mošoviec, ako som z ich zhovoru vyrozumela. Sedeli vedľa seba na dvoch spolupostavených stoličkách, Ivan už dobre zapakovaný v mojom starom zimnom kabáte a Elenka práve seba i svoju bábu s namáhaním obkladala mojím novým zimným kabátom. Pritom ani na chvíľu nedali jazykom zaháľať. Elenke prišlo na rozum, že sa na tejto ceste zastavia aj u bývalej našej Zuzky, čo sa do Príboviec vydala. Ivan súhlasil, lebo veď Zuzka je ich dcéra; keď od nás odchodila, veľmi jej nakladali, aby Ivana i naďalej volala otcom a Elenku mamou, keďže jej „naozajstný“ otec a „naozajstná“ mama už umreli — čo im Zuzka i prisľúbila. Teda navštíviť ju, v tom boli jednomyseľní, ale to vyvrával Ivan Elenke, žeby sa Zuzka, bola vydala. Ona sa vraj nevydala, ale sa vyženila — keďže je ona dievča. Elenka mu to rozhorleno podvracala, ona vie, že sa dievčence vydávajú, ale on trval na svojom. On sa obyčajne najtuhšie škriepi vtedy, keď nemá pravdu. Ktovie, aká kuca—paca by sa bola strhla z tejto filologickej hádky, keby deti neboli zrazu zbadali, že ja už nespím a na ne hľadím. Môj pozor ich akosi pomýlil v zábavke a začali sa vylúšťovať z kabátov. Naraz akoby ochabol ich pred chvíľou svieži záujem, hoci som ja slova nepreriekla. Ony sa najchutnejšie bavia, keď netušia, že sú pozorované. Rozkošný obrázok „cestovania“ sa rozišiel. Hodno by bolo bývalo zachytiť ho nejakým spôsobom.

Keď Elenka ide i popoludní do školy a ja chcem si trochu čítaním prihovieť, to je pre môjho Ivana otupná vec. On, hoci ho ja ani od svojho čítania nikdy neodpravím s nejakou jeho žiadosťou, sám od seba, z vrodenej mu šetrnosti ma vtedy neunúva ničím. Zavše ma až dojíma, keď badám, ako by sa mu chcelo, ako ho ťahá pristúpiť ku mne, prosiť ma o niečo —a neurobí to, zaprie sa, aby mi pokoj nerušil, môj premilý chlapec. Keď napríklad v lete behal bosý povonku a potom prišiel dnu s pančuškami a topánkami v rukách, aby si vyžiadal moju pomoc pri obúvaní, ak ma našiel pri čítaní, to sa zasekol v započatom už oslovení, utiahol sa ďalej odo mňa a dal sa sám do tej preťažkej roboty. Lebo poobúvať sa, to je pre neho dlhá a strašne zamotaná história, ešte sa ani nedá žiadať od neho, aby ju bez pomoci končil. Keď sa mu i podarí navliecť si pan—čušky na nohy, aby stupaje boli v poriadku, a nie hore pätami, ale potom vytiahnuť ich pod nohavičky a tam pripevniť o traky, to je tá ťažkosť. K tomu sa musí kabátik, či blúzka zhodiť, nohavičky porozopínať, košieľka rovnomerne poupchávať —a to je pre neho čajsi nedostižné. A potom to konca nemajúce zapínanie na všetky strany! Nuž veru zaslúžil vtedy nielen uznalosť, ale až obdiv, že si to sám urobil a neoslovil ma, hoci bolo vidno, že mu je už skoro nie na vydržanie, že mu je už všetka, všetka trpezlivosť vyčerpaná, do samej ostatnej kvapôčky. Aspoň postonať sa mu chcelo pre obľahčenie, ale i to utlmil. Jediné, čo si dovolil, že niekoľko ráz potrepal pančuškou o dlážku, keď ho nechcela poslúchať, inak sa mu prekrúcala, ako bolo treba. A ja som mu, chudáčikovi, predsa nešla pomôcť, lebo som chcela, aby i prekonal, na čo sa podobral.

A keď ma vidí so zažmúrenými očami ležať na diváne, to mu je, tuším, ešte otupnejšie, ak je len sám so mnou v izbe. Preto si radšej ľahnem, keď sa on baví na dvore alebo v sklepe. Ale v zlom čase je pripútaný k izbe, najviac ako ide do kuchyne k Judke. No i toho sa hádam zo šetrnosti zdržiava, aby nešťukal kľučkou, keď jemu, malému, ešte i otváranie a zatváranie dverí ťažko ide. Tak sa najviac utieka k pozeraniu obrazov v ilustrovaných zošitoch, ktoré už sto ráz poprezeral. Ale ani to mu nechutí, keď nemá s kým pohovoriť o videnom, nuž zväčša na to vyjde, že sa potichu vydriape tiež na diván a ľahne si za mňa, neomeškajúc „trošičku bližšie“ odtisnúť moje šaty, aby ich nepokrčil. Tam čaká, kým ja oči otvorím — a niekedy i sám zaspí.

Raz, keď videl, že už mám oči otvorené, zrazu sa ma opýtal:

„Mama moja, a keď ty umrieš, potom sa už viac nebudeš so mnou zhovárať?“

Iste moje zažmúrené oči a nerušená tichosť ho priviedli na túto myšlienku. Rada by vedieť, či všetky deti tak často myslia na smrť ako moje.

„Nie veru — reku — potom už viac nepočuješ slova odo mňa. Ale vtedy už budeš veľký a budeš mať iných, čo sa budú s tebou zhovárať.“

Hľadel na mňa a rozmýšľal. Zrazu pokrčil tvár do akéhosi malého, núteno veselého úsmevu a potešoval ma:

„Počkaj, mamka, i ja potom umriem, a budeme si spolu šepkať.“

„A kde? Ako, Ivan môj?“

„Nuž — — nuž tam, v hrobe…“ odpovedal môj zlatý, až do smrti verný syn. K tejto predstave šepkania si v hrobe sa on už opätovne vrátil. Detská duša vôbec neprijíma pojem smrti, smrť jej je len povrchným zdaním. Ona ešte nezabudla na žriedlo večného života, z ktorého sama pošla, má nepovedomé vedomie svojej nezaniknuteľnosti. Či je to nie vzácna, premilá útecha premúdrenému človeku, ktorý desí sa smrti, lebo v rmute náruživosti a v pochybnostiach rozumu stratil povedomie svojho večného trvania?

Keď Elenka príde zo školy, je už mrak. V túto dobu dňa sa ma deti najtesnejšie pridŕžajú, ak sú nie preč z domu. Niekedy si rozprávame nejaké rozprávky, niekedy nám Elenka zaspieva niečo zo svojho repertoáru. Keď sa jej nedávno nechcelo, Ivan sa hneď ochotne ponúkol, že teda on zaspieva, ale že ho Elenka musí naprávať. I hneď zvučne zanôtil si Koníček môj hrdý, vraný, ale nápev mu vychádzal akosi rohato. Každú chvíľu sa zasekol a obracal sa k Elenke: „Ako potom?“ Neistota v nápeve ho miatla i v texte. Ona ho najprv neochotne, ošomrávajúc naprávala, ale pomaly sa rozohnala a spievali pekne spolu, o ktoré som ich popýtala. Tak ju i proti jej vôli pripravil do spevu a popri nej i sám spieval obstojne. Bol by spieval i ďalej, ale jej toho po tretej pesničke už bolo dosť. Ako som sa ja po jednej strane izby prechádzala, kým oni spievali, tak sa potom Elenka pustila prechádzať po druhej strane, oznamujúc, že ona teraz ide načítať do tisíc. I dala sa do toho, ako do nejakej nevyhnutnej práce. Ak sa jej prihodilo preskočiť v rýchlosti niektorý počet, hneď sa svedomite vrátila preň.

Ivan začal stonať, ako obyčajne na mraku. On nerád tmu, a ešte neradšej, keď sa nik s ním nezapodieva. Prišiel ku mne a usiloval sa zachytiť ma ručičkou okolo pása, ale sa ona ukázala prikrátka. Nadstrčila som mu teda zakľúčenú ruku, i nahla som sa k nemu, aby sa mohol do nej zachytiť. Usmieval sa akosi zdržanlivo a tuho sa vzpieral, že nie tak, lebo že by som sa musela veľmi „skrčovať“, a to že by mi bolo zle. No na ďalšie prehováranie predsa odhodlal sa zavesiť sa svojou rúčkou do mojej, a tak som sa pyšno prechádzala so svojím synom po prvý raz „per pazucha“. A chcejúc spojiť príjemné s užitočným, dala som mu po slabikách vyriekať niektoré vety, aby sa cvičil v čistom vyslovovaní. Lebo miesto toho, aby čo ďalej čistejšie hovoril, v posledný čas výslovnosť sa mu pokazila, často sa mu stane, že začiatočnú slabiku slova zopakuje a na to miesto poslednú hlásku vôbec nevypovie. I s ešte vždy tak tupo vyslovuje, ako keď bol celkom maličký. Musel teda pomaly, rovnomerne vyslovovať: „Ru—ka—vi—ca, ru—ka—vi—ca, bo—daj si sa ni—kdy ne—vy—ru—ka—vi—co—va—la.“

Elenku mrzí naša lekcia, keď pre svoje počitovanie nemôže Ivana šulmajstrovať. Privoláva nám, aby sme ju nemýlili, i oznamuje, že je už pri tristo.

Naša lekcia je neľahká, Ivan hneď zopakuje slabiku, ba i popletie jednu s druhou, ak mu každú osebe nepredriekam. A miesto „si sa“ vždy povie „si ty sa“. Jeho akosi tiesni taký meravý poriadok. Ale sa len cvičíme ďalej, azda predsa bude nejaký úspech. Elenka ďalej remze svoje číslice — predstavujeme teda akúsi židovskú školu.

No napokon my dvaja vystaneme. Obom nám je toho už dosť. Ale Ivan si hneď vynájde inšie: začne si rečniť Chalupkovo Som vojak od rodu — hlasno a s vervou. To mu je príjemnejšie cvičenie reči.

„Koníka, aby som Tatárov naháňal, šabľu, aby som im hlavy o zem ráňal,“ reční s oduševnením, kývne úsečné rukou, ktorú si vytiahol z mojej ruky — a ani raz sa nezajakne.

„Jaj, Ivan, už si ma pomýlil, keď tak kričíš!“ tlmí Elenka zo svojej číslicovej prózy jeho plamenné oduševnenie. On, od prírody šetrný, stíši hlas, ale ináč nedá sa pomýliť. Reční ďalej tlmene síce, ale s výrazom, jeho Chalupka oduševňuje. Vyreční ešte i Valibuka a nezajaká sa.

Elenka raportuje, že je už pri deväťsto, že by veru Ivan už mohol ticho byť, kým skončí tých tisíc. Takto ňou terorizovaní sadli sme si teda, Ivan a ja, na diván a rozjímali sme o tom, čo rečnil. Aj on by vraj chcel byť takým smelým Valibukom —ale tá potvora mu je predsa trochu strašná, nie je istý, či by ju aj on vládal tak premôcť.

Elenka konečne dovŕšila svojich tisíc a uisťuje nás, že by i do milióna napočítala, keby sme ju len my nemýlili. Sadne si z druhej strany ku mne, zahľadí sa do obloka a o chvíľu sa ma už opytuje, či všetky tie hviezdičky, čo sú na nebi, i mesiac i slniečko spolu majú východ? Keď som jej na to prisvedčila, chcela vedieť, či sa ony pri tom nikdy nepohašteria, alebo či sa niekedy viaceré nestĺknu? A čoby z toho bolo, keby sa tak dve stĺkli — či by tie potom spadli? A z čoho sú tie hviezdy? Vôbec strašne rada by vedieť, ako je to popravde v tom nebi. Ona už vie, že hviezdy sú asi také telesá ako naša zem, nuž jej je ťažko zjednotiť si fyzické nebo s nebom zbožnej predstavy. Už sa jej, neborkej, začínajú trudné konflikty medzi pojmami citu a rozumu. Odvtedy, ako som jej prečítala veršík, čo jej apa ľaboriečsky bol napísal, keď sa narodila, a ktorý sa začína:

Vitaj nám, vitaj, dcérka naša milá,

vitaj, anjelik, z neba dolu zletlý.

často turbuje sa nad tým, kde je a aká je tá jej prvotná domovina.

Mne už brní v hlave od tých detských rečí, otázok a vysvetľovaní, nevýslovne sa mi žiada trochu tichosti, pokoja, oddychu. Ale kde to vziať? Ak si ľahnem na diván pre upokojenie nervov, deti jednako budú hneď okolo mňa. Mám ich poslať k Judke do kuchyne? Preč ich posielať od seba, keď ony chcú byť pri mne, to sa mi protiví. Vstanem teda a prechádzam sa po izbe. Pri tom sa vždy trocha zotavím. Hja, ale vtom aj ony hneď vyskočia a vešajú sa mi na ruky.

„Deti moje, dajte mi trochu pokoja, za chvíľku sa pobavte samy!“ rečiem, a ony, nebožiatka, utiahnu sa zasa na diván.

Ale o chvíľu už zabudnú na zákaz a idú mi s akýmisi otázkami. Ja im nedám odpovede a ony zarazeno utiahnu sa zasa. Keby mňa tam nebolo, možno by sa zabavili chutne, ale mňa tam čuť a neobracať sa ku mne je im nemožné. A keď príhovory zlyhali, vymyslia si niečo iné: začnú krížom prebehávať cez moju cestu, ale tak rýchlo a obratne sa prešmyknú, že mi v prechádzke ani najmenej neprekážajú. Čo ďalej prichádzajú do väčšieho ohňa, i šuškajú si niečo. Vidno, zakladajú si na tom, že prebrnkujú mame popred samý nos, a jednako jej nezavadzajú — veď sa ani nedotknú, ani neprihovoria sa jej, len si tak robia svoju dobrú vôličku. Ony, zlaté dušičky, ani netušia, že už tým samým napínajú čuvy prechádzajúcej sa a nepoprajú jej pokojne domyslieť čo by len jednu myšlienku. A myšlienky sa snujú, pýtajú sa i do pera — ale na to temer ani pomyslenia. V lete pre záhradné, domáce i obchodné práce, v zime i pre práce, i pre detský nepokoj sa mi toho nedostane. Tak je to, byť ženou a matkou. Zo dňa na deň, z roka na rok potláčam a od seba odprávam svoje osobné žiadosti a náklonnosti, lebo niet možnosti vyhovieť aj im, i neodbytným povinnostiam. Niektoré ženy sú v šťastnejších pomeroch, že môžu neujať jednému a vyhovieť i druhému, ale ja k tým nepatrím. Kým som bola dievčaťom, nepovolilo sa mi času na písanie, aby som sa neodcudzila domácim povinnostiam, keďže náklonnosť ku knižnému štúdiu u mňa bola oveľa silnejšia ako náklonnosť k domácim a ručným prácam; ako som vydatá, samé povinnosti mi času nenechávajú. Vždy sa cítim v otroctve hmoty, lebo pokiaľ sa len pamätám, vždy som bola nútená fyzicky pracovať i dbať na hmotné potreby domácnosti, čo som tým väčšmi pociťovala ako hlboko tlačiacu, zavše neznesiteľnú ťarchu, že som od prírody nemala zmyslu pre hmotný blahobyt v holom jeho poňatí, nechápala som, ako môžu byť ľuďom hmotné záujmy prednejšie od duchovných, ako môžu pre ne páchať neprávosti, o ne hrdlačiť do úmoru ducha, za nimi sa hnať ako za cieľom života, v ich dosiahnutí vidieť vrchol blaha a spokojnosti. Teda jarmo hmoty ja ťažko nesiem — a jednako sa mi vidí, že som predurčená niesť ho až do konca života. Aspoň výhľadov lepších niet. Slúžim hmote z tvrdej nevyhnutnosti, bez lásky k nej, ba s nenávisťou proti nej, nuž i ona podľa toho sa mi odmieňa: tyran—hmota drží ma vo svojich okovách, že musím jej stále slúžiť bez takej jej odmeny, ktorá by ma napokon vyslobodila z toho hmotárskeho hrdlačenia. Iste i ten diabol, ktorého ja vždy čujem v matérii, žiada lásku od svojich prívržencov, lebo len tých odmieňa svojimi darmi, ktorí sa mu telom—dušou oddávajú. A ja ho nenávidím, preto mi ani on nepraje, ale ma s pôžitkom otročí, na čo i má neodškriepiteľnú moc, lebo v najnižšej sfére zemskej okrúhliny, v ktorej má svoje podmienky ľudský pozemský život, on vládne zdanlivo neobmedzene. Bojuje v nás s bohom—duchom a každý človek, ktorý sa neoddáva lákavým hmotným pôžitkom, ale stane sa od nich neodvislým, láme moc diabla hmoty. A kto nadobudnuté hmotné prostriedky stavia do služby ducha, ten utvrdzuje na zemi vládu boha, ktorá konečne musí to voskrz preniknúť.

Ja diabla hmoty vždy nenávidím, preto mi ani on nepraje a vždy cítim jeho kruté jarmo na šiji.

O tomto som premýšľala pri svojej prechádzke po izbe. Ale moje deti nerady majú, keď premýšľam, ani keby som premyslené v ich prítomnosti chcela na papier poznačiť. I teraz už, zunujúc šport prebehávania cez moju cestu, začali sa ohlasovať:

„Mamka, rozprávaj nám rozprávku!“