Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 4 kapitola )
August 1881
Od toho pre nás dosť osudného 5. mája (1881), keď bol veľký požiar v Martine, ktorý zachvátil i nás, totižto dom, v ktorom bývame i obchodujeme, málo si značím o mojich deťoch. Pribudli nám všelijaké hmotné starosti, ktoré vyrážajú myseľ z rovnováhy.
Keď oheň popoludní vypukol, hrali sa deti vo dvore na piesku, kde sused H. staval novú sypáreň. Prvé mi bolo Zuzke a Marke naložiť, aby si v nastalej hneď trme—vrme, najprv svoje veci dali na bezpečné miesto, žeby ich nemýlila starosť o ne. Potom sme vystrojili deti s Markou preč, v tú stranu mesta, ktorej nehrozilo nebezpečenstvo, nakladajúc jej, aby deti svedomite obhajovala. Až po tomto sme sa dali do záchrannej práce, otec v obchode, ja v neuveriteľnej rýchlosti pakovala som bielizeň, periny a iné veci do batohov a Zuzka odnášala ich dolu do bezpečného, železnými okenicami opatreného magazína.
Čochvíľa sme však museli utiecť z domu, lebo oheň bol už všade okolo nás. Na rínku lomoz, krik, rachot, trúbenie hasičských trúb — a to všetko v záplave horúceho, iskrami a horiacimi pláchami preplneného dymu, prudko sa ženúceho južným smerom. Cez túto horúcu zádušlivú riavu utekali sme k Riadku a vydýchli sme si, až keď sme sa dostali von z ohnivého prúdu. Videli sme, ako sa radom chytajú šindľové krovy domov, ako v krátkej chvíli naskakuje na nich sto drobných plamienkov, v druhej už vzblkne každý krov jednotným, s úžasnou rýchlosťou spolu splynúcim vysokým plameňom.
Veža katolíckeho kostola podobá sa obrovskej zažatej svieci, ktorej plameň vietor potrháva jedným smerom.
Hlavnou starosťou nám bolo násjť si deti, ale dlho sa nám to nepošťastilo. Pochodili sme pomedzi zástupy postávajúcich, bedákajúcich, mnoho rozprávajúcich ľudí, vyhľadali sme i jednotlivé ďalšie skupiny, ale všetko nadarmo — až kedy—nekedy našiel ich otec neďaleko železničnej stanice u debnára Z. Keď mi ich doviedol, privinula som ich k sebe vrúcnejšie ako inokedy, od radosti, že sú tu, že sa im nič nestalo.
Boli sme síce na ten čas akoby bez domova, ale boli sme bez úrazu všetci pospolu.
Otec odišiel vyskúmať, čo sa robí s naším obydlím, ale tam dlho nebolo prístupu ani pre samých hasičov, kým sa oheň, napomáhaný prudkým vetrom, nevyzúril. Vtedy sme zakúsili, ako je to, keď človek so svojimi nemá kde hlavu skloniť.
Na mraku rozhodla som sa ísť s deťmi na druhý, ohňom nedotknutý koniec mesta, a síce do našej vždy pohostinnej fary prosiť si nocľah. Tam nás prijali doslova s otvoreným náručím, hneď nám prepustili svoju najútulnejšiu izbu, s ochotou naznášali hromadu bielych mäkkých perín, upravovali pre nás lôžka — zrazu po toľkej hrôze a rozčúleniach našla som sa so svojimi deťmi — akoby v povesti — v láskavej, starostlivej opatere, ani u vlastných rodičov. Boh žehnaj milých priateľov za ich dobrotu! Tento jasný dojem na pošmúrnom úzadí toho dňa mi neľahko vymizne z duše.
Zato však na druhé ráno so stiesneným srdcom blížila som sa k domovu. Všade neodbytný zápach pohoreniska, v každom dvore a pred každým domom do čierna obhorené, miestami ešte tlejúce brvná, všade očadené, špinavou vodou zatečené múry — otupný obraz v triezvom rannom svetle. I ľudia všetci, ktorých som stretla, tichí, mlčanliví…
Nám do obchodu a magazínu oheň nevnikol, ani do izieb neprehorelo, ale v nich plno čmudu a popola, lebo obloky popraskali od pále susedného šindľového krovu, a istotne bol by oheň dnu vnikol, ak by vietor bol hnal od tej strany. Preháralo jedine kuchynským oblokom na náprotivnej strane, odkiaľ hneď bol by sa oheň dostal do susednej izby, ale našťastie našiel sa starostlivý záchranca, čo to zamedzil, horiaci oblok pozalieval. Budilo to dojem pustoty — dnu i von akási ťažká, smutná premena…
A od toho dňa zaľahli na nás veľké starosti. I priamej i nepriamej škody sme mali, mnoho vecí a tovaru nám pohorelo v bočných staviskách, v prvé dni i do izieb nám tieklo ako cez riečicu a náradie pošpatilo, keď prišli dažde, a pokroku ešte nebolo, ale najväčšia starosť nám je tá, že po ohni prešiel dom, v ktorom bývame, do iných rúk a my s obchodom musíme sa do jesene z neho vypratať. Preto sme zakúpili nablízku i my miesto na stavanie, chytáme sa už do práce a zakusujeme všetky nevyhnutne s tým spojené starosti a mrzutosti.
Niet teda divu, že naša dobrá vôľa hodne opadla a že i s deťmi akosi menej sa zapodievame ako predtým, až ony to niekedy i samy pociťujú. Otec býva mrzutý, i na učňov sa viac hnevá ako predtým, zavše by chcel pohádzať celý obchod. V takom rozstrojení je často i k deťom netrpezlivý. Málo býva doma, sám chodí za stavebným materiálom, len keď ho stretnú nezdary a mrzutosti, príde si domov uľahčiť, pričom netlmí svoj silný hlas. Deti, dosiaľ na to nenavyknuté, začínajú sa ho obávať.
Nedávno, keď po takom hlučnom vyponosovaní sa na svoje nové príkre starosti zas odišiel, pritiahla sa tíško moja Elenka ku mne a s úžasom vo veľkých očiach opýtala sa ma pološeptom:
„Mama moja, či sa otecko na teba nahneval? Na teba tak kričal?“
„Nie na mňa, nie; neboj sa,“ upokojovala som ju.
„A na koho?“
„Na všelikoho a na všeličo. Má teraz mnoho starostí.“
„Šak pri stavaní?“ uhádla ona a zamyslela sa. Pritom skrsla mi predstava, ako asi trpí cit útlych detí pri zvadách a hnevlivých výstupoch nesvorných rodičov, ako sa im detská radosť zatemní a čistá myseľ pokalí…
Od toho požiaru moja Elenka ustavične prehutuje a mudruje o ohni, o jeho podstate, odkiaľ prichádza a kam sa podeje, keď všetko spáli a podobne. Ťažký oriešok na rozlúštenie.
Ale práve ony, deti, sú to, čo nás i v túto trudnú dobu potešia, zavše i rozveselia. Nedávno podvečer sedela som, všelijakými nepríjemnosťami znechutená, samotná v izbe a nevládala som zapudiť zlú náladu, ani keď môj Ivčík, ktorý sa vrátil zo svojej vychádzky, pricupkal ku mne. Iste ma chcel veselo osloviť, nejakú svoju príhodu mi povedať, ako to vždy býva, ale teraz, len čo pozrel na mňa, už svojím čujným srdiečkom vycítil, že mi je čosi, zarazený zastal tíško predo mnou a s výrazom hlbokého súcitu upierajúc svoje slzami sa plniace očká ku mne, opýtal sa ma, blížiac sa mi tvárou:
„Mamka moja, pleco si taká smutná?“
„Veď som už nie smutná, keď si ty pri mne!“ odvetila som z pravdivého vnuknutia, lebo na túto jeho otázočku moja zlá vôľa zrazu sa kamsi prepadla. Vzala som si ho na lono, poláskala po chuti — a všetky mrzutosti boli zabudnuté.
On však sa pousiloval čím skôr koľko—toľko uvoľniť sa v mojom náručí, roztvoril chytro ľavú rúčku, v ktorej zjavilo sa niekoľko polozrelých pôľok. To už mne doniesol, hádam ich i niekoľko hodín držal v hrsti, aby mi ich mohol dať. Prizeral sa im, akoby bol váhal ponúknuť ma nimi, čo mne bolo divné, keďže ináč núka nás hneď tým, čo nám donesie.
„Dáš i mne z nich?“ prihlásila som sa teda sama.
„Ale kec sa kyslé — kyslé sa,“ škrupuľoval, ale už i prehŕňal ich vo svojej maličkej dlani, vybral, ktorá sa mu videla najzrelejšou, a podával mi ju:
„Túto, mama moja; nie tú kyslú!“
„Túto ty spapaj, ja si vezmem druhú,“ odporovala som, siahnuc k jeho dlaňke za zelenšou. Ale on to nikam nepripustil, len mi núkal tú vybratú:
„Túto mamka, túto — doblá je, s vínkom (čiže, že je šťavnatá),“ robil mi chuť môj premilý, prajný chlapček, kým som si ju nevzala. Potom mu už bolo na mieste jeho žičlivé srdiečko.
Krájala som v kuchyni hubky—pečiarky. Ivan, vždy všade za mnou, i vtedy tam mi kutil a jednostajne mlel jazýčkom a opytoval sa ma niečo. Ja bez rozmýšľania prisviedčala som mu na všetko, ktorej chyby sa dopúšťam často, keď som zaujatá prácou a v myšlienkach pohrúžená či na bežné, či na mimoriadne svoje starosti. Len keď som videla, že mi jednu peknú hubku prelomil, napomenula som ho: „Nerob mi to, nekaz mi hubky!“
„Toto uz môžem von vyhodic — sak?“
Ja som mu zasa bez rozmyslu prisvedčila, nevšímajúc si obsah jeho otázky. A tu už i šuch! letela von oblokom dolu na dvor hubka, z ktorej bol pred chvíľou odlomil korienok.
„Jáj, čože mi to zasa robíš — či ty budeš hubky von hádzať?“ osopila som sa na neho a zľahka pacla som ho po všetečnej rúčke.
Nepustil sa do plaču, ale pozrel na mňa v nedorozumení, i spýtavo i preľakňuto. V jeho očkách vidíš hneď všetko, čo sa mu deje v dušičke.
„Nuz vec si mi ty dovolila!?“
Až teraz razom som pochopila celú vec. On, keď som mu povedala, aby mi hubky nekazil, z toho súdil, že prelomená hubka je už pokazená. Ako takú teda mal za najpríhodnejšie vyhodiť ju von oblokom — k čomu si i moje dovolenie vypýtal. A tu ja odrazu bez všetkého poriadku osopím sa na neho, ba ešte i pacnem ho pre niečo, čo malo u neho dobrý svoj zmysel a k čomu som mu i sama dala zvolenie — nuž veru nie div, že jeho premilé očká s takou výčitkou pozreli na mňa. Prehradila ma prudká ľútosť i hľadala som spôsob, ako chybu napraviť, aby som jeho krivdu odčinila a svoju vážnosť zachovala. Tu sa mi on ozval:
„Mama, a kec ja hubku pochladám dolu schodmi, potom ma uz nepacnes?“
To ma už pohlo k slzám.
„Ani za celý svet, môj zlatušký!“ uistila som ho, berúc ho do náručia.
Ale jemu bolo náhlo vyslobodiť sa. Celkom ho zaujala žiadosť napraviť svoju chybu, ktorá popravde bola chybou jeho mamy. Scupkal dolu schodmi hľadať vyhodenú hubku a o chvíľu som ho už počula ponosovať sa tam komusi svojím milým hláskom, že on hubku pokazil a že ho mama pacla.
Volala som na neho, aby nehľadal, že je hubka hádam niekde v kaluži, ale on ju vtedy už šťastne niesol hore schodmi; čistá belela sa mu v malej, hrubej rúčke, ako mi ju ochotne podával na zákrute schodov, keď som mu išla oproti.
V jeho srdiečku nastalo úplné upokojenie. Napravil svoju chybu a tým, podľa jeho pochopu, i odčinil prenáhlenú, nespravodlivú packu od mamy, akoby jej ani nebolo bývalo. Lebo jeho otázka: či ho nepacnem, keď hubku nájde, vpravde bola toho zmyslu, či vtedy tá packa, ktorú dostal, pozbudne platnosti? S odčinením chyby zneplatnený i trest. Že všetka chyba bola u mamy, to jeho nevinné očká nevideli.
Keď človek takto zblízka pocíti dojemnú, svätú nevinnosť detskej duše, až vtedy pochopí Krista, hovoriaceho: „Nechte dítek ke mne jíti, neboť jejích jest království nebeské.“
O Ivanovej radoprajnosti a štedrosti dala by sa napísať dlhá a milá kapitola. Mnoho ráz som ňou dojatá, ale zavše i namrzená; nikdy som takú ani u jedného dieťaťa nevidela. Ak by takým mal ostať cez celý svoj život, je nevyhnutné, že vyjde na mizinu, lebo si vždy všetko svoje rozdá iným. No veď takým ostať nemôže, život ho privedie k rozumu. Pozdejšie iste zmúdrie na vlastnej škode a pekne—rúče začne obmedzovať svoju štedrosť na neškodnejšiu mieru. Teraz však, kým jeho dušička smie trvať v rajskom stave detskej čistej nevinnosti a nezodpovednosti, kým šľachetné popudy neprichádzajú pod kontrolu obozretnosti, javí sa u neho táto seba neznajúca žičlivosť dojemne krásnou. A javí sa každodenne, nepretržite.
Ak večer dostanú nejaké ovocie, svoje si, ako sa často stáva, káže odložiť na ráno a len Elenka si svoje užije, to je už isté, že si svoju porciu ráno zasa len podelí s Elenkou a že jej radšej väčšiu polovicu z nej nadelí než menšiu. A naskrze nie, že by sme ho my k tomu mali, ale sám, hneď ako vstane, začne ju napomínať, aby sa skorej obliekala a aby išla, že jej dá to a to. Ešte vypuklejšie javí sa táto vlastnosť u neho v takých prípadoch, kde sa Elenka k nemu neprajne zachová, v niečom ho ukrivdí, takže sa vzbúri proti nej a ja potom, ako na odčinenie krivdy, dám mu niečo dobré, a jej nič. Tu naskutku zabudne i na jej previnenie, i na svoj hnev a prosí ma, aby sa smel s ňou podeliť. Ja to, pravda, dovolím, ale pozriem na ňu významne, a ona, zahanbená jeho veľkodušnosťou, často sama vyznáva, že je Ivan od nej lepší.
Tu niekoľko príkladov z posledných týždňov.
Na desiatku predpoludním dostali niekoľko kúskov slaniny, rozkrájanej na štvorhrance, na spoločný tanierik. Pochvaľovali si ju, chutila im, a milo bolo počúvať, ako s ostatným kúskom Ivan vynukoval Elenku:
„Uz to bude cebe, Elenca, uz to ty popapaj!“
Ako ju zjedli, pýtali ešte, ale kým som od varenia prišla ich znova obslúžiť, rozišli sa každý svojou stranou, nuž som im potom každému osebe dala po dva—tri kúsky. A tu Ivan hneď
zasa začal hľadať a vyvolávať Elenku, aby šla, že jej dá zo svojej slaninky. Prestal, až keď som ho prehovorila a uistila, že aj ona dosť dostala.
S poslednými jahodami, ktoré sme kúpili už ako zvláštnosť, bol podobný výjav. Ivčík pribehol mi zvestovať, že v sklepe núka jedna žena jahody, aby som dala misku, lebo otec chce z nich kúpiť. Zverila som mu ju teda, keď ma uistil, že bude na ňu „pozolne dac“, a o chvíľu sa i navrátil, nesúc naozaj pozorne pred sebou v oboch rúčkach misku — ale na nej len maličká hromádka jahôd, že ich predavačka nemala viac. Očká mu žiarili radostným očakávaním, ako na ne hľadel.
Ja som hneď brala malú lyžičku, Ivana som si posadila na lona a jahody pritiahla pred seba, aby sa čím skôr dožil tej dobroty. On však temer preľaknuto pozrel na mňa, až očervenel.
„Ale Elenci, Elenci!“ zvolal ustarostene. Bol vo veľkom strachu, že na ňu chcem zabudnúť. Nastalo teda vyjednávanie a vec podľa Ivanovej vôličky riešila sa tak, že polovicu jahôd zjeme my dvaja a druhú polovicu necháme Elenke a otcovi, lebo mamu a otca nijako nechcel vynechať zo spolku. Rozhrnuli sme teda jahody na dve polovice a až potom vzal lyžičku a bral si na ňu, však i to len delikátne, po málo, nie po plnej. I mne podával do úst, kým som sa mu nejako nevyhovorila, že už nechcem.
Ešte nebola odjedená polovica (na rozdeľujúcu čiaru medzitým zasa zakotúľali sa jahody a urobili ju neistou), keď už pomýšľal, že dosť, len aby ostatných neukrivdil, hoci mu ako hľadela z očiek žiadosť po nich. Oddelila som mu znova, koľko mu patrilo, a kázala som mu ich zjesť. Najprv sa len na jednu dal nahovoriť, ale jahody boli dobré, sladké: rúčka mu teda siahla po nich i po druhý, po tretí a po štvrtý raz — čím bližšie vyčerpanie miery, tým ťažšie mu bolo odtrhnúť sa od nich. No zrazu, hoci ešte nebola odjedená ani celá polovica, akoby odsekol, položil lyžičku, odtisol jahody, že to už bude Elenke, zošuchol sa dolu a viac na ne môj milý, svedomitý chlapček nepozrel.
Keď sa Elenka vrátila na mraku z priateľskej návštevy domov a ja som jej, podľa bračekovho naloženia, odovzdala jahody, šla sa na neho, už chutne spiaceho, usmievať, že: „Jaj, toto krásno!“ a vychvaľovala ho do neba, že veru takého dobrého a prajného chlapca iste niet na celom svete, ako je náš Ivan.
Moje deti ovocie veľmi rady, ale jednako ho Ivan bez nás nezje, ani keď ho niekde inde dostane. Aby nám ho mohol dať, kvôli tomu ho Marka zavše musí i domov doviesť.
„Tu más, mama moja, to som cebe doniesov, aj otecovi som doniesov,“ vydieľa nám s ochotou a radosťou.
„Ale pockaj, túto ci lozdelím,“ berie mi z ruky dve beličky—slivôčky, ktoré mi práve bol dal, keď videl, že im je stopka zrastená. Len preto, aby mne usporil prácu a priskoril pôžitok. A otca zasa starostlivo napomína: „Oteco, ale kôsky vypľuj, nezjec ich, lebo by si ocholev!“
„Mama, aj mne daj chlusku, plosím ca!“ zaprosil, keď po obede prišiel za mnou do izby a videl, že som si hrušku brala zo skrine. Dala som mu ju.
Vzal si ju, poodišiel a odhryzol si z nej. Ale vtom ho čosi zomínalo.
„A ty nechces chlusku, mama?“ obrátil sa ku mne s napnutým výrazom v očkách.
„Keď si mi ju vzal –“ zapokúšala som ho, zvedavá, čo teraz urobí. Naskutku ozaj odtrhol si hrušku od úst a bez slova podával mi ju, vystierajúc ručičku čím vyššie ku mne. Ani len nenamietol, že však som mu ju sama dala, bolo vidno na jeho tvári, že jedine seba má za vinného, môj premilený sprostáčik. Nemohla som sa zdržať vybozkávať ho po jeho krátkostrihanej hlávke. Ja myslím síce, že takéto privrelé a nepredložené prejavy lásky sú z pedagogického stanoviska nie na schválenie, ale darmo si ich zbraňujem — jeho rozkošná, nepovedomá milota ma vždy k sebe strhne.
Keď som podávanú mi hrušku neprijala a mu vysvetlila, že však si ja, ak chcem, môžem druhú vziať, celkom spokojne si ju podržal i ďalej pochrumkával. Ako vďačne dá, tak i vďačne prijíma, oboje v úprimnosti srdca.
Ako prišla Elenka, zasa obaja dostali po hruške, ale Ivan vypýtal hneď i pre otca, aby ani jemu nebola krivda. I čakal ho verne s tou hruškou, ani svoju si nezjedol, že budú len odrazu jesť. Ani s Elenkou nešiel preč, bavil sa okolo mňa, čakajúc otca. No tento len nechodil a nechodil. Čo bolo robiť: po dlhom márnom čakaní zjedol si konečne svoju hrušku a otcovu starostlivo vyložil na skriňu, načahujúc sa, aby pre ňu dočiahol dobré miestečko. Tam že si ju otec hneď nájde, keď príde. A odišiel s Markou na prechádzku.
Ale keď sa podvečer vrátil domov, milú otcovu hrušku našiel nedotknutú na tom istom mieste. A bol hladný, zažiadaný občerstvenia — item zviedlo ho to: vzal si pre otca odloženú hrušku, zjedol ju za malú chvíľu a s chuťou pribral sa hneď i k šúľku varenej, od obeda zvýšenej kukurice. Vtom prišiel otec.
Tu na tvári môjho malého zlého šafárika razom sa ukázal akýsi nepokoj, akési zahanbenie.
„Nuz, oteco, kec si ty bov plec, nuz som ci ja chlusku zjedov,“ išiel sa mu hneď skrúšene spovedať. „Ale ja ci dám sosovicku, kec si bov plec, na, oteco, ty ju zjec!“ núkal mu ako náhradu ochotne a vďačne svoj šúľok kukurice, hoci ju sám strašne rád je. A keď tak úprimne ponúka niečím, to aby si človek bral a mu nekazil radosť. I táto onakvá príhoda, kde môj Ivčík pri všetkej svojej premilej žičlivosti zjedol v jedno popoludnie i maminu, i svoju, i otcovu hrušku, skončila sa tak, že otec na odškodnenie seba odlúpal si niečo z Ivanovej „sosovicky“ i zjedol to, až potom si tento s uspokojeným svedomím ďalej pochutnával na nej.
Starosť o otca javí sa u neho hneď zrána. Ešte sa len oblieka, už ho začne prehovárať, aby nešiel nikam, že budeme „laňajkovac“, a všemožne sa usiluje dopratať ho cez kuchyňu do subjektskej, aby len akosi bez raňajok neodišiel do sklepu. A kedykoľvek by som jedla niečo s deťmi v otcovej neprítomnosti, Ivan hneď ma berie na otázku, čo nezavolám aj otca. A keď už ináč nie, aspoň mu odloží alebo káže odložiť z toho, čo jeme, avšak naskrze nie s úmyslom, aby sa to konečne jemu dostalo ako tá hruška. Nebolo vôbec prípadu, že by jeho žičlivosť a svedomitosť bola zlyhala, čo by sme ho ako brali v tom na skúšku.
Doniesla som im nedávno, z prechádzky vyhliadnutým, po kúsku vyprážaného kuraťa od predošlého dňa. Bol dnu len Ivan, a keď som ho k jedeniu volala, bola mu prvé slovo, aby som zavolala i Elenku. Elenku som už bola pozvala, ale pre skúšku som Ivanovi nadhodila, aby tentoraz len bez Elenky zjedol kuracinku.
Pozrel na mňa začudovane, s veľkou otázkou. Potom sa oprel chrbátikom o skriňu a rozhodne sa osvedčil:
„Teda uz ani ja nechcem kulacinku, keď nedás Elenci.“
No našťastie „Elenca“ vtedy už išla dnu dvermi a sama pri—
hlásila sa k svojmu právu. Bez ďalších rekriminácií spolu pojedli kuracinku, a rozumie sa, že jej vďačne prepustil väčší kúsok.
Zato pozdejšie ona jemu nijakým činom nechcela dať zo svojho medovníka, následkom čoho som mu dôrazne prikazovala, aby teda už ani on jej nikdy nič nedal. Ale márne je brojenie proti prírode: keď sa mu o malú chvíľu začalo čkať a ja som dala dva malé kúsky bieleho cukru, aby ich zmĺzol ako liek proti čkaniu, nemal náhlejšej starosti, ako podať jeden z nich Elenke.
Nedávno som napiekla Zuzke pekné pečivo v podobe srdiečok a priecničkov, keď išla na svadbu ktorejsi svojej priateľke.
„Sak je to na svadbu aj na sobás?“ prezvedal sa Ivčík s pietou a za svet nebol by si dovolil zapýtať si z neho.
Ešte i pri takej veci, keď napríklad ráno príde učeň po sklepné kľúče a obe deti mu ich chcú podať, ak ich Ivan prv dochytí, istotne jednako podelí sa s Elenkou, aby ani ona neprišla o svoju radosť. A síce jej dá dva, sebe ponechá len jeden, a tak spolu bežia ku dverám oddať ich, čo sa im vidí byť náramne dôležitou úlohou a za nič by si to neodpustili.
No niekedy sa mi celkom tak vidí, akoby tá jeho prajnosť prechádzala až do slabosti, a vtedy ma nadíde akýsi nepríjemný pocit, akási obava o neho. Všetko dá, čo kto od neho zapýta, o všetko svoje by sa dal obrať. Už ho začíname umele priúčať trochu skúposti, aby ho v budúcnosti neobmedzovaná radodajnosť nepriviedla do úpadku — ale dosiaľ bez úspechu. On, hoci by bol aký hladný, bez rozmyslenia rozdá si svoje jedenie, svoj, „olemnat“, ak mu niekto žiadostivým okom pozrie naň.
„Zasa si si všetko rozdal deťom? Teraz sám buď hladný, poviem mame, aby ti dnes už nič nedala!“ pokarhal ho otec, keď ho nedávno pristihol vo dvere pri takom rozdávaní.
„To sa nie deci, to je Jozo aj Malisa,“ odvetil Ivan a touto opravou iste sám sebe zdal sa celkom ospravedlneným, lebo veď to už len nemôže byť niečím zlým dať Jožovi a Mariši zo svojho jedenia.
Trefovi nikdy neodolá, svoj ostatný kúsok chleba mu hodí, keď ten pozrie prosebne na neho. Niekedy sa do kúta schováva alebo ujde pred žobrajúcim pozorom, ale odoprieť mu nemôže. I preto už dostáva hrešenia.
Nedávno som ho pristihla, ako v subjektskej izbe, sediac na svojom vysokom, uzavretom stolci, vylial Trefovi, virtuózovi v bažení, za lyžičku polievky na dlážku. Ten ju zlízal a hneď zasa žiadostivými očami pozeral hore k Ivanovi, načo mu tento zasa čľapol polievky. Keď som sa pre to na neho zobrykovala, ako môže robiť taký neriad a nezmysel, súrne sa vyhováral:
„Nuz, mama, kec pýta — kec pýta!“ I zaprosil ma, aby som teda Trefa vyhnala von.
On už raz nemôže pýtajúcemu nič odoprieť, až ho tlačí taký prosebný pozor. Viem, že ho bude treba otužovať proti tej slabosti, len neviem ešte na to spôsob.
A keď už rád rozdáva to, čo sám má do úst položiť, čoho ujmu teda bezprostredne pocíti, tým pohotovejší je rozdávať peniaze, ktorých cenu ešte nezná.
Ak kupujem niečo, vajcia, maslo a podobne, od dedinskej predavačky, vždy sa ta ustanoví, pozorne sa díva a počúva, ale najmilšou vecou pri celom tom kupovaní mu je platenie.
„Dockajte, este dostanete glajcial!“ sponáhľa sa napomenúť ju, berúcu svoje veci, aby akosi bez pláce neodišla. A keď prídem s peniazmi, hneď ich vydrie odo mňa, aby jej ich mohol podať, lebo jemu je to pasia. Zuzke na mäso i na čokoľvek vždy chce dávať; zo svojej chutnej malej rúčky položí „glose“ na tvrdú, opálenú dlaň nádenníkov, čo robia okolo stavby domu, a podíva sa každému do tváre, či je rád tomu, čo dostal. Ba už i do vyplácania obchodných účtov sa otcovi pletie, a keď ten vypráva učňa s peniazmi na poštu, Ivan sa ponúka, že ich odnesie.
„Trasie sa za grošom, aby ho mohol premárniť,“ poznamenal otec pri takej príležitosti, už ozaj rozmrzený. Teraz sa na tom ešte len zasmejeme, ale sa už s obavou začínam zamýšľať, čo bude z toho pozdejšie.
Nedávno popoludní, využijúc tichosť samoty, ľahla som si na diván podriemať si trochu. No môj Ivčo, ak je len nie preč z domu, nemôže byť dlho bezo mňa. I teraz nestačili mi ešte myšlienky utonúť v driemote, už som ho počula cupajdovať cez prvšiu izbu, i hneď s pleskom roztvorili sa dvere a on, ako ma videl ležať na diváne, zastal sklamaný, že nemohol ani povedať to, kvôli čomu prišiel. Potom tichučko pristúpil ku mne a polohlasno ma oslovil:
„Mamka moja!“
Keď som sa mu však neohlásila, v akomsi nežnom rozmare pritkol svoje mäkké ústka k mojej tvári, obrátil sa a odcupkal naspäť, odkiaľ prišiel, smiešnučký a milý.
Úfala som sa, že už mám pokoj pred ním zabezpečený, keď reku vie, že spím, a znova som sa pokúsila pohrúžiť sa do driemoty. Ale veru o niekoľko minút mi on zasa pricupkal, postál nado mnou, ticho ma pobozkal — a odcupkal.
Práve som premýšľala, čo robiť, či dvere zamknúť a znova si ľahnúť, či vôbec už ukončiť oddych, keď sa po tretí raz ozvalo známe cupkanie, i celý výjavček sa zopakoval. Môjmu bumbí—kovi iste zdalo sa to veľmi zábavným.
Moje driemoty sa tým znepokojovaním celkom prebrali. Sadla som si, a keď sa Ivčo cez prvšiu izbu už preč pobral, zvolala som za ním:
„Ivan môj, podže ku mne!“
Hneď sa obrátil, natešene sa usmievajúc, že som sa mu ozvala.
„Poď, nech ťa zjem!“ vystrela som ruky proti nemu.
Vtom hneď zastal.
„Ale len tak? Niccc?“ vyzvedal opatrne, pričom však celkom dôverne a s porozumením pozrel na mňa, dávajúc mi tým na zrozumenie, že vie, že sa môjho žartovného zastrájania netreba báť.
„Ba naozaj ťa už raz chcem zjesť,“ trvala som na svojom.
„Ale nie celého?“
„Nuž ale aspoň polovičku.“
Pokrútil hlávkou:
„Nie.“
„Teda aspoň jedno z nich.“
Zasa pokrúcal hlávkou, že nie.
Premýšľal, ľúto mu je neurobiť mi kvôli, ale predsa má toľko rozumčeku nedať sa.
Ani líčko, ani uško si nechce dať zjesť, lebo že by ho všetko veľmi bolelo. Pritom, chudáčik, cíti sa akoby vinným predo mnou a namáha sa nájsť akýsi uspokojivý východ i navrhne napokon, že ho teda môžem zjesť, ale aby som ho najprv celého „vymaľovala do oblazu“. Iste si predstavuje, že potom by v tom obraze žil, a hotový je dať sa vo svojom terajšom spôsobe mame zjesť, keďže si to mama tak veľmi žiada — môj dobráčik sprostučký.
„Ale keď ja maľovať neviem,“ odpovedala som mu, „tak čo už urobiť s tebou?“
Vtom zrazu zblyslo mu čosi v očkách a hneď nadhodil na—
krátko:
„Bozkac!“
To už veru bol návrh výtečne primeraný, a ja som sa ho hneď chopila. On, chudáčik, ticho pretrpel, kým som mu tvár i celú hlávku krížom—krážom zbozkávala, až mi ho samej bolo ľúto.
„A ti je to nie zle, keď ťa takto bozkávam?“ vyzvedala som.
„Nie, lebo ma vtedy lada vidís,“ odvetil s úsmevom môj malý harafurtáčik.
Takto sa skončila naša vyjednávačka, ktorá sa v malých obmenách už viac ráz udala, lebo často sa stáva, že sa mne ho veľmi zachce zjesť, a on sa musí brániť. Zachcelo sa mi to i práve zasa dnes, keď on, navrátiac sa z prechádzky, svojím nenapodobiteľným spôsobom mi rozprával, čo všetko tam videl a skúsil, a najmä, prečo ho svrbí očko, ktoré si chvíľkami pošuchával.
„Nuz kec som pozlev do neba, nuz mi spadov kúsok neba do ocka, nuz mi je v ocku nebo. Potom som takto ulobiv (požmurká rýchlo mihalničkami), nuz mi pleslo dolu.“
Ja s úsmevom počúvam a sväto mu prisviedčam, že veru má hodný kúsok neba v tých svojich očkách, že ho ja i teraz tam vidím. A z toho nevdojak vznikne moja jemu nebodaj už nepohodlná otázka:
„Či ťa môžem zjesť?“
„Zasa?“
„Veď už len tento jediný raz.“
Premýšľa o tom zasa znova, i chcel by mi kvôli urobiť, ale cíti toho nemožnosť. Odoprie mi teda žiadosť s odôvodnením:
„— lebo by ma to bolelo a potom by som nemav ani Elenky mojej — ani otca — ani mamy — ani sééckych—seckých…“
Zdá sa mi veru, že by som už mala prestať takto ho pokúšať, dobráčika bezbranného. No nebadať, že by pre to pokúšanie tratil ku mne dôveru. I teraz, čo toto píšem, je okolo mňa, znepokojuje ma, berie mi pero z ruky, aby som už nepísala, aby som sa radšej s ním bavila.
Ale nadovšetko ma teší, že čo je aký nadmieru žičlivý na svoj vlastný úkor, zjesť sa konečne predsa nedá — ako vidno.
Deti šli na prechádzku a ja som sa pribrala pozašívať Ivanov rozdrapený pásikavý kabátik. Je to čudná vec: keď sú deti doma, sú mi ich stranou odložené šatočky vecou čírej hmotnej potreby — čím sú i naozaj — a nevidím nič iné v nich. Len čo sú však deti preč odo mňa, že ich dlhšiu chvíľu nevidím a nepočujem, už ich doma zanechané šatočky nadobudnú v mojich očiach akúsi životnosť — a ešte najmä tie, ktoré sú už hodne opotrebované, natoľko, že keď ich vidím alebo práve do ruky vezmem, musím sa usmievať na ne, ba, tuším, i prihováram sa im, lebo mi šatočky hneď sprítomnia osôbku k nim prislúchajúcu, ktorá býva v nich odetá. Tak i na tento môjho Ivanov ošúchaný kabátik musím sa cez celý čas usmievať, kým sa s ním zapodievam, lebo v ňom veru už mnoho všelijakých smiešnučkých i premilých kúskov navyvádzal, na ktoré sa ja, pravda, na všetky nepamätám, ale viem, že sa každodenne udávajú, teda mám príčinu usmievať sa.
Len na to sa pamätám, že prvé nosenie tohto kabátika a k nemu patriacich nohavičiek môjmu bumbikovi nebolo na radosť, ale naopak stálo ho mnoho trápenia i sĺz. Keď som mu ho na jar šila, ten nový pásikavý oblečík už výrazne chlapčenského strihu, veľmi sa mu tešil a neveril sa ho dočkať. Ale keď som mu ho v prvú teplú nedeľu už nadobro obliekla, nastalo v dome prihlučné obdivovanie, i smiechy a kritiky — nuž i toto, i neobvyklý strih vzbudili v ňom akýsi clivý pocit, akúsi neistotu, takže kedykoľvek sa pobral von z izby, alebo hoci v izbe k nejakej zábavke, len pozrel dolu po sebe a hneď akýsi skľúčený, schlípený vrátil sa naspäť, utiahol sa do kútika na di—ván a tam čupel utrápený, ani sa nechcel pohnúť, len ma prosil, aby som mu radšej dala jeho staré zimné šatočky so zamatovým opaskom, a sa mi, chudáčik sprostulinký, i poplakal, keď som mu to nechcela po vôli urobiť.
Až keď sme mu na nové šatočky dali jeho obľúbenú starú remennú zásterku, pre ktorú ich ani na sebe nevidel, pozabudol na ne, šiel sa baviť a pozvoľna i spriatelil sa s nimi. Popoludní však zasa nechcel ísť v nich na ulicu, čo ho Marka ako uisťovala, že mu krásne pristanú, kým sme mu neobliekli na ne zvrchníček.
Keď som ich v pondelok ráno ukladala do skrine, bolo vidno, že ich radšej tam má ako na sebe.
„Mama, a uz ich nebudem nosic?“ prezvedal sa.
„Teraz nie, až na nedeľu ti ich zasa dám.“
„A kedy bude nedeľa?“
„Nuž — keď príde.“
„A ci nedeľa má nohy?“ začudoval sa.
Ale veru ešte i na druhú nedeľu cítil sa nesvojsky v nich, až keď ich začal riadne nosiť, obľúbil si ich. Prechod z detských šatočiek do chlapčenských neobišiel sa u neho bez bolesti, ale po prekonaní toho sa voľnejšie pohyboval v nich ako v predošlých. Celú jeho osôbku z posledných čias i s jej smiešnymi zaznačenými i nezaznačenými kúskami viem si iba v tomto oblečku predstaviť — akože by mi teda nebol milý?
A čo to za poklady nanáša v napuchrenom, obťaženom vrecku kabátika?
Prvé, čo vytiahnem, je kus špagáta. To si iste vzal v sklepe, že mu bude na bič. Nasleduje akási kvietková handrička a kus ružového papiera — nevedno, k akému cieľu opatrené. Potom vrchnáčik zo zápalkovej škatuľky a v ňom vopchatá tľapkavá triesočka, predstavujúca u neho hodinky. Pod tým našla som za dobrú hrsť strakatej fazuľky, medzi ňou zo dve zrnká surovej kávy a k tomu uško z porcelánovej šálky. Toto troje spolu patrí, len tomu treba rozumieť. A síce fazuľky sú ovce, kávové zrnká jahnence a porcelánové uško je strážny Dunčo. Spod všetkého ako najspodnejšie závažie ešte vykotúlilo sa mi zo dvadsať brokov.
Celú túto zmiešaninku, súkromný to, samonadobudnutý majetoček môjho Ivana, mám pred sebou a usmievam sa naň, ako sa usmievam i na stopy jeho malých prštekov, zanechané na ploche môjho stolíka, ktoré som pri utieraní prachu po odchode detí naschvál obišla, lebo mi tiež nahrádzajú ich prítomnosť. Keď som sa už dosť nadívala a nausmievala na tieto vecičky, ktoré sú jemu veľmi dôležité, uložila som mu ich svedomite naspäť do vrecka poplátaného kabátika. A bolo veru načase, lebo vtom už i začula som ho ísť hore schodmi.
Ledva mu padli oči na kabátik, už si i žiadal, aby som ho do neho preobliekla a hneď vyťahoval z vrecka tie svoje drahocennosti, akoby sa chcel presvedčiť, či mu nič z nich nechýba. Fazuľku roztrúsil naširoko po dlážke, že ovčičky pasie, a zastrájal sa, že ide vlka zastreliť, aby mu ich nezožral.
Hodnú chvíľu sa takto hral, keď mu zrazu príde čosi na rozumček. Pozbiera sa zo zeme, priblíži sa ku mne, zohne sa a svojimi malými rúčkami odtisne moje šaty, nakoľko len môže, aby ich zablatenými topánočkami neprišliapol, potom podnesie svoju tváričku, s akýmsi ešte len vznikajúcim úsmevom na nej, čím vyššie k mojej tvári a vyznáva mi:
„Mama moja, ty si moja dlahá dusicka!“
Privinula som si ho k sebe a sklonila som sa lícom na jeho hlávku. Ale on sa všemožne usiloval pozrieť mi znova do očí.
„Mama moja, ty si aj moj anjelik doblý!“ doložil ešte z hojnosti svojho srdiečka môj vtáčik zlatý, prerozkošný, a z očiek mu hľadí otázka, či ho ozaj nevysmejem pre tento nečakaný skrsnutý prejav.
Mne by sa zasa chcelo opýtať sa ho: „Či ťa môžem zjesť?“ ale to už neurobím. Len si ho vezmem do náručia, on si pritisne hlávku k mojej tvári a chvíľu drží sa celkom tichučko, len čo cítim na líci žmurkanie jeho mihalničiek…
Nový, milý príbeh v pásikavom oblečku, čím tomuto zasa pribudlo vzácnosti — spolu s novou záplatkou pod laktíkom.
Vošla dnu i Elenka a ako sa k nám blížila, Ivan sa rýchlo vzpriamil a napomenul ju, aby mamine šaty „bližšie“ odtisla, žeby ich nezablatila. Potom sa zošuchol dolu a šli sa spolu hrať s hurtom a pokrikom, až ich zrazu bol plný dom.
K pokoju sme prišli až večer, keď pozaspávali, Elenka v mojej a Ivan v otcovej posteli. On i tu šetrne sa utisne k stene, aby otcovi nechal čím viac miesta, no ja ho jednako hneď odnesiem do jeho vozíka, len čo zaspí. Dnes ťažko zaspával, bol prirozihraný. Položila som si teda i ja hlavu na hlavnicu, tvárou pri jeho tvári a prižmúrila som oči, pre dobrý príklad. Ale keď som ich o hodnú chvíľu pre výzvedy otvorila, tu aj on, akoby vnuknutím otvoril svoje — i natiahol ústa k úsmevu. Ale po druhej dlhej pauze ich neotvoril: už si chutne spal. Ani sa neprotivil, keď som ho odnášala do vozíka a tam uložila. Dlhé mihalnice spočívajú na podočí, ústa zanemeli, hruď pokojne dýcha.
Idem k Elenke: i jej veľké oči sú už zastreté viečkami, hrubý vrkôčik vlasov so zlatistým leskom prehodený na bielej hlavnici a Malenka (drobná porcelánová bábika, ktorú si tak pomenovala podľa Malenky v Andersenovej rozprávke) dolu tvárou leží na jej pliecku, pri samej jej briadke.
Neviem, prečo mi je to už nevyhnutné, že keď hľadím na svoje spiace deti, vždy sa zamyslím nad nimi, nad ich budúcnosťou. Čo vychovám z nich? Čo rastie za tými oblými čielkami — ako sa vyvinú ich duše? Veľká váha je v úlohe vychovať z dieťaťa človeka. Často ju pre tú nedohľadnú zodpovednosť cítim ako ťarchu. Vo všeobecnosti sme ľudia, i ktorí sa medzi vzdelaných počítame, nepripravení vychovávať deti, ako by bolo treba. Len habkáme, ako kto vie a uhádne. Ja pociťujem ten nedostatok každodenne; často si neviem rady, ako sa mám v tom a onom prípade voči deťom zachovať. A moje deti sú zdarné i nadané, dobrý „materiál“ pre výchovu — a jednako zdá sa mi ťažkou, častou nedosiahnuteľnou. Spolu však cítim vždy a neodbytne, že výchova mojich detí mi je nateraz najprednejšou, najdôležitejšou úlohou, ktorej musia ustupovať iné moje náklonnosti i oprávnené osobné žiadosti. Ťažká to povinnosť, spod ktorej hľadí ukĺznuť nejedna matka — ale našťastie prinášajúca so sebou jasnú pomocnicu: silnú, svätú lásku, dobrovoľne viažucu sa k povinnosti. Jedine tá pomáha matkám vo večitom sebezapieraní.
I teraz, hľa, čo toto značím, znepokojujú ma moje deti z jednej i z druhej strany, opytujú sa ma všeličo, odvolávajú ma —ba môj zurvalček vydriapal sa mi za chrbát a berie mi pero z ruky, že už on bude písať, a ja aby som sa s nimi bavila —a mne srdce nedá okríknuť ich, aby mi dali pokoj, lebo veď teraz som a čím na dlhšie i mám im byť tou, ku ktorej sa majú obracať v nenarušenej dôvere so všetkým, čo hýbe ich mysľou. Udržať si dôveru detí pri všetkom kliesnení zla v nich zakoreneného, iste v tom je hlavné umenie zdarnej výchovy. A to dosiahnuť nemôžem, ak sa nepodrobím všetkým ťažkostiam svojej úlohy.
Keď ma nadídu pochybnosti o svojej vychovávateľskej schopnosti, i vidím, že sa výchova detí ani inde nedarí hladko, podľa žiadostí a snahy rodičov, utiekam sa o pomoc ta, kam sa ľudia so svojimi vyššími, nehmotnými žiadosťami v neodbytnom popude obraciame: Bože, ty sám mi pomáhaj!
Avšak mne jednako nie je dané veselo a bezpečne pozerať do budúcnosti.