Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 5 kapitola )
VÄČŠIE DETI,VÄČŠIA STAROSŤ
V októbri 1883
OD TOHO ROKU, AKO BÝVAME VO SVOJOM DOME, VEĽ—
mi zanedbávam tieto zápisky o deťoch. Nie naschvál, ale že pre inú prácu nestihnem písať. Vlani už skoro v pol novembri mohli sme sa sem presťahovať; po prenesení obchodu ešte do roka zostali sme na starom byte, kým sa nový dohotovil a podľa možnosti vysušil. V zime bolo roboty a starostí, kým sme sa so všetkým umiestili a udomácnili, a od včasnej jari až dosiaľ neprestajne robotujem okolo záhrady, ktorá je až priveľká a ktorú ešte len vyrábame. Základy a zvyšky bývalých hospodárskych stavísk prekopávame. Okrem toho domácej práce je mnoho a k tomu ešte i do obchodu musím chodiť riadne vypomáhať.
S premenou bývania akosi zmenil sa nám celý spôsob živobytia — a to nie k dobrému. Neobľahčilo sa nám tu, ale citeľne priťažilo.
Aj moje deti, často sa mi zdá, stávajú sa skôr horšími než lepšími. Čím ďalej väčšmi cítim, ako ťažko je ich vychovávať, a keď nebadám zrejmé výsledky, som nespokojná sama so sebou, vyčítam si svoju netrpezlivosť, ale nápravy dosiahnuť nemôžem.
Elenka stala sa žiačkou ešte zjari tohto roku. V pondelok 16. apríla zaviedla som ju do školy, pričom sa ona akosi slávnostne a blažené cítila. Doma sa pekne radom odobrala od nás, že nás to všetkých dojalo. Moja stará mama, ktorá sa minulý rok u nás bavila, vtedy sa veľmi—preveľmi poplakala. Ľúto jej prišlo Elenky, že sa jej vraj týmto zaviazala detská milá sloboda a založilo sa jej na krk jarmo života, ktorého sa viac nestrasie, kým bude žiť.
No moja Elča aspoň necítila jeho tiaže, išla do školy s dobrou vôľou i veľkým očakávaním, i tam, pri uvedení, celkom smelo a pekne sa chovala. Domov potom prišla celá uvelebená, ako je len dobre do školy chodiť. Že už i čítala, i rátala, i prikázania naspamäť povedala a pán rechtor ju pochválil, nechcel jej ani veriť, že by už niekde inde nebola do školy chodila. Povedal jej, že ona veru viac vie ako mnohé iné, ktoré už po tretiu zimu chodia do školy. Takto ľahko a priaznivo sa jej teda otvoril školský život.
Na druhý deň z čistá jasna brala starú mamičku na otázku, ako je to, že ona včera pri jej, Elenkinom, odchode do školy plakala, keďže ju dosiaľ veľmi často sama do školy posielala, aby bolo viac tichosti a pokoja v dome. Teda už začína pozorovať tie všelijaké protirečenia v našom vnútri, ktorých je dosť aj u nej samej, lenže tie ona ešte nebadá.
V stredu za tým, keď mala prvý slobodný poldeň, bola celá namrzená, že nemôže ísť do školy. A tak to šlo i ďalej, jej školácka ochota a blaženosť ani na chvíľu neochabla. Ráno i po obede by bola chcela i hodinu prv, ako bolo treba, bežať do tej svojej milenej školy, až sme ju vždy pre to museli harušiť. Na majálese, kde pán rechtor hral na harmonike a žiactvo tancovalo i všelijako sa zabávalo, dosiahla jej blaženosť svojho vrcholu — a potom, na prvú svoju školskú skúšku šla v takej slávnostne povznesenej nálade, že nás to zasa všetkých prejalo.
Svojím žiackym uveličením nadchla aj Ivana, často jej závidí školu a tvrdo čaká dobu, keď už aj on, s kapsou na chrbte, bude sa do nej poberať. No do učenia sa preto neberie, hoci má ináč bystrý rozum i javí rýchly, len ešte veľmi naivný vtip. Otec ho zavše sprobúva priťahovať k počtovaniu, od najľahších začiatkov, ale nikam sa to nechce ujať v jeho bezstarostnej hlávke, hneď si všetko zmätie.
„Ty si veru ešte sprostáčik,“ povedal mu otec raz pri takom rátaní.
„Nuž, keď ma nedáte do tej školy!“ odvetil Ivan prostodušne a mrzuto, so svojím smiešnym plnoústym vyslovovaním z a š, k akému dospel v posledné časy. Bolo by ho treba pomaly priťahovať i k čítaniu, aby aspoň písmená poznával, ale ja nemám času venovať sa mu a sám si za tým nechodí ako Elenka, keď bola v jeho veku.
Znepokojuje ma, že musím deti často trestať; aspoň mne sa to vidí pričasto. A neviem si inej rady, keď sa ich chytajú divé kúsky. Čakám a žiadam, aby im s vekom pribúdalo rozumnosti, a ono to ide naopak: čím sú staršie, tým viac krotenia potrebujú. Počínam s obavou tušiť, že bude ešte horšie a horšie, kým sa k lepšiemu obráti. Len keby som mala času venovať sa im, ako by bolo treba.
Elenka ma dopaľuje svojou nevykoreniteľnou pasívnou neposlušnosťou a nevšímavosťou; aj Ivan zavše nemilo ma prekvapí nejakým skutkom, akého by som sa od môjho premilého, prekrásneho chlapčeka nikdy nebola nazdala. Jeho nepovedomá, čistá ľúbeznosť ma zaviedla k samým dobrým očakávaniam, preto mi teraz ťažko padne pripravovať a otužovať sa k očakávaniu horšieho.
Ale i teraz najviac trestu pritiahnu si moje deti svojou neznášanlivosťou, ktorej príčinou býva zväčša Elenka, dokonávateľom Ivan, čiže Elenka podráždi Ivana a on päsťou odpovie — pričom je potom rozsudzovanie často veľmi ťažké. Zrejmé je, že obe stránky sú vinné, ale človek predsa nevie, či obe rovnako trestať. Začne sa to obyčajne z hračky a dokončí sa hnevom, bitkou, trestom a — odprosením. Toto poslednejšie ešte vždy nechcem vynechať zo svojej súdobnej praxe, lebo som presvedčená, že musí mať dobré účinky v srdciach, hoci je zrejmé, že nechráni od ďalších priestupkov.
Možno preto pri všetkých častých roztržkách i láska medzi mojimi deťmi trvá nezmenšená. Ivan hneď oroduje za Elenku, keď ju pre niečo tresceme, i prajný a štedrý je k nej, ako vždy býval. I pri tých šarvátkach je zväčša tak, ako príslovie hovorí, že sa v jednom kúte pobijú a v druhom sú už dobre spolu. Raz, keď som v kuchyni mala práve najsúrnejšiu robotu pri varení, s krikom vpratali sa mi dnu, v tvári rozpálené, voslep mlátiac sa navzájom päsťami. Ivan je v tom vždy obratnejší; všetko sa mi vidí, že Elča i vtedy, hľadajúc ochranu, reterovala do kuchyne a on, voslep na ňu dorážajúc, vpálil ta za ňou. Roztržkala som ich naskutku, priložila som im na zaťaté päste i zo svojej strany po packe, navravela im do srdca i svedomia a za pokutu zavrela som ich jedno vľavo, druhé vpravo do izby. No nestihla som pri takto nadobudnutom pokoji obed dovariť, keď začujem otcov strmý hlas zo dvora, ako deti hrešil pre niečo. Idem von: tu moji malí previnilci, ako na dohovor, jedno i druhé bolo vystrčené von zo svojho obloka, takže mohli ľahko i vypadnúť (preto ich otec hrešil), a celkom priateľsky diškurujú od obloka k obloku. Predošlý hnev i pästikovanie i trest sa u nich už prepadli.
Zato však hneď po obede sa povadili na tom, že jedno i druhé chcelo zaniesť kačkám panvicu s krmivom. Ja som kázala, aby niesli obidvaja, veď panva má dve uchá, ale Elenka, rozumie sa, nebola s tým spokojná a mudrovala—dudrovala, že chlapcom veru nepristane hydinu kŕmiť, že len dievčatá bývajú gazdinami a podobne — načo Ivan hneď zas svojím spôsobom chcel ju o inom presvedčiť; zaraz zdvihol proti nej svoju zaťatú päsť, ktorú som však ja prv zachytila, ako by bola stihla dopadnúť na jej chrbát, a zahrmela som: „Kto sa chce hneď biť, neponesie kačiciam!“
V prvej chvíli ostal Ivan zničený, pre neho to znamenalo prehratie bitky — ale v druhej už sa schápal a bral panvicu za ucho i ponúkal Elenku, aby ju brala za druhé, že im to bude „fajn“. Tváril sa, politik malý, akoby sa nič nebolo stalo, iste sa spoliehajúc na to, že však ešte neudrel Elenku. Ale ona, kuknúc bokom na mňa, šeptom mu pripomenula, čo mama povedala. Ja som to znovu dotvrdila, ale som sprostredkujúc doložila, že ak mu Elenka odpustí a prijme ho do kompánie, nemám nič proti tomu, keď obaja ponesú panvu. Ivan, do odprosenia vždy ochotný, hneď si zastal pred samú Elenku:
„Elenka, či mi odpustíš, že som ťa chcev biť?“
Hľadiac na to, že sa takto pokoril, i ju nadišla veľkodušnosť, a napoly vážne, napoly s akýmsi rozpačitým úsmevom odvetila:
„Odpustím.“
I pochytili dvaja panvu a niesli ju pozorne cez pitvor i z plochého kameňa dolu stupkami na dvor. Keď však už boli dosť ďaleko, Elča predsa primäla a oblúdila Ivana jazykom, že jej ju dobrovoľne odstúpil. Na poslednom kúsku ona sama odniesla i predložila ju urputne kvákajúcim kačiciam, ktoré ju hneď obklopili a žltými lopatkovitými zobákmi oddali sa do pripravenej im zeleniny.
Jej úhlavnou pasiou nateraz je opatrovanie hydiny. Ako je ináč neochotná do domácich a najmä ručných prác — keď ju do niektorej ponúkam, hneď je pohotová so svojím mrzutým: „Jáj, mama moja!“ — tak je tuto vždy až zbytočne ochotná. Preháňa, komanduje a drezíruje kačky i sliepky, poslednejšie hreší a dohovára im, keď sa bijú alebo keď v záhrade hrabú. Podvečer i učenie i zábavku tak nechá a ide hydy pozháňať a na poriadok dať. V lete v práčovni opatrovala každé hniezdo kureniec osebe. Najmenšie dávala pod klonku, väčšie na dosky nad klonku, najväčšie do kurína. Kačkám podstelie slamy do kútika a ohradí ich doskami. S náramnou dôležitosťou stará sa im o všelijaké pohodlie, ktoré si ony sotva vedia oceniť. Medziiným napríklad svedomite zazácloní im oblok na práčovni každý večer — aby sa im lepšie spalo — čo jej dá dosť roboty, lebo sa musí po stoličke štverať. Ivan niekedy tiež kutí popri nej, chvíľu ju poslúcha, ale čosi—kamsi sa rozkmotria i povadia, keď on nesúhlasí s jej výmyseľnosťami. On by to zariadil prostejšie, s menšou námahou.
Ako Elenka začala chodiť do školy, mali sme hneď viac pokoja a tichosti v dome, čo sme pocítili ako dobrodenie, najmä stará mama sa tomu tešila. Ivan zväčša sa motkal a bavil okolo mňa, molestoval ma nekonečnými otázočkami i rozkladal mi svoje smiešne, malé myšlienky a náhľady. Pritom je zábavné pozorovať jeho tvár. Oči roztvorí naširoko, až dookrúhla, z nich človek už vopred vyčíta všetko, čo chce povedať, i nesmiernu dôležitosť, akú tomu pripisuje. Keď sa tvárim, že nerozumiem a staviam zo svojej strany otázky, netrpezlivo a strmo začne vysvetľovať, až sa zamotá. Ja na to, akoby som sa bola zľakla:
„Júj — ja sa bojím!“
Hneď skrotne. „Nie, mamka moja, neboj sa,“ upokojuje ma a jeho oči už majú svoj milý výraz, ktorému nik neodolá. Je v nich i veselosť a huncútstvo, i úprimná oddanosť, a že je to všetko rýdze, nevypočítané, vzbudí hneď u každého úľubu.
Tak bolo vlani i s honvédskym dôstojníkom, ktorého sme mali na byte za dlhší čas, kým vojsko tu mávalo akési cvičby. Mnoho sa ho premlelo cez Martin, konníctva i pechoty, čo pravda, bolo pre nás všetkých veľkou udalosťou. U nás ubytovaného dôstojníka sme my ešte ani dobre nevideli, a deti už boli tuho s ním skamarátené. Ivan hneď v prvý deň prišiel sa nám predstaviť s jeho šabľou, pošvu mal pripásanú a holú šabľu prezentovanú cez plece. Šabľa bola, pravda, dlhšia ako chlap. Od toho dňa nechcel ani svoj všedný oblek, ale žiadal sviatočný, vypýtal si otcov červený fez, vytiahol svoju k svojej postave primeranú šablicu, čo ju bol dostal od krstnej mamy, a keď len mohol, pripojil sa k „pánu oficierovi“ i mašíroval vedľa neho a díval sa hore do našich oblokov, či ho v tej sláve vidíme. Raz cez obed sme ho nikde nemohli nájsť, až nám zrazu prikvitne vo svojom mundúre s hodným kusom mäsa v ruke. Že bol v „jame“ za našou záhradou, kde vojsko „fasovalo menážu“, tak i jeho takto zaopatrili.
Ako náš dôstojník prišiel domov zo služby, deti hneď boli by chceli za ním ísť do jeho izby, ale som im v tom bránila, aby sa mu nestali obťažnými. No keď dlhšie nešli, sám si prišiel po ne, ta si ich odviedol a čosi—kamsi zaznievali odtiaľ živé rozhovory i smiechoty. Najmä Ivana si tak obľúbil, že by ho bol chcel mať ustavične okolo seba. Bol rodom Slovák a musel byť dobrý človek, keď mal takú lásku k deťom.
A nielen on, ale ešte dvaja dôstojníci, čo boli na byte u našich priateľov Š., kam naše deti temer každodenne chodili sa baviť k Želke a Ivanovi N.; boli s deťmi spriatelení a stalo sa nejeden raz, keď vojsko šlo popred nás domov z cvičby a my sme sa z oblokov naň dívali, salutovali nám, na naše počudovanie, až traja dôstojníci — jeden z nich na koni — a ono to všetko patrilo môjmu malému šuhajkovi, ktorý s akýmsi hanblivým, ale i hrdým a naradosteným úsmevom odpovedal, ako na povel, tiež priložením dvoch prstov ku svojmu červenému fezu. On i okrem svojej príťažlivej tváre driečne do štíhla sa vyrastá a pohybuje sa s pružnou obratnosťou, pre čo si páni oficieri robili chuť na neho, že: „Aus dem prächtigen kleinen Kerl wird ein schneidiger Soldat.“ I kedykoľvek ho pri svojich prechádzkach na ulici stretli, hoci by boli bývali v akom životom rozhovore so svojimi druhmi, neomeškali s úľubou sa na neho podívať a kamarátsky sa mu pozdraviť. Preto on, keď odchodili, veľmi sa vyzvedal, kedy zasa prídu, a Elenka, podľa svojho zvyku, srdečne si poplakala, ovesujúc pritom hlávku zboka nabok. Jej neskúsenému srdiečku vždy znova ťažko padne lúčiť sa s tými, ktorých si obľúbilo. I kedykoľvek máme hostí, ona ich, keď odchádzajú, takto oplakáva, potulujúc sa od žiaľu z kúta do kúta a utierajúc si dlaňou slzy, ktoré sa nechcú zastaviť. Ivan, ináč v niečom veľmi citlivý, tu nejaví takej sentimentálnosti. Ale vojenský živel ho veľmi očaril.
Keď potom o krátky čas prišla k nám stará mamka, tiež najviac zábavy mala s Ivanom. Skoro každý deň ju niečím do smiechu pripravil, takže sme sa potom my ostatní všetci na nej museli smiať. Raz večer napríklad, sediac pri svojom obľúbenom pradení, pripomínala si všetky ťažkosti a trápenia, ktoré musela vo svojom živote prekonať, keď ako vdova chcela svoje deti poriadne vychovať a dôchodkov na to potrebných nemala. Tvrdá práca a tvrdé odriekanie vyplnili jej život a teraz, keď už o seba samu pri svojich skromných nárokoch nemusela by mať veľkú starosť, musí zasa so svojimi deťmi i detnými deťmi znášať ich trápenia. Pri týchto úvahách prišla do veľmi trúchlivej nálady a napokon vyslovila želanie, keby ju boh nenechával tu dlho, keby ju čím skôr povolal do svojho pokoja, ktorého je už veľmi zažiadaná. Deti, sediace z jednej i druhej strany pri starej mamke, ticho počúvali, Elenka so súcitom upierala svoje veľké oči na ňu; dalo sa očakávať, že tiež niečo doloží o tej smrti, lebo často na ňu myslí, keď sa zrazu nečakane ozval Ivan:
„A potom, stará mama, šak: šuch do neba!“
Vypálilo to náramne smiešne. Stará mama rovno zo svojej rozžialenej nálady prvá a my ostatní za ňou dali sme sa do nezastaviteľného smiechu. Iba sám Ivan sa nesmial, len mu oči hrali potešením, že sa mu vec tak vydarila. Stará mama sa ešte i o dva týždne smiala, kedykoľvek jej prišlo na um, akým pádnym výrazom on vtedy dovŕšil jej zbožnú túžbu. Často ani nerozoznať, či je to u neho schválny, či mimovoľný humor —ale humor je.
Vlani v zime, keď sme už zo šesť týždňov tu bývali, v novom dome, prišiel deťom na um náš predošlý byt, i dohovorili sa a vybrali sa celkom bez nášho vedomia a dovolenia obzrieť si ho, či je taký, aký bol. U Sch. ich vraj veľmi vľúdne prijali —takú extra vizitu bračeka so sestričkou — povodili ich po hornom byte, oni si všetko dôkladne poprezerali, rozpomienky obživili a nebodaj po prisľúbení, že prídu i po druhý raz, pekne—rúče došikovali sa domov. Ja som si nebola istá, či preto zaslúžili trest; zdalo sa mi, že by bolo dosť pokarhať ich a pohroziť im trestom, akže by ešte raz bez nášho dovolenia šli niekam na návštevu, ale otec na to nepristal, kázal im kľačať, jednému v jednom, druhému v druhom kúte izby.
Naskutku šli si úbohí malí hriešnici kľaknúť, nejaviac ani nevôle, ani skrúšenosti; oni iste vybadali, že my sami neberieme tento prípad veľmi tragicky, a pomysleli si, že veď táto búrka azda nepotrvá dlho. Keď sa po hodnej, v kajúcom mlčaní pretrpenej chvíli udomácnili v danej situácii, začali kukať jeden na druhého i rozhovory zavádzať. I štrkali si čímsi a dali si navzájom hádať, čím štrkajú. Ivana iste kolená už hodne omínali, lebo sa každú chvíľu všelijako prekrúcal, aby im uľavil. A tu zrazu nečakane i vybúšila jeho nespokojnosť, ktorá sa medzitým nazhromaždila.
„To je huncút, ten otecko, keď nám dal kľačať. Mal radšej povedať: marš sedieť!“
Pri tomto len k Elenke upravenom prejavení mal veľmi mrzutú tvár, ale ináč bolo vidno, že sa mu ani nesnívalo chcieť uraziť otca, ktorý medzitým bol už odišiel do obchodu.
Pozreli sme so starou mamkou na seba a ona už i brala sa von, lebo sa nevládala ubrániť smiechu, čo ju prepadol. I mne ťažko padlo zdržať ho a Ivana seriózne zavrátiť, že sa o otcovi nesmie takto hovoriť — pričom mi Elenka lojálne prisviedčala.
Tým sa hneď i dala príležitosť, že deti uznali svoje previnenie, sľúbili polepšenie a — kľačaniu bol koniec. A nateraz veru niet výhľadu, že by sa v našom domácom trestnom poriadku, ako by si to Ivan želal, miesto kľačania zaviedlo „marš sedieť!“ — lebo vzhľadom na neho samého skôr ukazuje sa potreba zväčšenia, než zmenšenia trestu.
Ako stará mama prišla k nám a doniesla so sebou zásobu pekných, lesklých, do polvencov pospletaných ľanových povesien, čo ešte kedysi pred dávnymi rokmi dopestovala, k tomu vybalila zo svojej veľkej starosvetskej truhly praslicu s okrúhlou podnožkou, vretená i motovidlo, a každý deň popoludní zasadla si s tým do kuchyne — aby v izbe nenatrúsila prachu a pazderinky — odvtedy mojej Elenke pradenie zdalo sa niečím krásnym a žiaducim. Nevedela sa dosť naprizerať, keď stará mama na táfli rozdievala si také lesklé povesno temer od kraja do kraja, pri každom zvrate prekladajúc ho z ruky do ruky a priťapkávajúc dlaňou vlečúce a krížom—krážom rozťahujúce sa vlákna, až ho napokon zvinula kužeľovito, hrubý spodok urovnala do plocha a končitému vŕšku jediným zručným zatočením spravila akúsi voľnú hlávku. Potom hotovú kúdeľu priložila v primeranej výške ku praslici, poobkrúcala a zviazala širokým galónom a hodením už ľavým palcom a ukazovákom zľahka vyťahovala z nej dlhé, rovnomerné vlákna, vrtiacim sa vretenom zasukované v hotovú niť. Keď niť dosiahla takej dĺžky, že spustené pod pravou rukou vreteno začalo už po dlážke tancovať, ľavá ruka zaraz navila si ju v podobe osmičky okolo palca a prstov, pravá v druhú chvíľu poobkrúcala ju okolo vretena i mihom zaosídlila na jeho končeku. Je niečo príťažlivé v tejto hladko plynúcej, ticho tvoriacej práci, čo vyvoláva snivé, viac poetické než búrlivé myšlienky.
Aby teda Elenka už celkom nezabažela, dal jej otec spraviť tiež malú praslicu, kúpili sme na jarmoku vretená, stará mama udelila jej akési pačiesky, z ktorých si spravila kúdeľ — a potom už každý deň do radu zasedali prababka s pravnučkou pod praslice, pričom sa prvšia vždy do chuti nasmiala, najmä na jujkaní a stenaní, keď tá druhá musela zakusovať, že i pradenie v skutočnosti nejde tak hladko, ako keď sa človek od boku naň prizerá. No jednako bol to milý obrázok, tie dve nerovnaké priadky, tobôž keď sa ešte Ivan usadil na druhú stranu k starej mame a ju svojou prostučkou múdrosťou zabával.
Na jar potom vyliezali sme všetci von, len čo sneh skapal. Stará mama zbierala kamienky po záhrade, aby sa do zeme nezaorali, i hľadala mladú žihľavu pre prasiatka, na ktorých opateru sama sa podbrala, a deti jej pri všetkom pomáhali —zavadzali, čo jej ani nebolo vždy vítané. Raz, ešte v zime, keď v zimných kabátikoch s červenými noštekmi behali na dvore po snehu, upriamila sa na ich pomoc, ale i to nič nestálo. Naliala totižto prascom čosi dobré do válovca a kázala deťom pozor dávať, aby im to Tref nepožral, kým ona ide ešte dnu po jačmeň. Ale keď sa vrátila, čo našla: Tref svojím dlhým jazykom usilovne chleptal z válovca, nechcejúc si to nijako pripustiť k srdcu, čo mu Elenka do svedomia dohovárala.
„Nuž, akože to vartujete?“ zvolala zhurta stará mama.
„Veď sme mu povedali, aby nežral,“ vyhováral sa hneď Ivan hodne utrápené a celkom vážne — čo mu zasa tak smiešne vyšlo, že sa stará mama hlasno rozosmiala, a Elenka za ňou, poťapkávajúc Ivana: „Jaj, toto smiešno!“
A chudák Tref o niekoľko dní za týmto smiešnym príbehom nám znenazdania zdochol. V jeden deň mu ešte nebolo nič, v druhé ráno bolo po ňom. Ja som čakala, že deti budú veľmi žalostiť za verným a prítulným kamarátom, ale nedošlo na nejakú citnú scénu, aspoň plaču nebolo, ku ktorému je ináč Elenka ľahko náchylná. Len sa hodnú chvíľu ustrnuto a nemo dívali na neho, vystretého, a pozdejšie sa len tým tešili, že veď ho nič nebolí. Až potom im prišlo ľúto, keď ho Mišo Cigán odniesol, i každý deň premýšľali a mudrovali o ňom. Ivan každého z nás dodatočne sa opytoval:
„Šak mu aj ty dopraješ, aby zdochol, že by sa nemusel trápiť?“ Pritom napnuto hľadel na nás vyokrúžlenými očkami.
Toto bola celá vďaka za jeho verné psie priateľstvo, okrem ktorého nemal nijakých vynikajúcich vlastností. Bol bojazlivý až do chabosti a vždy žobravý, ale zato i trpezlivý a oddaný. Zvláštna protiva bola v ňom, že pri všetkej svojej baživosti
a pahltnosti nikdy nevzal nič, keď niekto z nás nebol prítomný, i nech by koľko dobrých vecí bolo bývalo v jeho dosahu. Moje deti azda budú sa na neho rozpominat' do konca svojho života; bude iste popletený s ich detskými, hmlistými, ale vždy akosi čarovne milými rozpomienkami, tak ako s mojimi popletený je náš krásny, veľký, kudlatý Sultán, biely s čiernymi pásmi, ktorý bol svojho času okrasou a nebodaj i postrachom (hoci bol veľký dobrák) ľuborečského farského dvora. Na jeho šiji, držiac ju objatú, nejeden raz som sa ako dieťa vyspala. Keď potom zdochol (hovorilo sa, že otrávený istou zlou ženou, ktorej kozy odháňal od našich mladých stromcov), práve kým môj otec, ktorý ho veľmi rád mal, za dlhší čas bol pri svojom chorom bratovi, mne sa malo srdce puknúť od veľkej žalosti, takže ma až dosiaľ, i len pri tej rozpomienke, ešte zabolí. Mnohé z tej doby vytuchlo z mojej pamäti, ale toto do mojej smrti zostane v nej pre ten žeravý žiaľ, aký som vtedy pocítila. I pohreb tohto nášho Sultána mi ako hmlistý obraz tanie v rozpomienke. Pod vodcovstvom môjho mladého ujca, Žigu H., ktorý vtedy bol tiež ešte len v chlapčenskom veku, vyprevadili sme všetky deti, ktoré sme do jedného kruhu patrili, mŕtveho Sultána von z dediny (len sa už nepamätám, akým spôsobom sme jeho samého ta dopravili), kde sme ho nad cestou neďaleko cigánskych domcov pochovali, čo bola pre všetkých zúčastnených neslýchaná a nekonečne dojímavá udalosť. Ja som cez celý čas bezútešné plakala, nevedela som si rady so svojím veľkým žiaľom, i zaspala som s ním. Až na druhý deň podarilo sa rečenému môjmu ujcovi všelijakými navymýšľanými zábavkami trochu rozveseliť moju uľútostenú myseľ.
Moje deti ani zďaleka neľútostili tak za svojím psím druhom, ako ľútila som vtedy ja za svojím — ale veď Tref tiež ani zďaleka nebol takým vynikajúcim psom, ako náš niekdajší, pre mňa nezabudnuteľný Sultán.
Vyhynutie Trefa však primälo nás zaopatriť za neho nejakú náhradu a otec hneď zjari i kúpil šteňa, dosť drahé, malú bernardínku, teda zo šľachetného rodu. Po dlhej porade a po preštudovaní V. Paulíny—Tóthovej slovenskej mytológie nazvali sme šteňa Lunou. Váhali sme medzi Ľutou a Lunou, a ustálili sa napokon na poslednejšej.
A toto šteňa stalo sa prvou príčinou, že sa mi môj Ivan rozblúdil, že začal hľadať zábavky preč z domu. Bolo ihravé, náramne liplo za deťmi, vyskakovalo na ne, drapkalo do nich labkami i zúbkami, a Ivanovi to bolo strašné. Ešte ho len zďaleka videl, už prenikavo kričal a driapal sa na najbližšiu stoličku. V prvý deň sa vôbec z divána nepohol, takým potrestom sa mu stala malá Luna. Ba museli sme ho koľko ráz na ruky brať a varovať, aby ho nedočiahla. A táto bázeň mu veľmi nepristala, takému ináč obratnému, silnému šuhajkovi. Otec začal i hlavou pokrúcať nad takouto nemužnosťou, ale ja som to inak chápala a Ivana preto nehrešila. Prehováranie a zmierovacie pokusy ani neviedli k cieľu, muselo to byť pomaly prekonané. A i bolo, ale len hodne pozdejšie. Najprv len so sebazaprením pobavil sa chvíľu s Lunou, o chvíľu uvrzol von bránou na ulicu alebo do susedov ku kamarátom, a ak sme ho nasilu nedocitovali, neukázal sa doma do obeda alebo do večera. A od toho lipnutia za kamarátmi ani sa nám nepodarilo odučiť ho, ani keď sa Luny nebál, keď už celé zábavky a komické predstavenia s ňou vyvádzal.
I sliepočku sme si zadovážili do nového gazdovstva ešte v zime, aby nám na jar oživila dvor, aby totižto vyviedla kuriatka a kačičky. Kým trvala zima, mali sme ju v kuchyni, kde sa vždy tichučko utiahla pod sporák, a ani na starej mamino, ani na Zuzkino volanie nevyšla odtiaľ. Ale len čo som sa ja ukázala v kuchyni, už vyliezla spod sporáka rovno oproti mne (iste ma po šatách poznávala), tichučko sa mi svojím spôsobom prihovárajúc, na čom sa stará mama i mrzela i smiala. A ono v tom nebolo nič čudného, sliepka len preto mala sa ku mne s dôverou, že som jej zavše pohodila dobré kúsky na zobanie —a možno i preto, že som sa jej často vľúdne prihovárala v jej osamelosti. I v takom zvieratku vzbudí sa zmysel pre súcit.
Deti tiež donášali jej od obeda nejaké zákusky, lenže Elenke nebolo dosť pohodiť jej to obyčajným spôsobom, ale vyvliekla najprv debnicu z kúta naprostred kuchyne, položila do nej prinesené lakôtky, prilákala cipku, vložila ju do debny a po celý čas, kým tá zobala, obe deti tancovali a skákali okolo nej ako okolo bôžika. Ale potom na jar aké veľké oči otvárali moje deti, s akým úžasom hľadeli na našu krotkú, ináč bojazlivú jarabú cipku, keď sa zrazu začala durdiť na svojom hniezde, naježiac všetko perie na sebe, len čo sa jej niekto priblížil, a srdito okríkla každého: „Kííía—kia—kia—kia!“ nazlostenými očkami pozerajúc spoza rozcuchaných byliek slamy. Deťom sa táto zmena pri nej nijako nepáčila — Elenka sa starej mame zdôverila, že sa jej až srdce zatriaslo, keď ju cipka po prvý raz takto okríkla — až keď som im vysvetlila, že si ona tým už vopred bráni svoje budúce kurčiatka, pochopili ju a odobrili i rešpektovali jej dosiaľ netušenú srdnatosť — a rozumie sa, keď sme jej vajíčka „podsypali“, netrpezlivo čakali, kým sa vyliahnu kuriatka.
V tie časy i malej všetečnej Lune dostalo sa nejeden raz príučky od jarabej cipky. Keď som ju ráno vyložila z hniezda na dvor, ihravá Lunča, tenkým hláskom rozmarne ďafkajúc, i graciózne i nemotorne poskakovala proti nej. Ale milá kvočka a nastávajúca mamka naskrze neporozumela jej priateľskému úmyslu, nebrala vec na žart, len hneď nasrdená s podňatými krídlami rútila sa rovno na malú žartovnicu a poriadne poďobala ju okolo očí. Potom už, pravda, ani táto nebrala vec na žart, ale žalostne skučiac a zavýjajúc, smiešne k zadným nôžkam pritískajúc svoj ošmrdok—chvostík, hodila sa na útek k pitvorným dverám — nepamätajúc už ani na gracióznosť — len aby ušla nepriateľke. Ešte ani v pitvore neverila, že by už bola zachránená, ale pre lepšiu bezpečnosť vopchala sa do úzkej medzierky, ktorá bola medzi stenou a starej maminou veľkou truhlou. Odtiaľ už potom zavše vykukla jej čiernošedivá kostrbatá hlávka, chcejúca sa presvedčiť, či nebezpečenstvo už pominulo. No i keď videla, že minulo, neuspokojila sa ešte, ale vše podhodiac ňucháčik, žalobne si vyvýjala, chcejúc takto znázorniť svoju „do neba volajúcu“ krivdu. Kvočka, keď ju niekoľko ráz podobne prehnala, konečne sa tak bála, že keď ju len zďaleka videla, už kvičiac utekala do pitvora za truhlu, na čom sme sa my, miesto poľutovať ju, museli vždy rozosmiať, najmä keď si ešte Elenka šla pred ňu kvoknúť a začala napodobňovať kvočku: „Kííía—kia—kia—kia!“ čo sa jej vždy náramne verne podarilo. Týmto napodobňovaním nás ona aj ináč hocikedy vedela do smiechu pripraviť.
A srdnatosť kvočkina dokázala sa pozdejšie, keď sa už
s kŕdlikom drobných ako halušky kureniec pyšno prechádzala po dvore, celkom užitočnou, lebo malá Luna často žiadostivo pozerala za nimi, z jej psích očiek bolo zjavné, ako si gustuje: „Čiže by mi bolo pobaviť sa s vami, keby nie tej strašnej stvory, čo vás vždy s kvo—kvo—kvo okolo seba a pod seba zhromažďuje!“ Ale toto gustovanie si, pri ktorom zavše požmurkala očami, podhodila hlavou a samopašne si povrčala, malá Luna opatrne prejavovala len zo širokého, plochého kameňa pred pitvornými dvermi, aby v prípade potreby pohotovo mohla ufujazdiť dnu do medzierky.
Nuž takýchto zábaviek a kratochvíľ pribudlo nám i našim deťom v novom dome. Deti boli sa tuho skamarátili i s nájomníkom Kňazkom, čo za dlhé časy chodil k nám do roboty a bol k deťom veľmi dobrácky a trpezlivý. Vždy boli okolo neho, i zo svojho jedenia mu odnášali, čo u radodajného Ivana síce nebolo nič zvláštne, ale zato u Elenky to tým viac znamenalo. On im navzájom dával okoštovať zo svojho jedla, čo mu žena donášala, a nevedeli pochopiť, čo by v tom mohlo byť zlého, keď im otec zakazoval prijímať niečo od neho.
„Kňazko, poberte i jeho na tú lopatu a vyhoďte ho hore, nech vám nezavadzia,“ nakladal otec Kňazkovi, vyhadzujúcemu vysoko do okna hlinu na zanášanie povaly, pričom sa mu Ivan vždy tam motal okolo lopaty.
Kňazko sa len usmial, ale Ivan sa rezko ohradzoval proti otcovmu naloženiu, lebo že by on spadol z tej lopaty a iste by sa zabil… „a potom by ste viac nemali Ivana…,“ dovŕšil svoju protireč, poukazujúc tým nie na svoju, lež na našu ujmu.
„Nuž a načože si nám ty? Veď by nám azda bez teba nebolo zlé?“ namietol otec.
Ivan sa trošku zamyslel a hneď potom akosi vážne uprel svoje výrazné oči na otca.
„Ej, otecko, nuž a syn?“
On si je teda, ako vidno, veľmi povedomý svojej synovskej hodnoty.
Raz po obede, my sme boli ešte všetci v izbe a deti len čo pred chvíľou odišli, pripálil Ivan zrazu dnu a z tváre som mu hneď vyčítala, že má čosi náramne dôležité za lubom. Horel nedočkavosťou, aby nám to oznámil. I vyhŕkol:
„Mama, ja som pil pálené! Kňazko mi dal okoštovať zo svojho.“
Nastala pauza nemilého prekvapenia a ujasnenia si zmiešaných pocitov, aké vzbudilo v nás toto jeho oznámenie. Ja som už mala na jazyku dohovárať mu, že to nedobre urobil, i na otcovi som videla podobný úmysel, keď tu zrazu, nečakane, vec vzala iný obrat. Stará mamka totižto, obveselená úprimnosťou a dôležitosťou, aká žiarila z celého chlapčeka, namietla mu:
„Ale len si to sám užil — — vidíš, aký si ty. Nemohol si i mne doniesť kvapku z neho?“
Na toto už Ivan užasol. Chvíľu sa len díval na starú mamku, kým si zo svojej strany ujasnil svoje zmiešané pocity a nemilé prekvapenie. Potom však už neváhal dať výraz svojej mienke.
„Ej, stará mama, akože by to bolo? Veď dievčence pálené nepíjajú!“
Tu, pravda, starú mamu hneď pochytil prudký smiech, ktorý potom prešiel i na nás ostatných. Tak zasa, namiesto aby bol dostal dohováramie, on nás do smiechu pripravil, čo sa mu dosť často podarí. Starej mamke bolo to najsmiešnejšie, že ju ešte vždy pokladá medzi „dievčence“, čím ho pozdejšie nejeden raz prekárala.
No i svoje konzervatívne zmýšľanie tým prejavil. Nechce dopustiť, aby bol narušený dobrý starý mrav, že „dievčence“ nemajú piť pálené. Raz tiež prišiel mi nárokom oznámiť, že na ulici videl jednu paniu v „chlapčenskom“ klobúku (totižto v plstenom hladkom klobúku, bez akejkoľvek okrasy, akých už i tu vídať na ženských hlavách), a veľmi to odsudzoval, lebo vraj nepatrí sa paniam nosiť chlapčenské klobúky. Panie aby vraj nosili „dievčenské“ a páni „chlapčenské“. To je môjho Ivana nesmerodajný, ale rozhodný náhľad.
Ináč je z neho čím ďalej väčší zurvalec, ale sa to len občas prejavuje. Keď napríklad prídu sa k Elenke pobaviť jej kamarátky, robí im všemožné protivné, až Elenka príde na neho žalovať a ja ho musím od nich odvolať. I nedávno Martušku B. začiernil bobuľkami z bazy a Želke N. vynadal, za čo ju i musel pekne—krásne odprosiť. Zavše nemôžem v ňom ani poznať svojho doterajšieho Ivana, ktorý k dievčencom býval vždy milo ochotný a originálne zdvorilý. Pravda, zato pri inej príležitosti zas ukáže sa táto jeho krajšia stránka. O niekoľko dní pozdejšie horlivo zastáva Želku proti Elenke a i mňa príde volať na pomoc, aby som vyrovnala akúsi diferenciu medzi nimi, pričom vidno, ako je celým srdiečkom za ne zaujatý.
Tohto minulého leta sa vo veľkej miere vyvinula u neho pasia hádzať okolo seba kamienkami. Keď prídu cudzie sliepky do záhrady, hneď práši do nich, i do psov na záhumní, ako to vidí od iných chlapcov. Tak raz i mne samej bol by bezmála oko vybil. Stará mamka, Zuzka a ja sme pleli hriadky v záhrade, Ivan bavil sa neďaleko pri jarčeku, hádzal skalkami kamsi ponad nás. Tu zrazu, ako som sa čosi od roboty zdvihla, praskne mi tiež skalka, ním hodená, do čela, až sa mi v očiach zaiskrilo. Len moje šťastie, že praskla do čela, a nie o palec nižšie do oka. Stará mama so Zuzkou sa zľakli a porobili krik, Ivan stál ustrnutý bez slova, ale nijakého pohnutia citu nejavil. Ľaknutie mu ho vari zastavilo. I keď som si potom k jarčeku šla prikladať namáčanú handričku na udreté miesto, len stál pri mne a nemo hľadel pre seba. Až keď mu otec čosi nahovoril, chcel ma odprosiť, že však ma nechcel udrieť (čo ináč bolo i samozrejmé). Pritom si trochu i poplakal, šatôčkou utieral si slzy, ale opravdivého citu ľútosti v tom nebolo, aký javieval predtým. Ani pozdejšie, keď mi okolo očí zapuchlo a očernelo, čo potrvalo viac dní, nebolo badať pri ňom nejakú skrúšenosť.
Tento prípad, hoci o určitom previnení sa z Ivanovej strany nemôže byť reči, ma akosi zarmútil — akoby ma bol o čosi pripravil. Obávam sa, že môj Ivan už tratí lásku k nám, a neviem, či sa ona ešte dá naspäť dovolať a udržať. Keď naň pomyslím, vždy ma čosi zabolí v srdci, hoci ináč mi on aj odvtedy podal milé a neklamné dôkazy svojej oddanosti.
Ešte vo väčšej miere nadchádza ma pocit, že uniká mi čosi drahé, čo nevládzem zastaviť, keď vidím, ako sa Ivan berie preč z domu za zábavkami s kamarátmi, ako sa dobre cíti, keď môže umknúť spod nášho dozoru, z domácich pút. To sa už prebúdza v ňom túžba po vonkajšom svete, po neviazanej voľnosti, čo je u chlapca len prirodzené, ba z jednej strany i žiaduce, keďže je to tiež jedným z hlavných elementov mužského rázu. Ale mne je ťažko pojednať sa s tým, s úzkosťou čakám, čo bude pozdejšie — veľmi by som si žiadala, aby ho domov vždy väčšmi pútal než vonkajší svet. To ma neuspokojuje, že ho začas mocou nadvlády môžem doma pridržať, keď vidím, že nie je mi dané premôcť jeho do sveta túžiacu prírodu.
A okrem tejto hlbokej, mravného rázu starosti trápi ma i prostá, obyčajná starosť, že si Ivan pri svojej nepozornosti a nepremyslenosti telesne ublíži, len čo ujde spod môjho dozoru po svojom kamarátskom bludárení. Lebo to už ide s jeho temperamentom, že nehľadí na nebezpečenstvo pri podnikaní nejakej zábavnej výpravy. Tak sa i stalo, že sa veľmi poudieral alebo tvár si doškriabal, padnúc z rebríka. Ba raz mohol rovno aj o život prísť. Spadol totižto zo susedovie gazdovského voza tak, že ho podeň hodilo na kamennej dlažbe, práve neďaleko nášho domu, a len to bolo šťastie, že kolesá cez neho neprešli. Dosiaľ nemôžem bez zhrozenia pomyslieť na to, keď si predstavím, že miesto len zľaknutého, plačúceho, ľahko sa mohlo stať, že by mi ho boli doniesli dolámaného a umierajúceho. Triasla som sa od laku a zhrozenia, ale keď som videla, že sa mu ozaj nič nestalo, ešte som ho i vylátala — môjho ľahkomyseľníka malého — aby si druhý raz dával lepší pozor. Vtedy sväto—sväte sľuboval, že už viac bez nášho dovolenia nepôjde nikam — ale zato o niekoľko dní už zas uvrzol so susedmi—kamarátmi na teheľňu. Nikam on ešte nevie odolať pokušeniu. Za to — chudáčik môj — bol zatvorený do pivnice, čo mu je najstrašnejším trestom. Odvtedy už aspoň vždy sa pýta, keď chce ísť niekam, a keď sa baví u susedov, má naložené prísť domov asi každú hodinu oznámiť, že je tu, že nešiel niekam ďalej, čo aj obstojne plní. Keď ho vidím alebo počujem cupkať dnu popod bránu, musím sa usmievať, že si nezabúda na povinnosť. Môj vtáčik zlatý — nevie ešte o ničom zlom, len sa mu žiada voľno si po svete poletovať: a mama mu to bráni. Prečože je len taká neprajná? — Môj chlapček drahý, pri všetkých svojich chybách vždy úprimný, vždy milo naivný, len mi ty zosilnej tak, aby si slobodu nezneužil: ja by ti jej dožičila akej najširšej na svete! Len sa nauč byť jej hodným. Ale, ako to vždy a všade skusujeme, my ľudia musíme sa učiť ceniť si neslobodou slobodu. Lenže málokto sa doučí…
Keď ho trescem pre jeho viny—neviny, vtedy najsilnejšie cítim, ako ho nevýslovne rada vidím, a keď mu potom pekne vysvetlím, prečo chcem, aby inak, a nie tak robil, to nikdy neostane u neho bez dobrého účinku. A pri všetkej nekonečnej láske nahliadam, že hoci je v podstate aký čistý, dobrý a šľachetný, jednako nesmiem ho vychovávať bez trestania, bez karhania, lebo potom by to pozdejšie sám život tým nemilosrdnejšie musel trestať a karhať.
Ani s tým jeho tuláctvom je to konečne ešte nie do zúfania,
lebo on bol pôvodne väčším domárom ako Elenka. Keby som sa len ja mohla toľko s ním zapodievať, tak sa mu venovať, ako by bolo treba, viem iste, že by sa mu málokedy zažiadalo odísť z domu. Pri všetkom lipnutí za kamarátstvom z druhej strany sa predsa nezaprie ani jeho dobré synovské srdiečko. Minule napríklad pýtala sa Elenka k priateľkám na návštevu, nuž ani on nechcel byť ukrivdený, pýtal sa tiež. Ja som ho všemožne odhovárala, lebo je rozhodne ešte nesúci odchádzať ďalej z domu bez vážnejšieho dozoru, ale on mi svojou smiešnučkou strakatou logikou radom podvracal všetky námietky a voslep sľuboval vzorne sa chovať, len aby som ho pustila. Zostávalo by teda už len apelovať na jeho synovské srdiečko.
„Ivan môj, a mňa by si samu tu nechal? Čože by som potom robila? Veď by mne bolo bez teba veľmi smutno.“
Niekedy, keď ho priveľmi ťahá preč k zábave a nevie si rady, ako by vyhovel i sebe, i mne, zavše ma veľmi usilovne prehovára, aby som sa len nebála, že však skoro príde, len pozrieť chce, i chlapcom niečo povedať a podobne — a i naozaj dodrží sľub, príde o chvíľu — ale v tomto prípade sa dal hneď obrátiť.
„Teda už nejdem, tu budem pri tebe, aby ti nebolo smutno, neboj sa!“
Potom sa bavil, motkal a šarapatil okolo mňa, a ja na odmenu za jeho milotu som tiež ochotne reagovala na všetky jeho zábavky a reči. Najprv doniesol si akýsi krivý papek zo dvora, obkročil ho a cválal na ňom pozdĺž pitvora sem i ta, až mu líčka oružoveli od úsilnej jazdy. Len zavše pokukal na mňa, či sa dívam na neho, a očká mu zasvietili radosťou, keď videl, že sa usmievam. Najsmiešnejší bol, keď prestanúc na chvíľu cválať, namáhavo nahol sa nazad, stúlenými prstami popackal svoju paripu (iste zo šetrnosti nechcel ju biť po hlave, ale hoci mu to bolo namáhavejšie, radšej po náprotivnej menej citlivej čiastke), pričom až potočil sa zo dva kroky vbok. Zatým však hneď dal sa do ohnivého skoku, čo iste malo znamenať účinok toho „pošibania“. Ale táto jazda skončila sa bezmála plačom, lebo napokon paripa jazdca pohádzala, až tvrdo rafol na tehlovú dlážku, z čoho prešla mu chuť ďalej jazdiť, a ja vymyslela som mu inú zábavku.
„A či by si mi ty chcel poslúžiť?“ reku.
„Hej, chcel!“ vstane hneď pohotovo.
„Choď mi teda doniesť triesok, ešte potrebujem a pozri, už nemám.“
Hneď sa poberie do dvora a o chvíľu nesie mi v náručí niekoľko kresancov. Jemu je to za plné náručie, mne ledva za priehrštie. Zhodí ich s dôležitou tvárou ku sporáku.
„No, tu máš, mama moja!“
„Ďakujem, vtáčik drahý.“
„Vďačne. Či ti ešte doniesť?“
„Dosť mi je to už.“
„Ale ešte ti donesiem!“
Ide a donesie ešte, a je dobrej vôličky pritom, rád je, že mi poslúžil, inej vďaky a pochvaly nehľadá. A vždy čosi svieže, bodré veje od neho, človeka i nechtiac pripraví do dobrej vôle. Po, mnohých otázkach, na ktoré som mu odpovedala, ako najlepšie zo mňa vystalo, opýtal sa ma zrazu:
„Mama, a vieš ty, čo je to ženiť?“
„Nie veru ja — ale keď mi povieš, budem vedieť.“
„Nuž vieš, takú ženičku si vybrať,“ vysvetľoval dôležito. „I ja si vyberiem,“ dodal bodro.
„Ba ešte—! A kedy?“
„Zajtra!“
Nechcela som sa ďalej vyzvedať, koho si to vyberie, ale sa mi už predtým bol zdôveril, že je Olinka Č—ová veru krásne dievčatko. Zapáčila sa mu, keď sa v nedeľu predtým spolu bavili u Balkov. Ale aj Olinka P—ová ho zaujíma; raz si veľmi poaprehendoval, keď sa mu kdesi neprihovorila, skoro poplakal, keď mi o tom žaloval.
Nuž pri všetkej občasnej nezdvorilosti jednako prajným okom pozerá na dievčence, a ja teda aby som sa len pripravovala na úlohu svokry. Ale ak sa i s tou svojou „ženičkou“ bude tak hašterievať ako s Elenkou, to už bude na zutekanie. Nedávno, keď si už nevedel s ňou rady, vyhrážal jej:
„Ja ťa podám jednému pánu pravotárovi, ten ťa zažaluje a dá ťa do háreštu!“ z čoho vidno, že už má aký—taký pochop o advokátskom pokračovaní. Ako vychádza z domu do vonkajšieho sveta, rozšíril sa mu rozhľad.
Po tieto dni mala som ja sama s ním pôtku v osobnej otázke. Ako som totižto Elenku poslala po ryžu do sklepu, môjmu Ivčovi zrazu padlo čosi na srdiečko a začal mi, ťažkajúc si, vytýkať, že ja vždy len Elenku posielam do sklepu kupovať, a jeho nikdy, a on že by mi veru tiež vedel všetko „kúpit“. Hľadela som ho presvedčiť, že však to jej ako dievčatku lepšie pristane, a že veď mi on miesto toho zasa v iných veciach dosť poslúži.
„Ale ma neposielaš kupovať,“ húdol on svoje, čo mu raz bolo v hlávke zavŕtalo. Sľubovala som mu teda:
„Druhý raz, keď zasa budem niečo potrebovať, už teba pošlem.“
„Potom ja nepôjdem, ja by som teraz bol chcel ísť!“ odsekol spurne môj malý zurvalec.
Ja som už bola pošla ako do záhrady (tento rozhovor dial sa totižto na dvore pred pitvornými dverami), ale na toto som sa hneď vrátila, vysvetlila Ivanovi, že sa ho nebudem opytovať, či bude chcieť ísť, či nie, ale že bude musieť ísť, keď ho pošlem —a zamkla som ho do pitvora, aby tam premýšľal o tom, ako sa proti mame zachoval.
Nemá vytrvalej zaťatosti, hneď mu prešla jeho chvíľková spurnosť, ktorá sa z času na čas v ňom hlási, i volal cez zatvorené dvere:
„Mama moja, už budem dobrý, už nebudem zlý! Mama moja drahá, dobrá, už ťa chcem odprosiť!“
Mne ťažko padlo nezmilovať sa nad ním, ale som uznala za potrebné trochu sa zatvrdiť, aby lepšie precítil trest. Išla som očistom nazbierať za košík kresancov, a len akoby s tými, nie jemu kvôli, vrátila som sa o chvíľu do pitvora, kde mi on potom, môj drahý malý kajúcnik, s potrhávajúcimi sa od plaču ústkami ruku pobozkal. Po našom zmierení sa dala som mu na vôľu alebo do sklepu ísť sa pobaviť, alebo do záhrady so mnou burgundiu znášať. Chytil ma za ruku, že ide radšej so mnou, lebo mi chce pomáhať.
I pomáhal mi môj chlapček milý, že hen z konca záhrady znášal burgundiu do dvora. Vybral si po čím väčšej do každej ruky a držiac ju za vňať dolu koreňom, kráčal udatne a nie bez namáhania medzi tými dvoma burgundiami celým dlhým chodníkom — až som musela obdivovať jeho vytrvalosť. Luna, už dosť veľká, ešte vždy veľmi hranatá, rozumie sa, tiež neľutovala si kroky, ale verne ťapkala za ním ta i naspäť. No ona mala okrem toho svoju osobitnú zábavku. Kedykoľvek sa totižto vrátili s Ivanom do záhrady, zakaždým išla obrechávať panského árendátorovu chorú ovcu, pasúcu sa na vŕšku za humnom, pri samej našej záhrade, z tejto strany neohradenej.
Ako dochodili s Ivanom k vŕšku, už sa Luna nedočkavo rozbehla k ovci do zelenej trávy a d'afkajúc do nej, obskakovala ju zo všetkých strán. Ivan odvolával Lunu i karhal ju, ona však mala to iste za posmeľovanie, lebo tým zúrivejšie dobiedzala do ovce. Tu sa Ivan pobral za ňou a rozhorčene navravel jej do svedomia, že je to vraj hriech tú ovcu prenasledovať, lebo je ona chorá, ju, chuderku, veľmi bolí, čo jej dieru do kože vystrihli, keď jej vlnu zostrihávali, že jej teraz až krv premoká. Takú ovcu ani vysmievať neslobodno, prízvukoval ešte zvláštne, až sa mu očká od horlivosti vyokrúžili. Ale na Lunu to všetko nemalo namereného účinku, nechcela do seba vstúpiť, len lipla do ovce, ktorá, krivkajúc, vždy sa usilovala postaviť sa zoči—voči svojej nepriateľke. Zrazu sa i pochlapila a zadupkala svojimi tenkými nôžkami proti Lune. Luna zjačala a dlhým skokom cúvla nazad, zasa hneď napred — len čo ovca zadupkala, zasa nazad, pričom v premenlivých moduláciách prenikavo brechala ani pojašená, a my s Ivanom museli sme sa chcej—nechcej preukrutne smiať na tejto komédii. V takom rozpoložení našla nás Elenka, ktorá sa vrátila zo školy, a smiala sa spolu s nami, kým predstavenie trvalo. I burgundiu znášať nám pomáhala, usilovne sme pracovali až do mraku. Také „fajn“ sú niekedy moje deti — kým sú dobré.
Elenka od prvého septembrového týždňa už zasa chodí do školy, a i keď je nie v nej, na ňu myslí. „No, sem sa, sem, ty prvá žiačka!“ privolával jej pán rechtor, keď prišla ta prvý raz, a ona je takou horlivou žiačkou, že by najradšej už o šiestej ráno bežala do školy. Otec má s ňou preto ustavičný boj, nechce ju pustiť pred určenou hodinou, pre čo si ona každý deň poplače. A i vynútila si už, že ju pustí aspoň o pol ôsmej. Kým je ona tam, Ivan sa zväčša pekne,chutne prebaví pri mne (ak totižto neufrkne ku kamarátom), len čo sa však Elenka vráti, začne sa nepokoj a hašterenie. Vtedy ešte i Luna je samopašnejšia; ako sa deti ukážu na dvore, ona hneď behá, zháňa čosi, a o chvíľu príde s pyšno zalomenou hlavou, v pysku nesúc nejakú paličku, priekom medzi zubmi stisnutú, a zabočí to k Ivanovi, to k Elenke, pobodnúc ich ňou a povrkujúc hrdelným hlasom: Vŕŕŕ, vŕŕ!, kýmkoľvek jej nerobia kvôli, totižto kým jeden z jednej, druhý z druhej strany nechytia paličku a Lunu takto za sebou neťahajú. Ona sa prieči a stavia, že nie a nie, ale len čo deti vypustia paličku, ona ich hneď znova pokúša a pobodáva ku hre. A keď sa už s ňou naťahujú, je celá blažená, má sa zmyšiť od radosti, až jej oči ihrajú, ako ich zboka nabok prevracia od jedného partnera k druhému, keďže hlavu musí meravo držať pre zaseknutú v zuboch palicu. A keď deti idú do dlhej prídvornej záhradky, vtedy ich zasa hneď vyzýva skákaním a výskaním, aby behali s ňou o závod popri plote. Keď jej i v tom urobia po vôli a pustia sa do behu chodníkom pozdĺž plota, ona z tejto strany cvála a zaskakuje ani posadnutá, až jamky vytrháva do zeme svojimi ťažkými labami. Zavše sa i hodne búši o debnu alebo petrolejový sud pri plote uložený, ale takých maličkostí si ona vo svojej horlivosti nevšíma, len pomedzi latky sliedi očami za deťmi, či nezaostávajú. Ak by sa pri niečom inom pribavili, hneď vyhodí sa prednými labami na plot a pohadzujúc hlavou a povyskujúc, vyzýva ich pokračovať v dostihoch. Pozoruhodné je, že napomínanie ide len cez plot, dnu do záhrady k deťom by za svet nevošla, hoci má i dvierka otvorené, i ponad plot by sa ľahko prehodila — lebo vie, čo sa patrí pri hre. Na počudovanie je, koľko jemného zmyslu má taký pes — a k tomu i dobrého humoru. A už najmä toto behanie o závod je jej veľkou pasiou; i keď do mrváňa pokrútená spí na kamennej ploche predo dvermi, razom, ani šidlom podpichnutá, vyskočí, ak sa deti priblížia k dvierkam záhrady. Ak je však iba jedno z nich tam, neprovokuje ho, iba keď sú obidve. To už tiež patrí do jej zákona.
Len škoda, že tieto zábavky skoro musia prestať, keďže nám nastáva už nepríjemný, studený a mokrý jesenný čas. Čože budú moje detváky stvárať v tej izbe? Zvady, zhony a plesky. Aspoň tých nervov nešťastných keby človek nemal! A teraz Elenka už ani o pradenie sa nebude trhať, keď jej nebude mať kto chuti dodávať k nemu, lebo stará mamka nám nedávno odišla so sľubom, že ak bude žiť, druhý raz zasa príde, keď deti budú väčšie.