Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 3 kapitola )

19. 1. 2007

Pozrel na mňa a porozumejúc žartu, s akýmsi ubezpečeným úsmevom odpovedal:

„Nuž zelie.“

„A čo žerie?“

„Nuz — sekacku.“

To bol jeho zisk z tej názornej lekcie.

Môj Ivan hneď vzbĺkne hnevom, keď sa mu urobí niečo proti vôli — najmä, keď sa mu to stane neočakávane, keď si niečo veľmi žiadal a nezamýšľal pritom nič zlého. Keď sme ho nedávno, ani otec, ani ja nechceli pustiť s Ferkom (učňom) na železnicu po tovar, obom nám rovnako nadal do starých huncútov — za čo potom za horúca dostal po ústach a bol z toho veľký, neviem, či len ľútostivý a či až zlostný plač. Človek užasne, koľká zlosť a sebevôľa prevládne chvíľami v takom malom človekovi. Až ho vystrie pri každom „nie!“ alebo „ba!“, ktoré zo seba vysotí, chcejúc uplatniť svoju vôľu. Ja pri takýchto výjavoch nikdy necítim proti nemu hnev, len úžas a ľútosť. Súcítim s ním, lebo i on vtedy trpí istú muku a nemôže za svoj temperament. Hnev sa prv vzbúri, ako by mu stihol zabrániť a ho ovládať. Ale tomu ovládaniu hnevu ho musíme priučiť — len akým spôsobom? Bojím sa, že mu bude jeho prchkosť samému obťažná — a nebodaj i osudná.

Ale akýkoľvek je hnevlivý, vytrvalosti v hneve nemá. To je zjavné pri každom takomto výstupe — a nebodaj je i toto chybou v istom spôsobe. Čistý, ohnivý hnev, ktorý je vždy hotový vzplanúť proti bezpráviu, ale nezná pomstychtivosť a žlčovitú zlobu, je síce vždy príznakom šľachetných duší, ale opravdivo zlí, ktorí pomocou zla vyvodia a panujú vo svete, takéhoto hnevu sa nikdy neboja. Ťažko padne to doznať, aleje tak a musíme s tým počítať. I môj Ivan, chudáčik, vždy za kratšie ťahá pri tej svojej prchkosti, ktorá ho prekoná prv, ako by stačil si ju uvedomiť.

Keď si či otca, či mamu a či oboch pohnevá, hneď je veľmi nešťastný. Trápi ho vedomie, že sa hneváme na neho, alebo že sme smutní pre jeho previnenie. Plače ťažoblivo, pozerá na nás cez slzy a chodí za nami, kým si nás neudobrí. Keď odprosí a my mu odpustíme, je až zrejmé, ako mu odpadne kameň zo srdiečka. Razom sa mu očká rozsvietia radosťou a vráti sa mu všetka dobrá vôlička. Pridŕža sa nás, pritíska si hlávku ku mne a nechce odo mňa nikam odísť. Akože by ho len mohol človek nerád mať pri všetkej jeho prudkosti! Ako je do hnevu prudký, tak je i v láske vrúcny, a kým ho nik nepopudí, je z neho dobroprajný milý dobráčik, že si ho každý hneď obľúbi, nik neodolá jeho čaru.

Zle nám padne, keď sa naše deti niekedy so svojou vôličkou postavia i proti nám, ale keď si vec rozvážime, musíme uznať, že bolo by celkom proti ľudskej prírode, ak by to nikdy neurobili. Keby sa nám podarilo nie lámať ich vôľu, ale upravovať ju na dobré. To však nie je ľahko.

Ivan aspoň uzná svoju chybu a hotový je odprosiť, hoci pozdejšie znovu upadne do nej. Elenka neuzná, že chybila, cíti sa ukrivdenou, keď jej dohovárame, a dá nám to i pocítiť. Nedávno, keď proti nášmu zákazu išla do Balkov a potom sa vyhovárala, že jej to Marka radila, aby vraj len tak „z kamienka na kamienok prekračovala“, kým sa do Balkov dostane, a otec jej preto veľmi nástojčivo dohováral, výsledok jeho dohovárania bol, že sa moja Elenka ku mne obrátila so slovami:

„Mama moja, ja už teba radšej vidím ako –“

Zamĺkla, lebo z môjho pozoru uhádla, že u mňa súhlasu nenájde s tým, čo chcela povedať, že totižto mňa radšej vidí ako otca. No ani na moje ďalšie dohováranie neuznala svoju vinu, ani nebolo u nej badať nejakého pohnutia, len kúsok chlebíka, ktorý ešte od raňajok nosila v ruke, počas dohovárania akoby v trapiech žmolila medzi prštekmi.

„Či toto smiem?“ opýta sa Ivčík, keď si niečo chce vziať. Znie to veľmi milo, a keď jeho hlások podporujú ešte i jeho snažne prosiace, dôverné očká, ťažko mu je niečo odoprieť. Avšak i jeho poslušnosť niekedy zlyhá.

„Mama, túto bakuľku som si záv — smiem dolu schodmi?“

„Nie, môj chlapček. Bez Marky nesmieš, a tá teraz má inú robotu.“

„Jus smiem!“ postavil sa môj malý zurvalec. Jemu sa veľmi chcelo ukázať sa s bakuľkou svojmu okoliu.

„Ani mame tak hovoriť nesmieš, ani von ísť nesmieš,“ doložila som s vážnym dôrazom.

„Kec ma ty zdycky nepustís!“ riekol s nevôľou, keď videl, že sa musí vzdať. Už mi začína dávať na vedomie, že mu poslušnosť padá ťažko.

Otec mu nedávno odobral drobný brok, s ktorým sa bavil na diváne. Keď som potom prišla do izby, hneď sa mi požaloval:

„Otec mi už zav púsny blok — ten je taký dalebák.“

Najčastejšie sa vzbúri proti Elenke; akýkoľvek je ináč dobráčik voči nej, jednako ju nechce bezpodmienečne poslúchať, lebo ona priveľmi chce nad ním uplatňovať svoju vôľu, až sa z toho i bitka strhne.

I nedávno, keď sa v kuchyni okolo mňa tmolili, svojím komandovaním a zabraňovaním do krajnej miery podráždila Ivana a moje napomenutie si nepovšimla, akoby ho ani nebola počula.

Dostala teda „packu“.

Ovesila hlavu a aprehenzívne fikajúc odišla do izby.

O chvíľu zas Ivan trieskou bil Trefa a tiež neposlúchol napomenutie, aby to nerobil.

Dostal tiež „packu“.

Pozrel na mňa zlostne, hodil triesku o zem a — šiel za Elenkou.

Hneď vtom som počula, ako sa ho ona vypytovala, čo sa stalo, a on jej rozprával, že ho „mama svacla, kec Tlefa biv!“

No o chvíľu už boli hnevy zabudnuté, prišli obaja ku mne v celkom dobrej nálade, akoby sa nič zlého nebolo prihodilo. Elenka bez odprosenia, lebo to jej veľmi smrdí. Ivan mi však hneď s celou úprimnosťou prišiel:

„Uz budem doblý, mama moja, nebudem Tlefa bic.“ Potom zašiel ku trieske, hodenej o zem, na ktorej si pred chvíľou svoju zlostičku bol vypustil, a veľmi zreteľne ukážuc na ňu prštekom, s celou ochotou doložil:

„Ani toto už nehodým.“

To bolo milé, prostučké pokajanie sa — tým vzácnejšie, že celkom sám od seba, hnaný svojím dobrým srdiečkom, ho prejavil.

Je on smiešny a i vo svojej hnevlivosti milý bumbík.

Elča tvrdí, že sa ona rada „pomerí“, ona sa najradšej hneď

pomerí — ale bez odprosenia. Odprosenie sa jej zdá byť veľmi zbytočnou požiadavkou — ona by ho najradšej z výchovnej praktiky celkom vynechala.

Ráno Elenka ležala pri mne v posteli a narozprávala mi plné uši svojich mudrovaní. Po tieto časy najviac sa zapodieva počtami, cvičí sa krát, hocikedy pri práci ma prenasleduje, aby som ju z neho „prerectovala“. Teraz, keď už všetko možné pospomínala, začala si roky vyratovať.

„Mama moja, Ivanovi daj len tri hrušky, keď je on trojročný, a mne päť, lebo ja mám päť rokov. Šak, keď Ivan bude mať päť rokov, ja budem mať sedem? A potom o dva zasa budem mať deväť — šak? A Ivan zasa sedem. A keď ja budem mať dvanásť, Ivan bude mať desať. Ale keď budem mať dvanásť, už i teba dohoním. Šak potom už budem taká ako ty? Ale ma ty, mama moja, dočkáš — šak dotiaľ ešte nebudeš stará, len potom odrazu budeme staré? Dočkaj ma, prosím ťa, lebo ja by som chcela, aby si ma dočkala, žeby sme odrazu boli staré, aj odrazu umreli, a potom i v hrobe budeme takto spolu ležať ako teraz — šak mama moja?“

O tomto často rozjíma a nechce, aby ona dlhšie žila ako ja.

O chvíľu nadpriada:

„Mama, i potom budem rada mať báby, keď budem veľká. Len až budem veľmi, veľmi stará, potom už nie. Vieš, potom — (rozmýšľajúc) — keď už na druhý deň umriem.“

Zasa po chvíli rozmýšľania:

„Mama, ako to bude, keď my umrieme?“

„Nás pochovajú, dieťatko moje, a iní budú tu žiť, kde my teraz žijeme.“

„Ale miesto nás — šak?“

„Áno — ľudia vždy mrú a vždy sa rodia noví.“

Ona, do myšlienok pohrúžená, zrazu sa usmeje.

„Mama, tá druhá Elenka bude krajšie chodiť ako ja — šak?“

Ju totiž otec často napomína, aby krajšie chodila, von obracajúc konce nožičiek — nuž na toto padala jej otázka. Ona teda verí v postup ľudského pokolenia.

Ďalej snujúc myšlienku, začala seriózne robiť plány, že ona i s Ivanom radšej odíde do toho neba k dobrému Ježiškovi a pánubohu, lebo že je tam iste lepšie ako tu.

Náhle Ivan začul, že je i o ňom reč, vychamral sa zo svojho vozíka a už, so svojou perinkou a malou poduštičkou v náručí (tieto si on totižto vždy so sebou vlečie ako mačka mačence, keď chodieva ráno k otcovi do postele), stál pri mojej posteli, prosiac, aby aj on smel k nám. Dovolila som mu, ak nebude samopašiť, ale poriadne sedieť, čo pohotove prisľúbil. Uhniezdil sa teda k Elenke pod svoju perinku a obrátiac k nej svoje živé očká, prejavoval svoj súhlas s jej plánmi.

Navymýšľala mnoho pekného, čo v tom nebi budú robiť a ako im bude dobre. S anjelikmi sa budú baviť každý večer, ona ich naučí všelijakým hrám, na „bamsľu“, na „Karasa“ — neviem na čo ešte všetko. A obom im vraj tiež narastú krídelká. Len to ju hodne omínalo, že vari budú musieť bez šiat chodiť, ale hneď sa i uspokojila, že veď dobrý Ježiško a pánboh ich pre to veru nebudú vysmievať.

Znelo to dojemne, že ona prechováva o toľko väčšiu dôveru k Bohu a Ježiškovi ako k ľuďom. Detské táraninky, ale akosi dojímajú tým, že sú myslené celkom vážne.

Ďalej uvažovala, či i tam budú jedávať a či nie. Ona totižto jedáva s nechuťou, pre čo od otca dostáva kázeň, nuž by vari nedbala byť v nebi bez tej obťažnej povinnosti. Ale sa potešila, že ak i tam treba jesť, Ježiško im iste samé také dobré veci bude dávať, ako čo deťom nosí na stromčeky. Ona vraj potom tiež bude roznášať stromčeky na Vianoce deťom, kam ju Ježiško pošle. Najkrajší vraj donesie Želke N., čo je u Š., s ktorou sa bavievajú teraz vždy spolu.

Ivanovi sa to všetko páčilo i sľuboval svoju pomoc. A keď som nadhodila, že nám tu potom bude bez nich smutno, začala i nám miesto robiť v tom nebi, uzavrela i nás pojať so sebou, lebo že veru bude najlepšie, keď budeme všetci spolu. Jedine pri Trefovi prišla do pochybností, či by ten tam mal miesto, a rozmyslela si, že nie. Čo by sa on mal tam ohrievať — len by chvostom hurtoval a mrzutosti robil. On teda by mal tu so Zuzkou zostať, len nech by mu Zuzka dávala vždy dosť žrania. Tak bolo i o neho postarané.

I ešte na to sa obracala starosť mojej Elenky, či je ozaj v tom nebi dlážka dosť teplá pre bosé nohy. Ivan, keď všetko so súhlasom vypočul, mal len jediné trápenie: ako sa ta dostať; čo veru bola nevyhnutná otázka, svedčiaca o zdravej rozvahe. I hneď obrátil sa ku mne so žiadosťou, aby sme dali spraviť „taký velicizný, velicizný lebrrík“. (Keď sa mu podarí v niektorom slove r upotrebiť, potom mu už poriadne dá zrapčať.)

Tu zrazu otec vo svojej posteli zavzdychá:

„A mne je tu samotnému smutno…“

To, rozumie sa, hneď našlo ohlas v Ivanovom dobrom srdiečku, naskutku vystrčil hlávku pod priťapenou strieškou tmavých vlasov a milým hláskom upokojoval otca:

„Chnec ja idem, otecko, neboj sa, i s vankúsom klásnym!“

Vychápal sa náhlivo, zošobalil sa dolu a zoberúc si svoje perinky do náručia, odcupkal vo svojej obkratnej košieľke k otcovi, ktorý ho s radosťou uvítal, lebo kde je on za hosťa, tam je už potom dobrá zábavka. Keď sa poriadne uhniezdil v otcovej posteli, po starej obyčaji sa ho opýtal:

„Co sa ci snývalo?“

„Že mačiatko chvostíkom kývalo,“ otec na to.

„A tebe sa čo?“

„Ze maska (= svinka) plisla hole schodmi, ale mi nic neulobila, len ma tak potulkala, potulkaláá —!“

„A čímže ťa potuľkala?“

„Nuz — nuz — — jazykom. Tak ma blízala,“ vynašiel sa malý šmatárik, a ešte i hlávkou prikyvoval na potvrdenie svojich slov.

Čochvíľa boli pri inom predmete: otec akosi upozornil Ivana na jeho vlastné srdiečko a on, prikladajúc si rúčku na prsia, so zvedavým úsmevom sa opytoval:

„Clo mi to tam v blusku skáce?“

„Nuž srdiečko.“

„To sldiecko je huncút!“nadal mu. „Ja ho vylúbem sekelou.“

„Netáraj, nie!“ zavrátila som ho a on sa rýchlo opravil:

„Nie, nie sekelou: kutácom!“

O tom sa s otcom ešte dlhšie dorozumievali a Ivan trval na svojom, že si srdiečko kutáčom „vylúbe“, lebo ho chce vidieť. Po chvíli však zas iná vec zaujala jeho pozornosť. A síce z poznámok a výkrikov otca i syna dalo sa vyrozumieť, že začali poľovačku na istý drobný, čierny vyskakujúci hmyz. Raz sa otec mrzel, že mu Ivan svojím všetečným prštekom prekazil dochapiť zver; druhý raz Ivan, tým svojím všetečným prštekom ďubkajúci miesto po blške po akýchsi drobných smietkach, s údivom vyhlásil:

„Júj, oteco, ale si ich moc vyliakóóv!“

Dozvuky týchto raňajších rozhovorov dostavili sa ešte i cez deň. Pri tom svojom úmysle, že si srdiečko kutáčom vyrúbe, zotrval Ivan i naďalej, ale s Elenkou sa do neba presťahovať, od toho sa dal Zuzke odhovoriť, čo mu Elenka veľmi za zlé mala a všemožne, i sľubmi i vyhrážkami, usilovala sa ho získať na svoju stranu. A keď sa jej to nepodarilo, až si poplakala.

Elenke sme nikdy nepotrebovali zakazovať hovoriť neslušné slová a nadávky, má vrodený cit slušnosti, ktorý to sám osebe nedopúšťa. Naproti tomu Ivan, darebák malý, nedbal na zákazy a opätovné karhanie, nezdrží sa vynadať komu—tomu, keď sa nahnevá alebo hoci zo žartu vyriecť nedovolené slovo.

Nedávno, keď som prišla k nim do subjektskej, kde sa obaja dívali von oblokom, so zhrozením mi zvestoval, že pred domom počul akúsi ženu špatné hovoriť. Ja som mu povedala, že nechcem, aby mi to opakoval, nech na to zabudne, akoby nič nebol počul. Ale tu sa Elenka zamiešala:

„Nie, mama moja, veď to nebolo naozaj špatné, len tak —tak — strašne!“

„Ako strašne?“

„Nuz smrc (smrť)!“ sponáhľal sa Ivan s odpoveďou, upreným pozorom stopujúc na mojej tvári očakávaný veľký účinok.

„Že vraj smrť dotvrdila Elenka, ale ďalej mi nevedeli povedať, v akom zmysle patričná o tej smrti hovorila, a ja som ani nechcela predmet rozoberať.

„Mama, sak aj „bodaj ca zabilo“ je spatne povedac? Aj „peklo“, aj „chlom“ — sak?“ vyzvedal horlivo Ivčík. Potom menoval ešte celý rad domácich zverov, či je i to „spatne povedac“, a ja musela som vysvetľovať, že zvery treba ich menami menovať, len ľuďom neslobodno nadávať zvieracími menami, čo Elenka ešte i tým dôvodom podoprela, že veď si ani zvery nenadávajú do „človekov“.

Ale hoci takého naučenia neostávajú na môjho malého darebáka celkom bez účinku, jednako si rád zachová neslušné reči, čo dolu vo dvore od detí napočúva, a rád si ich zopakuje, vari práve preto, že sú mu zapovedané. Zavše, ako príde domov, povie niečo, čo na prechádzke napočúval. Hneď však, pozrúc na mňa, akoby spamätajúc sa doloží: „To je spatne — sak, mama? To uz nepoviem.“ Ale tá nesloboda ho akosi omína, lebo po chvíli sa dopytuje: „A kec budem veľký, potom už môžem spatne hovolic?“ On to myslí úprimne, keď sľubuje polepšenie, ale znova sa prehreší prv, ako by sa stačil spamätať, čo sa mu i včera prihodilo. Keď som totižto prišla popoludní z kuchyne do izby, čo vidím: kľačiacu figúrku môjho Ivča na dlážke pri diváne.

Otvorila som oči, čo sa porobilo, lebo toto ešte dosiaľ nebolo. Otec mi vysvetlil, že dal Ivanovi kľačať, lebo vynadal Elenke do somárov a ešte jej i päsťou priložil na chrbátik —pravda, nie bez jej viny. Ona ho svojím komandantstvom k tomu popudila. Preto i ona stála tam akási kajúcna a skrúšená. Trest kľačania môj malý zurvalec týmto po prvý raz vo svojom živote podstupoval a bolo vidno, že cíti svoje ponižujúce položenie. Tvár držal trochu meravo, ale kútiky úst sa mu potrhávali a bokom hádzal po nás zo svojich tmavých očiek nasršené pohľady. V túto chvíľu iste mal nás za svojich najhorších nepriateľov. Hlávka s tvrdými tmavými vláskami držala sa v jednej miere, pod ňou rovný, pevný driečik v popolkavých šatôčkach s čiernym zamatovým opaštekom — a pod tým pevným tielkom hore pätami a plochou k nám obrátené dve malé sivé podošvičky. Bol to smiešnučký obrázok, ja som sa musela odvrátiť, aby prítomní nezbadali moje uškrnutie, čo by hneď bolo podkopalo celú vážnosť situácie.

Elenkine príhovory hrdo odmietal slovom i posunkom, on sa vinným necítil. Ale ja som potom šla vyjednávať a konečne sa mi podarilo napraviť vec do dobrej koľaje. Deti sa navzájom odprosili a pobozkali; Ivčík sa so spustenými kútikmi úst, frkajúc, obmäkčil a išiel i otcovi povedať, že druhý raz už nebude taký zlý.

Ja pri týchto výstupoch vždy stupňovane pociťujem svoju lásku k tomuto svojmu maličkému, kajúcemu hriešnikovi, ale ma v hlavnej veci čím ďalej menej uspokojujú. Vždy zjavnejšie sa mi hlási po nich akási neistota, pochybnosť, či je dobre a správne vždy znova primäť deti k tomu, aby sľubovali, že to a to viac neurobia, keď vopred iste vieme, že sľuby nesplnia, lebo ich podľa svojej detskej a ľudskej prírody splniť ani nemôžu…

Ťažká vec je deti vychovávať.

V marci 1881

Niektorý večer ťažko je deti nastrojiť do spania, rozsamopašia sa a nevedia sa nasýtiť zábavky. Včera už vliezli pod perinky a ja, tešiac sa krátkemu večernému pokoju, sadla som si k čítaniu. No nedostala som sa k tomu, lebo Ivan, krmeliac i všelijako sa prekrúcajúc vo svojom vozíku, všemožne sa usiloval vyveslovať s ním von z kúta, naprostred izby. Napomínala som ho, aby si ľahol a spal; ale veru čochvíľa, ako to býva, keď je rodič nie dôsledný (čo sa kedy—tedy prihodí každému rodičovi) — niežeby on mňa bol poslúchol, ale ja som jeho vozila po izbe. On stál vztýčený, trochu rozkročený vo vozíku, oboma rúčkami držiac sa jednej mojej ruky, a druhou rukou som v dosť rýchlom tempe hnala vozík od jedného kraja izby po druhý — a naspäť. Bolo to teda pre neho cvičenie udržať rovnováhu v utekajúcom vozíku, a najmä na ostrých zvratoch od jedného smeru k druhému. Páčilo sa mu to. „Este, mama, este!“ poháňal ma i zavýskal si a očká mu žiarili od rozkoše.

Rozumie sa, že to i Elenku vylákalo spod paplóna, i ona sa ustanovila žiadať na hračke svoj podiel. Prajný Ivan, hoci mu to bolo zvrchovaným pôžitkom, ochotne jej ustúpil, dal sa mi pevne chytiť za obe rúčky a tak vysokým oblúkom vyšinul sa z vozíka, čupnúc bosými nôžkami na podlahu. Keď Elenka v dlhej košieľke zastala si do vozíka, Ivčo ho usilovne pomáhal tisnúť, ale jej pre smiech ťažko padlo udržať sa v rovnováhe. O chvíľu sa dala zložiť a nastúpil zas Ivan s neúmornou chuťou. Až som ustala a uparila sa pri tomto športe, vykladajúc i skladajúc i voziac ich. To konečne uznal i on a prestal naliehať: „Este ja, este ja!“

Ponaprávala som mu jeho lôžko vo vozíku, uložila ho naň a chvíľu i čušal tichučko pod svojou perinkou ani myška, len čo mu očká rozihrane svietili. Ale čosi—kamsi začal sa znova nepokojiť a pýtal sa do mojej postele, kam sa už i Elenka bola vtiahla a tiež ešte veľkými očami pozerala po izbe, rozprávajúc otcovi, ako sme sa bavili, kým jeho nebolo tu.

Ivanovi som nedovilila prejsť do mojej postele a zasa začúchol. Úfala som sa, že už nastane pokoj — ale sklamala som sa. Len premýšľal, ako by ma k povoľnosti naklonil. Zrazu si sadol vo vozíku a oslovil ma:

„Mama, vec mi povec: Ivanko, musís plosic.“

Pozreli sme sa otcom jeden na druhého a usmiali sme sa. Rozhodla som sa poslúchnuť a povedala som, ako mi bolo naložené:

„Ivanko, musíš plosic!“

On, nepozastaviac sa na tom, že napodobňujem jeho reč, ani na tom, že ho proti svojej obyčaji Ivankom oslovujem, ponáhľal sa uskutočniť, čo si zmyslel.

„Plosím ca, mama, daj ma do tvojej postele!“ riekol plný očakávania.

Čo robiť: keď som povedala a, musela som povedať i b. Vzala som ho popod pazušky, on sa mi podhodil, aby mi svoju váhu obľahčil (na toto prišiel môj bumbík premilený sám; ešte i v noci, keď ho rozospatého dvíham z vozíka, nezabudne sa mi na obľahčenie podhodiť, čo ma i dojíma, i k úsmevu núti), a odniesla som ho teda do mojej postele, úfajúc sa, že tam ľahšie zaspí, ako sa to aj inokedy stáva.

Ale zasa som sa sklamala. Od predošlej zábavky bol prirozihraný, aby sa zrazu bol mohol utíšiť. Rozprával — paratil, až i Elenku vyrušil z pokoja, ktorému sa už chcela oddať. Onedlho i ona zhodila paplón, sadla si a zo svojich hebkých prštekov spietala všelijaké figúrky, ktoré sa na stene ukazovali ako tieňové obrázky — vo fantázii detí ako všetky možné zvery a hmyzy. „A mackú? — A vcelú (včelu)? — A vuká (vlka)? —A slsnú (sršňa)? A sldiecko?“ žiadal Ivan donekonečna a Elenka neúnavne prepletala a prehadzovala pršteky, chcejúc stoj čo stoj vystanoviť všetko žiadané, až tento bod programu prišiel k závierke tým, že Ivan dlaňkou capkajúc po stene oznámil Elenke: „Uz som ci sécky zachlusiv!“

Týmto však i prestala medzi nimi zhoda; Elenka začala na Ivana hundrať, že ju kope, i vyháňala ho z postele, ale on sa tým väčšmi tam rozhadzoval, nejaviac vôľu poslúchať. Musela som teda zakročiť. Vytiahla som ho s postele — pričom sa mi teraz veru nepodhodil na obľahčenie — a odniesla som ho do jeho vozíka, hovoriac mu, že už pôjdeme všetci spať. Tu sa jeho, rozihraného, zrazu zmocnila prudká zlosť, že som mu prerušila zábavku, v ktorej bol dnes nenásytný.

„Naco si ma sem dala, ty mama huncútska!“ zasršal proti mne, zhádžuc sa vo vozíku, až spraskal.

Ja som užasla a nemohla som sa hneď rozhodnúť, ako sa za—

chovať proti tomuto výbuchu; či zakročiť len slovným a či skutkovým trestom.

Tu však už otec zastal pri vozíku.

„Tak ty budeš mame hovoriť, ty zlý chlapec?“

Zdvihol perinku a vyšváckal malého spurníka po tej čiastočke tela, ktorej to najmenej uškodí. Pustil sa do horkého, zádušlivého plaču, vtiahnuc kolienka pod seba a zaryjúc tvár do svojej malej hlavničky. Zakryla som ho perinkou a odišli sme od neho. Myslela som, že vo svojom žiali zaspí a pokánie že si ráno vybaví pri pokojnejšej mysli. Ale on, chudáčik, v tejto svojej horkosti zanechaný sám na seba, nemohol sa uspokojiť. O hodnú chvíľu zdvihol hlavu a svoju utrápenú, uplakanú tváričku obrátil k nám. Keď sme sa o neho neobzreli, len ďalej svoje noviny pri lampe čítali, nadišiel ho nový nával žiaľu, ktorému i dal ťažký výraz, čo i mňa prehradil.

„Ja teda umlem, do chlobu — do klíza…“ povedal, pozerajúc na mňa zaslzenými očkami.

Zasa som napochytro nevedela, ako sa proti tomu zachovať.

Elenka, veľkými očami kukajúca z mojej postele, chcela vec na smiech obrátiť, ale pod mojím vážnym pozorom zamĺkla.

Za číru zlostnú vyhrážku od neho som to nemohla pokladať; začula som v tom k zúfalosti náchylnú rozžialenosť môjho prudkého syna a šla som k nemu za vnuknutím srdca. Sadla som si na stoličku k jeho vozíku a začala som dorozumievanie:

„Ivan môj, ja som veľmi, veľmi smutná, keď si ty bol ku mne zlý — zle si mi povedal…“

V jeho premilých očkách zračí sa toľko žiaľu a ľútosti, že je človeku nemožno ďalej to rozrývať. Ani neviem ako, ale o chvíľu už som mala ho na lone, tesne ku mne pritúleného a skrúšene ma uisťujúceho:

„Uz ci ja tak nepoviem — už ja nebudem taký zlý…“

Hladkala som ho po tmavej hlávke, poutierala zaslzenú tvár a podržala pri sebe, kým mi tá hlávka v zaspávaní nezaťažela na hrudi. Potom už tichého, spánkom ovládaného, položila som ho do vozíka a — ako obyčajne po utíšení takéhoto búrlivého výstupu — zamyslela som sa nad ním, nad jeho povahou a budúcnosťou. Kým deti hlučne šarapatia okolo mňa, nestihnem o nich rozmýšľať; náhle však ich hlávky, snom objaté, so zavretými očkami uložia sa na hlavnice, mňa nevyhnutne nadíde akési bádavé, ich budúcnosť vystíhajúce prehutovanie, ktoré sa nikdy nemôže striasť akejsi neurčitej obavy… Život je pred nimi a viem, že v ňom ich čakajú všelijaké ťažkosti, priekory, nezdary a žalosti — a ja nemám moci zachrániť ich od toho, odstrániť im to z cesty…

Tu je jediná pomoc: dobre ich vychovať, priučiť správnemu rozhľadu pre život, pripraviť a otužiť ich proti jeho nerestiam. Či sa mi to podarí? Zriedkaví sú rodičia, ktorí by sa mohli pochváliť, že túto ťažkú úlohu zavŕšili so žiaducim zdarom.

Môj zlatúšik sladký mi tu leží tichučko, len ústka sa mu potrhávajú ešte od prestátej ľútosti. Rada by som vedieť, či aj o desať—dvadsať rokov mu ešte bude ľúto, keď si nás rozhnevá a rozsmúti? Ak áno, to ho iste zdrží od mnohých bludných ciest. Jeho úprimné, dojímavé sľubovanie, že to a to už viac neurobí, že už nebude zlý, má predsa veľkú cenu, hoci to i nedodrží. Vidím, že pri výchove je nevyhnutné. I my dospelí ľudia sme v podobnom oproti Bohu: sľubujeme (napríklad pri spovedi), a nedodržíme, alebo aspoň slabo dodržíme — a jednako to sľubovanie, ak ide z úprimnej, povznesenej duše, má svoj ďaleký, až za tento život siahajúci význam. Len či v prípade zatvrdlivosti odprosenia a sľuby radno i vynucovať, či sú i vtedy k dobrému, to som si nie istá. Myslím však, že je ťažko zaobísť sa bez nich pri výchove detí. Pri mojich dvoch podľa rozdielnosti ich povahy obojaké sa uplatňuje. Ivanovi, keď sa previní, je potrebou odprosiť a sľúbiť polepšenie, jeho kajúce srdiečko ho k tomu privádza. Elenka naproti tomu horko—ťažko sa dá nakriatnuť, aby uznala svoju vinu a prisľúbila polepšiť sa, takže sa mi často protiví nútiť ju k tomu. A nechať ju tak, znamenalo by dať jej vyrásť v zatvrdlivej slepote oproti vlastným chybám, čím by sa stala pre iných neznesiteľnou.

Pospali obe — duša i telo odpočíva.

Druhý raz nedopustím, aby sa večer pred spaním takto rozjarili a rozčúlili.

Keď sú deti zdravé a samopašné, veľmi často si žiadam, aby mi čím skôr odrástli, žeby už prestalo to večité, vo dne, v noci neprestávajúce nepohodlie s nimi. Zažiadaná som oddychu, vypočinutia, ako ustatý a smädný človek dúška vody. Ale keď

mi onezdravejú, vďačne chcem brať na seba to, pre čo som bola prv nespokojná, len aby ozdraveli.

Obe prechoreli, bývali v horúčkach, zle jedli, boli mrzuté

a nepokojné, prebdela som pri nich celé noci v trápnych obavách. Tie storaké obavy sú pre rodiča najtrápnejšie, keď dieťa prechorie. Hneď sa obáva čohosi najhoršieho. Iste to chcelo byť čosi ťažké, čomu sme predišli pomocou tých požehnaných liekov, ktoré dosiaľ ešte vždy spomohli.

Teraz už pomaly zabúdame na prestáte, zasa sa cítime bezpečnými — i ja vraciam sa k zápiskom. Keď je zle, nemám ani času, ani chuti zapisovať, preto tieto zápisky podávajú najviac jasnú stranu veci, temnú akoby utajujúc.

S potešením pozorujem, že Elenkina chorobná maznavosť prestáva a Ivanova zdravá samopaš ožíva. Len sa on ešte niekedy večer z prvého sna zostrašený s plačom prebúdza, čo pred týmto nikdy nebývalo.

Najnovšou záľubou mu je bičom „sluchac“ (šľahať). Zo sklepu si doniesol špagát, vyvliekol odkiaľsi akúsi zaprášenú paličku a prišiel s tým, aby som mu spravila „kolbác“. Kým som to mala v práci, nespúšťal z neho očí, potom si ho hneď vzal a šľahal ním po izbe s takými divými posunkami, že by sa človek skoro naľakal — keby to nebolo také smiešnučké.

„Ale ti práska!“ obdivovala som.

„Hej, velu pláska,“ prisvedčil s úsmevom a v jeho tmavých očkách zračila sa taká úľuba a spokojnosť, že som sa i ja musela spolu s ním usmievať.

„Idem ho Malve ukázac,“ — prišlo mu hneď na rozum a poberal sa von. Malvinou prezvali si Marku — iste z Elenkinho podnetu — ale týmto vyberaným menom poctia ju iba vtedy, keď sú oproti nej dobre naladené.

Keď už bol vo dverách, ešte sa obrátil a šľahol bičom dnu do izby, pozerajúc na mňa svojím huncútskym malým úsmevom. Iste mi chcel toho pôžitku na odchod čím viac dopriať a vo svojej štedrosti bol by to vyvádzal ktovie dokiaľ, nech ho nepodurím, aby už išiel ďalej.

Smiešny je, keď mu ide chuť niekoho „vyssluchac“ — nie zo zlosti, len pre zábavku. V jeho očkách je hneď zjavné, na koho má namierené, ale on sám o tej zjavnosti nevie. Vtedy si zastane v istej vzdialenosti od patričného ohrozeného a čím si priestor medzi ním a sebou na väčší, teda bezpečnejší vymeral, tým tuhšie a úsilnejšie zaháňa sa svojím bičíkom smerom k nemu, až sa celý ponaťahuje, ešte i ústami a celou tvárou si pomáha, že sa človek musí odvrátiť, aby sa na ňom nerozosmial. Ale naozaj dočiahnuť patričného si ešte nikdy nedovolil — vie, že by sa mu to zle vyplatilo. Len tak cez sklo líže med môj smiešny, krátky zurvalček.

Zavše, keď ho počujem za mojím chrbtom pukať bičíkom, mám ho veľmi v podozrení, že si takto gustuje na mňa samu. Keď ho potom beriem v tom na otázku, hneď sa mi vie vykrútiť, že však to nie naozaj, že je to len „zo zaltu“.

Ale keď sme boli von v poli na prechádzke, už nikam nemohol sa zdržať, prekonala ho lákavá príležitosť. Chytil ma za ozdobnú šnúru na plášti, ktorá ho iste už dávno pokúšala, a potrhával ma za ňu ako koník za uzdu.

„Mama, ja ceba sluchnem, ale ca to nebude bolieť, neboj sa,“ pripravil si ma opatrne pre svoj zámer.

„Ale dobré deti mamu nešľahajú, lebo mama nie je koník,“ nadhodila som.

„Vec sa to len tak bavíme, neboj sa, vec ca to nebude boleť,“ uisťoval ma usilovne a už i posvižkával tým mojím bičom za mojím chrbtom. Musela som voľky—nevoľky slúžiť jeho zábavke.

Ale ublížiť mi, udrieť ma naozaj, to by mu jeho srdiečko za svet nedopustilo. Keď sa zavše pri haštereniach a rozoprách s Elenkou začne na ňu rukou zaháňať a ja vtedy svoju ruku nadstrčím ta na jej záštitu, hneď mi ju chytí do oboch svojich ručičiek, tuľká a bozkáva ju, chlácholiac ma:

„Nie ceba, mamulka moja, nie!“

I keď by ma náhodou pri zábavke čo ako ľavno zasiahol po tvári svojou nepokojnou rúčkou, už ma týmto nežným spôsobom upokojuje. Ak sa mu vidí, že mi väčšmi ublížil, hneď ma chce bozkať na udreté miesto, prosiac ma, aby som sa k nemu naklonila, a nemá pokoja, kým ho na mnohé jeho dopytovanie sa viac ráz neubezpečím, že ma to už nebolí.

Nedávno, keď ešte bol chorý, držala ho Marka v kuchyni na rukách a ja som sa s ním zhovárala, pričom on akousi dlhou trieskou bubnoval na plechovej mise, zavesenej na stene. Tými otrasmi sa misa z klinca zošmykla a padla rovno na moje plece. V prvom hnutí chytila som sa zaň, akoby ma bolo zabolelo. Môj malý vinník náhle očervenel ľaknutím — naskutku však i sklonil hlavičku k môjmu plecu a pobozkal ho.

„Ja som ca nechcev udleť, mama moja — sak ca nebolí? Sak nye?“

Až keď som ho uistila, že ma naozaj nebolí, a za jeho milé liečenie navzájom som sa mu odmenila pobozkaním, akosi sa upokojil.

A ešte jeden podobný dávnejší výjav mi prichodí na um. To bolo ešte pred chorobou detí. Pri tom bolo viac želania, lebo mi väčšmi ublížil. Sedela som totižto na nízkom stolčeku, obúvajúc si topánky. Tu pribehol ku mne Ivan, rozsamopašený vychytil jednu z mojich papučiek a náhodou ma ňou zasiahol prave cez oko.

Ja, v prvom prudkom hnutí, ako ma oko zabolelo, okríkla som ho, ešte som ho i pacla po chrbátiku. On sa, chudáčik, teraz ani zamak na tom nepozastavil, len sa ustrnuto díval na mňa, a keď videl, ako mi oko slzí, ako si naň musím prikladať mokrú šatku, začal povážlivo spúšťať kútiky úst, očká, ktoré sa vždy ešte na mňa dívali, preplnili sa slzami a začal ľútostivo fikať.

Stál predo mnou, bol by mi chcel pomôcť, ale nevedel ako. Napokon sa osmelil pohladiť mi boľavé oko svojou mäkkou rúčkou i poprosil, aby mi ho smel pobozkať — a nežnučko sa ho dotkol svojimi ústkami. Elenča nechcela zaostať, aj ona prišla prispieť svojím poľúbkom, tak mi ho spoločne hojili moje rozkošné deti, čo ma znova pohlo k slzám.

A nedal sa môj malý ľahko upokojiť, ešte i potom nakrivoval kútiky úst, hladkal mi oko, kukal do neho a neprestajne ma milo uisťoval, že ma nechcel udrieť a že však sa mi to zahojí. I pozdejšie, keď som už bola v kuchyni pri varení, ba ešte až popoludní mu prichádzalo na rozumček opytovať sa ma, či ma „očko“ už nebolí.

Rozpomienka na tento výjav mi je vždy dojímavá, ale i zahanbujúca pre mňa samu, lebo mi vždy pripomína, že som vtedy nebola hodna tej kajúcej ľútosti, toho vrelého súcitu, preukazovaného mi mojím radostným chlapčekom, keďže som sa ja prv oproti nemu dala zachvátiť mojej prudkosti.

Od detí žiadame bezvadnosť a sami robíme chyby. Keď sa na takej chybe dochytím, vždy si žiadam zvedieť, či sú ozaj na svete i takí rodičia, ktorí sa nedopúšťajú nijakých chýb pri výchove svojich detí — myslím však, že takých rodičov sotva jesto na tomto svete.

Čo moje deti narozprávajú všeličo strakaté a zelené, múdre i sprostučké, dojemné i smiešnučké, to by boli celé zväzky, keby to mal kto značiť a kto čítať. Niekedy sa mi i za viac týždňov nedostane času zaznačiť si niečo o nich, a to ma omína, akoby som bohviečo bola zameškala. A jednako sú to len detské „taľafatky“.

Ivan sa prebudil z popoludňajšieho spania akýsi aprehenzívny. Začal mi žalostne vyčitovať, že ho volám Ivanom a nie Ivankom. Keď som mu však rozpovedala, že „Ivan“ je po chlapsky a „Ivanko“ po maznácky, a veď on sám často tvrdí: „Ja som chvat (chlap),“ pristal na to, upokojil sa. K tomu dve pekné jabĺčka, ktoré ho na stolíku čakali, mu už celkom prinavrátili dobrú vôličku. No rozumie sa, že myslel hneď i na nejaké odvďačenie sa a začal z drobného vrecka svojich šatočiek vykladať pre mňa „glose“, totižto veľké, z listovej obálky navystrihované pečate z červeného vosku, a keď už vo vrecku nič nenašmátral, nadstavil svoju malú tváričku tesne pred moju a ponoriac svoj zrak do môjho úprimne sa ma opýtal:

„Už viac nebudes pýtac?“

O chvíľu keď jabĺčka dojedol, zasa tiež tak dôverne:

„Mama, sak mne nie dávac chlebík s pľascou (rascou)?“

Elenka chcela vedieť, kde sa berú slzy a múdro vymudrovala, že iste budú uschované v nejakých mechúrikoch tam niekde za očami. I bola aj zvedavá, ako sme ju volali, kým sme ju nedali pokrstiť, a keď som jej odpovedala, že len dievčatkom, to sa jej nevidelo, mali sme ju vraj Ľudmilkou volať, podľa toho, ako aj ona každý týždeň premieňa mená svojich bábik.

„Počkaj, dám ja tebe figu, nie groš!“ vyhrážal sa otec mrzuto, keď mu Ivan zatratil kamsi šesták, s ktorým sa hral. Ivan to bral vo svojej úprimnosti doslovne.

„Daj mi tú figu, otecko!“ napomenul po chvíli, keď videl, že sa otec neberie splniť svoju vyhrážku. A že sme nešťastnou náhodou práve nemali v celom dome, v to počítajúc i sklep a magazín, ani jedinkej figy, bol z toho i plač a kvílenie.

Čím diaľ viac sa mu chce ísť preč z domu, medzi ľudí, ťažko sa dá zadržať doma. Nedávno silou—mocou chcel ísť do Balkov, hneval sa i mrmlal, že som ho nechcela pustiť, a až keď som mu povedala, že by mi bolo smutno i plakala by som, ak by odišiel, upustil od svojho, pozrel so slzou v očku na mňa i pritkol si hlávku ku mne. Odvtedy zakaždým, čo sa poberajú

niekam na vizitu alebo na prechádzku, nezabudne ma potešovať na rozlúčku svojím útlym hláskom:

„Neplač, mamka, vec ja plídem skolo — vec ja som chnec tu!“ Alebo: „Mamka, neboj sa, skolo plídem ja — na vecel.“

Ba keď ani neviem, že sa niekam stroji, tým sa prezradí: ako dnes, keď si, sediac na mojom lone, zrazu svojou mäkkou dlaňkou obrátil moju tvár k sebe a začal ma prehovárať:

„Neboj sa, mamka moja, vec ja chnec plídem — velu hej!“

„A kdeže — reku — ideš?“

„Nuz do sklepu — volac obedovac.“

A bolo to o desiatej ráno.

Ale zato vedel by byť i domárikom, keby som sa vždy ja s ním bavila. Nedávno stretli sme sa na schodoch, ja hore, jeho Marka niesla dolu.

„No vidíš, tu sú ti už mama,“ povedala mu, z čoho som videla, že mu tu bolo bezo mňa clivo.

„Aj ja idem hole — už je tu mama, aj ja idem hole!“ volal, vyslobodzujúc sa od nej, aby ho teda dolu neniesla.

Niekedy sa trafí, že už i on mňa chce vychovávať, nielen ja jeho. Napríklad:

„Ja uz nejdem k cebe, keď si bola zlá…“

„A kedy som bola zlá?“

„Kec si ma pacla, kec som zlkadlo skliabav.“

„Nuž vidíš, keby si ho nebol škriabal, nebola by som ťa pacla.“

„Ja už nebudem skliabac.“

„Tak ťa ani napacnem — už budem dobrá.“

Vnímavo na mňa pozrel zo svojho kútika, kam sa bol utiahol, či to ozaj vážne myslím, a po krátkom premýšľaní sa rozhodol:

„Teda už idem k cebe!“

I prišiel, vzala som si ho do náručia a znova sme si navzájom prisľúbili, že budeme dobrí.

I keď Elenku potrescem, hoci by za to, že jemu ublížila, nemá pokoja, kým ma neudobrí, sľubuje v jej mene polepšenie, keď sama sa k tomu nemá, i všemožne sprostredkuje medzi nami v záujme mieru.

„Mama, uz Elenka neplače, len skunká, — uz poď k nej!“ prehovára ma usilovne môj prostučký malý dobráčik a napnute pozerá na mňa, či sa dám nakloniť jeho zmierlivej snahe.

Dokaličil nám všetky ceruzky, trepával na ne paličkou ako na purgy. Aby mi dal pokoj, ustrúhal mu otec naozajstnú maličkú purgu. No to bolo ešte horšie, lebo nám ustavične znebezpečoval ňou obloky a zrkadlá, keď sa mu pri horlivom narážaní privysoko vymršťovala. Prihrážala som mu teda, aby čím slabšie narážal, žeby mu len nízko skackala. Ale to mu bola krivda.

„A kedy budem veľmi?“ vyzvedal sa nespokojne.

„Keď sa budeš môcť s ňou na dvere baviť, potom ju môžeš hoci na dach vymrsknúť.“

„Aj do neba — však, mama?“ zamiešala sa Elenka a v jej očiach sa už zračila predstava, ako purga letí do neba. Potom sa aj Ivan zamyslel a s úľubou sa usmejúc, doložil zo svojej strany:

„Aj na chviezdicku — sak?“

„Mama, ja ci donesiem vuka z holy,“ sľubuje mi inokedy.

„A načože mi bude?“

„Nuz budes sa dývac na neho a bude ca zlac!“ stavia mi do výhľadu, prižmurujúc oči.

„Ale potom nebudeš mať mamy, keď mňa vlk zožerie.“

„Sak ca ja nedám — vec sa to len bavíme,“ poučil ma na upokojenie. Zošutruje sa dolu z divána, a keď vidí, že nechal na ňom zeme a blatka z topánočiek, oznamuje mi, akoby seba karhajúc:

„Ale som ci tu sélico nalobiv!“

Keď to „sélico“ zmetieme a diván poutierame, s pôžitkom sa ide naň vyvaľovať a cvičí jazýček na všelijakých daromninách.

„Boze, stvola — stvolicka!“ povráva si, napodobňujúc svoju Marku. Potom, upozorniac sa na môj vzorník z kanavy, na ktorom sú povyšívané farbisté písmená rozličného tvaru, obdivuje ho tým samým tónom:

„Mama, to je klásna suplilá (šnuptichľa)! Jaj, boze, keby som ja takú mav!“

A o chvíľu zasa: „Mama moja dlahá, len kedy sa ty uz budes zenic?“ Inokedy ma rovno vyzýva: „Mama, ozeň sa!“ Marka mu tak hovorieva, tento vtip iste od nej profitoval. Alebo:

„Jaj, boze, boze, cimze ja uz budem jesť?!“ zavzdychal si, keď ho Marka postrašila, že mu jazyk odstrihneme, ak ho bude vyplazovať. A „ach, boze, boze, pomáhajze!“ keď spolu s Elenkou obedovali.

A má už svoju smiešnu malú politiku. Keď chce niečo dosiahnuť a beztrestnosť si poistiť, navádza ma, aby som mu to a to prikázala alebo zakázala — podľa jeho zámyslov.

Napríklad príde domov z prechádzky a donesie v rúčke peknú, hodnú hrušku, i hneď ma ponúka: „Mama, ty jedz túto chlúsku!“

Mne je to nie nič nového, že so všetkým na nás pamätá, veď i keď mu niekde dajú zo dva cukríky, verne ich opatruje v rúčke i za dve hodiny, až sa mu v nej zlipkavejú, len aby ich doma mohol nám dať. Tak i pri hruške som len na túto jeho prajnosť myslela a nechcela som ju prijať, núkajúc ho, aby ju len sám spapal. Ale on sa po chvíli premýšľania zasa ohlási:

„Mama, povedz: zahoc ju plec!“

Tu som už vedela, že nejde len o prajnosť, ale že on hrušku nechce, i vysvitlo, že už tam jednu zjedol, kde mu i túto dali. Potom som ju už prijala a on bol rád, že mi ňou poslúžil.

Inokedy zasa sprobúva: „Mama, ty mi povedz: Ivanko, uz môzes ísc do Balkov,“ a sprobúva to opätovne, keď mu nechcem po vôli urobiť. Tiež, keď sa pchá za guľou, alebo niečím iným pod posteľ, hneď upomína: „Mama, vec hovol: Neudli sa! Neudli sa!“ a už kuká spod postele s prekrútenou, na dlážku primknutou tváričkou, čakajúc, načúvajúc, akoby sa musel bez mojej výstrahy ozaj neomylne udrieť.

I to patrí k jeho malej politike, že sa snaží popredku ma odzbrojiť, keď ide niečo podniknúť, čo je mne proti vôli. Napríklad štverajúc sa na stôl, snažne sa mi prihovára: „Nechnevaj sa, mama moja, vec ja potom zasa dolu sídem,“ — alebo: „Neboj sa, vec ja ci to neubablem — velu nie!“ alebo: „— vec ja pozolne dám — vec ja to naplavím — velu hej!“ Tak si ma pekne zaobíde, aby som ho v diele nehatila. A už najmä keď chce bičom plieskať alebo palicou sa rozháňať, hneď sa na mňa obzerá a sponáhľa sa predísť môj zákaz!

„Ja aj takto viem, mama — pozli, ale sa nechnevaj; takto zaplem palicu — ale sa nechnevaj!“

Alebo ma ubezpečuje: „Nie, mama, nebudem ci salapatic –velu nie! — Velu to nepokazím, vec som ja doblý chlapec.“ Takto si ma „obrichtúva“, aby som mu nezabraňovala. A keď idem k obloku, neomešká ma napomenúť: „Pozolne daj (daj pozor), mama, aby si nevypadla — sak pozolne dás?“

Nedávno sa mi bol vyhrážal, že ma pichne stopkou z hrušky, keď ho nechcem naučiť háčkovať ako Elenku. Vysvetlila som mu, že chlapci neháčkujú, a upkojil sa. Ale jeho vyhrážka mu padla akosi na svedomie, iste ho omínalo, lebo keď som ja na tú vec už bola celkom pozabudla, prišiel ku mne:

,Povedz, mama: Sak ma nepichneš, Ivanko?“ Uhádnuc jeho zámer, urobila som mu po vôličke, a on hneď:

„Nie, neboj sa, mama moja, nepichnem ca!“ — a uľahčilo sa mu okolo srdiečka.

Ráno, ako ho Marka doobliekala, veselo mi oznamoval: „Ja uz idem do kuchyne!“

„Ale ešte nejdi, môj chlapček, bolo by nám tu bez teba smutno,“ nadhodila som s úsmevom, potešená jeho veselým vzhľadom. Vzal to celkom vážne, zastal si tichučko ku stoličke a bedlivo sa díval na mňa, na každý môj pohyb, či sa už skoro vystrojím.

Medzitým pomohla Marka doobliekať i Elenku, a tá, ako nám dobré ráno zapriala, hneď išla k Ivanovi, chytila ho za rúčky a ťahala ho, aby šli spolu do kuchyne. Ale on si ich rýchlo vyslobodil a hneď ju prehováral:

„Vec by mame bolo smutno, Elenca, nejdime esce — smutno by jej bolo!“ I dočkali ma pekne trpezlivo.

Nedávno, keď bol jarmok, mali sme potrhaný obed, ako vždy v taký deň, len ja s deťmi a slúžky sme sa najedli na termín. Až hodne pozdejšie prišli zo sklepu učni a otec až po nich na samý ostatok. Keď som išla do subjektskej pozrieť, ako veci stoja, našla som otca už obedovať a Ivčík, neďaleko neho manírne na stoličke sediaci, štebotal mu, rozprával, ponúkal ho:

„Telaz sécko ty zjec — to je lajsík, to popapaj!“

Ako vraj otec prišiel zo sklepu a Zuzka mu išla dať obed, Ivan sa hneď pobral k nemu výslovne s tým, aby mu samotnému nebolo smutno. On to už akosi vycítil, že otec nemá horšej veci, ako osamote jesť, nemať sa pri tom s kým pozhovárať, nuž si uložil za povinnosť ísť ho zabávať, keď nikoho z nás tam nebolo. I sedkal si na stoličke taký milý malý bumbík, konajúci, čo mu dobré srdiečko diktovalo. A najkrajšie zo všetkého je vždy to, že sám nemá o tejto svojej očarujúcej milote ani ďalekého tušenia. Ba keď som ho raz, ňou prekonaná, pri podobnom prejave brala do náručia a bozkávala ho so slovami:

„Ty môj malý, radostný, krásny chlapček!“ odtiahol si tvár, pozrel mi skúmavo do očí a odrazu namietol:

„A kec som vtedy spatne povedav —?“ Ozvalo sa jeho nepodkupné svedomie, necítil sa hodným chvály a láskania, a hneď je hotový svedčiť i proti sebe. Nikdy neuváži, čo má povedať, ale ako povstáva v ňom nejaký prostučký pochop, už ho i vyslovuje.

„Ja som zlý dec (deť = dieťa), aj Elenka je zlý dec –“ uznával úprimne, keď som im dohovárala, že sa to len zlé deti hašteria a socajú.

I nedávno bol milunký. Mne pri stole zapadlo čosi do hrdla a musela som dlho odkašlávať. Hľadel na mňa ustarane, zrazu sa zošobalil zo svojej stoličky a bral svoj maličký porcelánový hrnčíček, že mi veru ide vody doniesť, aby som tak nekašlala. I doniesol mi jej, nesúc hrnúlik opatrne pred sebou, a ponúkal ma starostlivo. Rozumie sa, že som si z nej chlipla, odložila ju na stranu, vzala si svojho premilého lekárika k sebe na lono a uistila ho, že mi je už nič, že ma jeho vodička vyliečila.

Takýmito kúskami zavše očarí i kritickú Elenku, ona vtedy obyčajne príde ku mne a šepce mi:

„Mama, šak je ono milô? Krásno je ono — šak?“

Prikývnem hlavou a dodám tiež šeptom:

„I smiešno je — šak! Taký huncútik!“

Bokom fľochne na nás a usmieva sa popod jeden svoj nádejný fúzik, lebo i počuje i uhádne, že je tu o ňom reč. Potom sa rozbehne k nám a berie nás na otázku:

„Co sce povedali? Ja vám dám, kec sce povedali!“ A usmieva sa potuteľne.

Elenkine reči sú celkom iného spôsobu, ona viac rozumkuje. Keď raz Ivana sotila, dohovárala som jej:

„Vidíš, Elenka, aké si ty zlé dievča. Povedz sama, čo mám s tebou robiť, aby si bola lepšia? Musím ťa niekam preč dať, kým sa nepolepšíš?“

„A potom sama budeš za mnou plakať,“ odvetila chladnokrvne. O nejakej kajúcnosti u nej ani slychu. Ak im, ukonaná od ich samopaše a zodpovedania ich otázok, nakladám, aby sa šli k Zuzke pobaviť, ona hneď s vážnym prízvukom:

„Keď my len tam chceme byť, kde si ty, mama moja, lebo nám je tam najlepšie.“

Akože ich potom odháňať?

Často rozmýšľa o smrti, ona už vie, že ako každý človek, tak i ona musí s ňou počítať. Ale mne sa to vidí byť predčasnou zrelosťou. Raz sa ma opytuje, ako je to, že srdce v nás vždy „skáče“, kým žijeme, a prečo prestane skákať, keď umrieme? A čo ono potom robí? I dopodrobna chce sa poučiť, čo to človeku postelú do rakvy, ako si ta ľahne a tak podobne. A všetko týkajúce sa smrti zdá sa jej byť samo od seba sa rozumejúcim, nie strašným. Iný raz však si i poplače nad tým, že my ľudia musíme umrieť a v hrobe zhniť. I za starým oteckom ľuborečským (Danielom Maróthym) si poplakala, keď som jej rozprávala, že umrel, keď bola celkom maličká, a že ju veľmi rád videl, i veršík jej napísal. A ten veršík musela som jej prečítať. Vtom prišiel Ivčík so svojou potechou:

„Sak on (starý apík totižto) plíde dolu lebríkom!“ a museli sme sa rozosmiať so slzami v očiach.

Pozdejšie, keď sme na to už boli pozabudli, sedela som pri stolíku a on stál pri mne, zrazu mi povie:

„Mama, ja ci zomlem.“

„Nie, môj vtáčik zlatý — neumrieš mi!“

„Zomlem tam do chľobu, do cintolína —,“ dotvrdil celkom veselo, akoby bola reč o nejakej zábavke. Potom ho Elenka poučila, že všetci umrieme, ale že najprv ešte dlho budeme žiť.

„A potom nám tam bude doble, v chľobe, — budeme si spolu šepkať,“ predstavoval si s úsmevom, akoby sa na to všetko veľmi tešil.

O chvíľu však pozabudnú na túto azda ďalekú budúcnosť a oddávajú sa prítomnosti. Elenka sedí na stoličke pri peci a pečlivo zakrúca svoju plešivú, ale ináč krásnej tváre Oľgu (ktorá každý týždeň mení meno) do veľkej vlnenej šatky. Ivan sedí na debničke, čo drevo v nej býva, a má vraj poháňať podľa Elenky somáriky, podľa neho samého „konýky“. Dlho stála škriepka o tomto, a konečne vec ostala jednako neriešenou, lebo sa vyhodila iná otázka: kto má byť mamou a kto apom? Elenke bolo to hneď jasné, ale Ivčík—sprostáčik sa jej viac ráz opýtal, či je ona „apa“, kým nahliadol, že ním on má byť.

„Mama, tvoj je Ľudko a môj je Ivan,“ poznamenala Elenka s veľkou spokojnosťou, keď už to bolo ustálené.

Ale veru „apa“ neukázal sa dôstojným tejto svojej vážnej úlohy: čochvíľa začal robiť všelijaké nezdoby, z debničky sa prevaľoval na diván, opisujúc polkruh s vypnutými nahor nohami, z bočného operadla zoskakoval na plochu divána a tam sa rozhadzoval — a podobne. Elenkinho šomrania a hundrania si nevšímal, nuž ona, nevediac si s ním inej rady, šuchla neuhladeného pána manžela niekoľko ráz aspoň po šatočkách, čo si on však, našťastie, neveľmi pripustil k srdcu.

„Elenka, ale ja si svojho Ľudka nikdy tam nebijem ako ty svojho Ivana –“ pripomenula som jej.

„Hm, keď je tvoj Ľudko ani nikdy nie taký neporiadny ako môj Ivan!“ odvetila pohotovo.

Je to originálny manželský párik!

Inokedy sa uvelebia do vozíka a odtiaľ poháňajú „konýky“, ale nedávno spadol Ivan z neho a udrel si hlavu. Keď som na jeho plač prišla dnu, mal ju uloženú v Elenkinom lone, ona ho tuľkala a potešovala. Odvtedy sa stránia vozíka.

„Mama, my dve s tetou Lujzou sme sa museli smiať, že sme sa mačky zľakli,“ rozpráva Elenka svoje príhody zo svojho dlhšieho pobytu u starého apu v Mošovciach.

„Sedeli sme na gangu, keď taký krásny mesiac svietil, — a tu ti naraz spadla pred nás z dachu mačka! Vyskočili sme, stolička hurtla a mačka fuk pod bránu! To ti bolo smiešne — museli sme sa smiať, ešte i v izbe, keď sme šli spať. Lebo potom už mesiačik išiel driemať za taký veľký oblak, nuž sme my šli tiež spať.“ To je spôsob jej rozprávania, keď je trochu poeticky naladená. Alebo:

„Mama, tieto „subjektské“ hodiny krajšie bijú ako tie v našej izbe: tieto si hrajú ako na husličkách, a tie len tak udierajú, ako papekom,“ posudzuje, keď pondusové hodiny v subjektskej, tremolujúc a bzučiac, odbili desiatu. Ona si takých vecí všíma.

Z mošovských dojmov je i nasledovné:

„Mama moja, ja predsa nebudem strýčkova Ďurkova žena. Najprv som si pomyslela, že budem, ale teraz som si pomyslela, že nebudem. „Ej — reku — keď som v Martine u Šoltýsov teraz, keď som malá a zlá, nuž i potom budem radšej tu, keď budem veľká –“ lebo potom už budem dobrá, vieš, mama moja.“

Teda sa mi moja Elča chce odmeniť za to, čo teraz s ňou vystojím, keď bude veľká a dobrá. Ja som, pravda, s radosťou prijala jej návrh, ale strýčik Ďurko takto prišiel o snúbenicu, ktorá sa mu nedávno celkom bez nahovárania prisľúbila z tej pohnútky, že potom, keď bude jeho ženou, bude môcť vždy v Mošovciach bývať pri starom apovi a tetke Lujzke. A teraz je teda už nič z toho.

Ináč vždy mudruje o všetkom možnom i nemožnom, mne často v hlave brní od jej otázok a od námahy odpovedať na ne. Ohníku je povďačná, že von z pece nevyblkuje a dom nepopáli, ale si len pekne hučí tam a „pršteky“ sem—tam vystiera, zhovárajúc sa takto vraj s druhými ohňami v susedných bytoch a domoch. Mnoho premýšľa a báji o hviezdach na nebi, o slnci a mesiaci má aké—také rozumnejšie pochopy. Vodu obdivuje, ako z oblakov padá, schová sa do zeme a odtiaľ vyviera, aby sme ju my mohli potrebovať. Ale pri tom sa pristavila a dopytovala sa, ako je to, že voda taká čistučká môže vyvierať zo zeme, keďže je zem čierna? Keď som jej na to pripomenula, že však je napríklad jej ruka biela, a keď sa poreže alebo pichne, vymokne z nej červená krvička, usmiala sa, v jej veľkých očiach zakmitlo porozumenie a poznamenala, že voda je teda krvou zeme.

A o tej červenej krvi z bielej ruky sa nedávno presvedčila sama na sebe, keď sa porezala svojím malým stolovým nožíkom. Nepovedala nič, len zrazu očervenela a začala sa nútene usmievať — bola teda zmužilá. Ale Ivan videl, čo sa stalo, a hlasno ju ľutoval. Až potom nám ukázala svoj krvou zaliaty ukazováčik, ale nás uisťovala, že ju nebolí, že sa len máličko porezala – „len tak, akoby vtáčik bol preletel“, označila to svojím poetickým spôsobom.

Ivan bol v podobnom prípade menej zmužilý. On v zrkadlovom priečinku vykutal môj vreckový nožík a hneď sa pribral stružlikať ním ten istý priečinok, čo má zakázané. A tu ho neminul trest za neposlušnosť ledva raz, dva razy ním zastruhol, zrazu náhlym pohybom vrhol ho naspäť do priečinka a pustiac sa do plaču, hodil sa ku mne. Porezal sa tiež na ukazováčiku a žalostne pozeral na červenú kvapôčku krvi, na ňom vyvretú. Tak bol potrestaný, keď prestúpil zákaz.

„Mama, daj mi telaz toho flajstlíka,“ žiadal, prosebne upierajúc na mňa svoje zaslzené očká, i hneď šiel po ružovú škatuľku s tmavou náplasťou, ktorá už nejednu ranu vyhojila.

Čítať Elenka už vie zo šlabikára dosť dobre; berie si ho pod pazuchu a chodí s ním „do školy“, to jest do druhej izby.

Keď sa nedávno v nedeľu s ním ta pobrala, zrazu zastala, očervenela a usmiala sa v akomsi prekvapení.

„Keď je dnes nedeľa, nemusím ísť do školy!“ zvolala, oči jej zasvietili radosťou, akoby sa ktovie spod akej ťažkej povinnos—

ti bola vykĺzla. A to celé chodenie „do školy“ si sama vymyslela i samovoľne ho vykonáva. My jej skôr bránime učenie, ako by sme ju k nemu prehovárali.

Ale už najviac sa zapodieva počtovaním. Zavše ju strašíme, že sa len raz celá na samé číslice rozsype. Hocikedy ma pristaví:

„Mama, pozri: tu mám tri jednotky, dve desiatky, šesť stotiek a štyri tisícky, nuž je to štyritisíc šesťsto dvadsaťtri — šak?“ S takýmito cvičeniami ide najmä otcovi na krk a on sa hneď trpezlivo a obšírne vhĺbi s ňou do toho. „Krát“ už vie i hore, i dolu, i pretŕhano — až mi v hlave hučí, keď chodí za mnou a „rectuje“ mi ho. Už je vari povestná tým, lebo sa niekoľko ráz stalo, že ju niekto na ulici pristavil a skúšal z „krátu“. Neviem, či jej tá „vypočítavosť“ zostane i pre život.

1. apríl 1881

Obe deti sú nám choré, kašľú už viac týždňov a nechce im to prejsť. Kašeľ ich trápi i vo dne, i v noci, najviac však večer, z prvého sna. Obvyklé lieky nepomáhajú — bojím sa, že je to divý (somársky) kašeľ.

Sú mrzuté, škriepia a vadia sa, ustavične musím medzi nimi richtárovať. Keď počujem ich hlásky, napríklad: „Ja budem piť!“ „Ty nebudeš!“ „Ba budem!“ „Nebudeš!“ „Ba!“ „Nye!“ „Ba!“ „Nye!“ už sa ponáhľam k nim, lebo bez mojej intervencie by istotne nastala medzi nimi bitka. Najmä zvečera býva Ivan mrzutý, keď je ospanlivý a kašeľ mu nedá spať. Vtedy mu Marka nič nemôže po vôli uhádnuť, len mňa chce mať okolo seba. Ak som tam nie, vyvoláva ma, i s plačom ma hľadá v každom kúte a všetkých sa opytuje, kde je mama. Keď prídem dnu, potom už nechce odo mňa odísť. Alebo mi je za chrbtom na stoličke vydriapaný a kuká do novín, alebo do knihy, ktorú čítam, alebo si sadne na malý stolček ku mne, rozkladá si svoje hračky po mojom lone, rozpráva mi a obťažuje ma svojimi sprostučkými otázočkami, ktorých má vždy pohotové celú strakatú zásobu.

Ale ani so mnou nie mu je teraz svet po vôli, i mne často všeličo plačlivo vytýka.

„Kec ma sem nechces pustic“„kec mi to nedás“„kec mi chces dac novú kosielku“ a podobne. Nové košieľky totižto, čo som mu našila, nijako si nechce obľúbiť, lebo že sa mu nedajú „sklabkac“, len verne zotrváva pri svojich starých, hoci sú mu už až veľmi krátke.

V takej nešťastnej nálade ho najlepšie upokojí, keď si ho vezmem na lono a začnem mu spievať. Veru by som nikdy nebola verila, že sa ešte i môj spev niekomu na svete zíde a popáči. Ešte aj Elenku privábi, i ona sa vtedy k nám prikmotrí a načúva. Pri ktorejsi smutnej si nedávno i poplakala. A Ivčík, keď som mu zaspievala „Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník, môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník“ — živo zdvihol hlávku, pozrel mi do očí a svojím úprimným spôsobom ma potešoval:

„Neboj sa, mama moja, vec ty si nie zbojník!“ čomu sa potom Elenka smiala, až jej oči zaslzili a kašeľ ju vychytil.

Len keby im ten kašeľ prešiel!

10. apríl 1881

Kašeľ im veru neprechádza, ale práve zosilnel. I v noci ich morí, každú chvíľu musím vstávať k nim, to k jednému, to k druhému. Elenku veľmi zúbožil, zväčša polihuje, to na diváne, to na perinke na podlahe. Ivan ho má tuhší, akýsi suchý, niekoľko ráz ho i krv zaliala ústami i nosom, a predsa ho tak nezmoril. Len keď sa mu k tomu pridružilo i akési bolenie hrdla a trhanie v uchu, vtedy sme niekoľko dní vystali mnoho strachu a on, chudáčik, mnoho bolesti. Bol pri mne vo dne v noci, no lieky spomohli, už prichádza k sebe a aj mne sa trochu odstupujú obavy. Len Elenkina slabosť ma nepokoji, ale ma uisťujú, že i tá s pominutím kašľa prestane.

A učiť sa ešte i teraz chce, ledva ju od toho zadržíme. Keď som jej šlabikár popratala, na všeličom inom si láme hlavu. Napríklad ležiac na diváne mudruje, akí tárani sú tí Nemci, keď hovoria to posteľ, to obraz, to oblok, ten zrkadlo, ten povala, hodiny, dvere, ten slanina, maslo a tak ďalej — po—vyratuje všetko, čo vie. Ale keď o tom chvíľu porozmýšľa, zrazu sa uškrnie a obráti sa ku mne:

„Mama moja, a tí Nemci, však zasa povedia, že sme my tárani?“

Všelijaké hádanky lúšti; keď iné nie, aspoň si z dlhej chvíle

slová naopak prevracia. Napríklad zrazu začne všetky jej známe psie mená recitovať: „Tref—Fert, Boj—Job, Murat—Tarum, Nero—Oren, Muro—Orum, Pozor—Rozop,“ a tak ďalej bez rozmý— šľania.

Už aj Ivan lipne za knihami, pravda, ešte len za obrázkami v nich. Dopadla som ho, ako manipuloval v knižnej skrini, keď som ju zabudla zatvoriť: zo všetkých síl sa namáhal vytiahnuť jednu z väčších kníh, tam v policiach vtesnaných, ale jeho krátke, hrubé rúčky si nijako nevedeli v tom rady, čo pozorovať bolo veľmi zábavné. A potom ešte len, keď ich začal odo mňa pýtať, mala som roboty odhovoriť ho od nich.

Deti nám celkom roztriasli niekoľko ročníkov ilustrovaných časopisov. Obrazy v nich znajú už naspamäť, ale jednako ich vždy znova pozerajú, len by vždy pri tom i nás chceli mať. Najlepšie sa im páčia deti a zvery; zvláštnu pozornosť venujú humoristickým obrázkom, s pasiou sledujúc smiešne príbehy nimi zobrazené. A už nadto sú im milé obrázkové rébusy, že sú tam pohromade samé „malilinké“ obrázky, o ktorých, hlávky spolu zomknuté, horlivo rokujú. Elenka vysvetľuje a poúča. Ivčík kuká, počúva, ale tiež trúsi pomedzi to i svoje prostučko—múdre poznámočky, až sa z toho často i poškrepia, najmä v terajšej svojej maznavej nálade. Ivan napríklad o vlkoch tvrdí, že sú mačky, na čom sa Elenka až do plaču nahnevá. On si potom volá nás na pomoc.

„Oteco, sak to sa macky, to sa nie vuci —? Mama, pozli, sak to sa nie vuci, to sa macky?“ a až keď my potvrdíme, že sú to veru vlci, obe stránky sa upokoja, len Elenka sa nezdrží šuchnúť mu:

„Vidíš — ty!“

I pri hračkách sa ešte častejšie pohašteria, ako kým boli zdravé. Napríklad už z toho, že Ivan presadol Elenke stoličku, strhla sa medzi nimi náramná vojna. I cápali, i socali sa a k tomu všetkému ešte — čo som dosiaľ nikdy nespozorovala — Ivan Elenku poriadne pokvákal za vlasy. Bolo v tom mnoho komického, že mi ťažko padlo zdržať sa smiechu, keď som dobehla na ich lomoz meriť ich. Merenie ťažko šlo a najhoršie je, že teraz po takom hnevlivom a pálčivom výjave neodbytne nasleduje prudký záchvat nešťastného kašľa.

Keď Elenka cíti, že sa blíži, ponáhľa sa s plačom ku mne, ja si kľaknem k nej a držím jej hlávku i bočky, kým ju vylomcuje. Niekedy príde súčasne i na Ivana, ten sa potom z druhej strany opiera o mňa. Elenka si po záchvate ide ľahnúť, Ivan sa ide ďalej baviť.

Taký kašeľ je niečo hrozné i pre deti, i pre rodiča! A skúsení ľudia mi vravia, že býva ešte i väčší.

No i v tejto chorobnej opadnutej nálade stávajú sa niekedy i smiešne, i milé výjavy, hoci tie prvšie potláčame, aby nepodráždili kašeľ.

Keď sa Ivan večer, ospanlivý, žaloval, že ho topánočka bolí (mal v nej zrnko piesku), Elenka sa zrazu rozosmiala — a bolo zle: kašeľ, plač. On jej potom, vymknúc sa z Markiných rúk, iste aby ona mala menej starosti, šiel položiť bábiku Vilušku na hlavničku, keď vie, že Elenka bez nej nebude spať, hoci ju bába v noci, v spaní sa prehadzujúcu, nejeden raz tlačí hlavou popod rebierka.

Ona mu za to, keď kašeľ prešiel, išla objímať dolu visiace nôžky—kvacušky, z ktorých mu Marka už bola topánočky stiahla — a on ju nežne hladkal po vlasoch, do vrkoča spletených, za ktoré ju nedávno tak nemilosrdne bol podrmal.

„Mama, šak je milô, krásno, ono — ten Ivan?“ obracia sa Elenka ku mne.

Toho večera si ešte z čistého srdca prosia dobrú noc od Ježiška pre seba navzájom.

A táto zriedkavo srdečná nálada javila sa ešte i na druhé ráno. Ako boli oblečení, želali si dobré ráno, pobozkali sa — a pobozkali si ešte i rúčky navzájom. Bol to premilý obrázok.

Keď som ich preto pochválila, Elča ma uisťovala, že celý deň budú takí dobrí, že sa dnes veru ani raz nepovadia, a Ivčík zo svojej strany tiež doložil, že už bude „pekný chlapček a doblý blacek“.

Sľub bol úprimný a premilý — ak mu potom i celkom nedostali: kto môže hodiť kameňom po nich?

20. apríl 1881

Jar prišla (nikdy som ju tak tvrdo nečakala ako teraz!) a kašeľ mojich detí ustupuje. Ale nie tak hladko, ako sa to tu povie. Ivan ho bol temer už celkom stratil, mali sme ho za zotavené—

ho, keď tu zrazu sa mu v celej sile navrátil, i s veľkou nádchou ešte k tomu. Nastali znovu nepokojné noci, musela som vždy nad ním bdieť. Keď som na chvíľu zaspala, už sa plačlivo žaloval:

„Vy ste seci zaspali a mňa sce nezakryli!“

Prebudil sa totižto holý a studený ako žabka, lebo v chorobnom nepokoji hneď sa skope, ak ho nemám pri sebe v posteli a každú chvíľu ho nezakrývam. A on, darebáčik malý, si myslel, že som ho večer zabudla zakryť.

Jemu, zdá sa, poškodili dlhšie prechádzky po vonku, ktoré Elenke zrejme poslúžili. Ona pomaly prichádza teraz k silám a kašeľ celkom tíchne. Knižkám, rozumie sa, ani teraz nedá pokoja. Keď sme jej nechceli dať jej šlabikár, pochytila Ivanov (starý, od Kadavého), v ktorom sú na jednej strane i latinské písmená, veľké i malé, i švabach, veľký i malý. S tým sa ona zavše popratala niekam na pokoj a nad ním nahnutá trudila sa pilno omnoho pozornejšie, ako keď som ju ja učievala. Ja som nevedela, čo má z toho vykvitnúť, až raz príde ku mne s úsmevom: „Mama moja, dívaj sa!“ a začne mi čítať švabachom tlačené vety. Pravdaže som bola veľmi prekvapená, lebo to sa ona sama, celkom bez pomoci niekoho iného naučila, porovnávajúc si latinku so švabachom, Tak ona, ešte len štyri a polročná (hoci sama v svojej detskej nedočkavosti vyhlasuje sa už za päťročnú), vie si prečítať či latinkou, či švabachom tlačené, alebo písané nielen vety, lež i krátke pripoviedky, bájky a podobne. Je z nej výtečná žiačka, hoci do školy bude chodiť ešte až o dva roky.

Ivan napodiv bodro znášal svoju kašlovú a nádchovú biedu, i keď bola najprudšia. Je chlap, a nie maznák. I vtedy nás, často utrápených, obveseľoval. Keď pre bolesť hrdla nemohol hlávku obracať, tým živšie obracal na všetky strany svoje milé, výrazné očká. Len niekedy večer ho nadišla mrzutosť a ťažoblivosť, začal noštekom aprehenzívne fučkať a kútiky úst plačlivo spúšťať.

„A kde je oteco?“ spýtal sa ma, keď ho pozde večer kašeľ prebudil z prvého sna.

„Ešte je v kasíne, dnes musí tam byť dlhšie,“odpovedala som mu.

„Nie v kasíne — v clepe (sklepe)!“ chcel on lepšie vedieť, lebo otca radšej chcel mať bližšie ako ďalej. V tú chvíľu však už

i fučkal a spúšťal kútiky a ja som musela hodne výrečnosti vynaložiť, aby som mu otcovu neprítomnosť v jasnejšom svetle predstavila.

Na druhý deň popoludní, keď si otec ľahol na diván, aby si trošku podriemal, a ja som deťom povedala, že ho hlava bolí, aby boli ticho, Ivčík práve rovno šiel k nemu potuľkať ho svojimi hrubými pačkami.

„Oteco, a co sa ci stalo tej chlavicke — co? No povec mi uz chytlo!“

Pre takéto rušenie pokoja sa mu veru ani otec nenahneval, ale pustil sa s ním do rozhovoru. Čochvíľa však zastrel Ivan otcovu tvár riedkou svetlou šatkou a hneď i rozosmial sa neopísateľne chutným striebristým smieškom, keď videl, ako otec pod tým závojom žmurká a hlavou sem i ta krúti. Na Ivanovom neodolateľnom smiechu naskutku rozosmiali sme sa všetci, otec najhlučnejšie. Ivan sa znova rozosmial na našom smiechu, my so stupňovanou silou na jeho — až kým sa nám, chudáčik, nerozkašlal. Aj Elenka už vyhikovala a jajkala od vysilenia. Tak nás on vie do smiechu pripraviť.

I nedávno v kuchyni sa mu to nechtiac podarilo. Vyvárala som rezance a lekvár na ne mala som na nízkom stolíku v panvičke pripravený. Tu zrazu zazriem obe moje deti hlávkami nad ním nahnuté, chrbátikmi ku mne obrátené, i okríkla som ich zhurta, aby sa odtiaľ pratali. No ako Ivan obrátil ku mne tvár s veľmi prestrašeným výrazom v očkách, razom zaviazlo mi slovo v hrdle a miesto hnevu vychytil, či prepadol ma prudký smiech — tak nesmierne komicky účinkovala tá prestrašená malá tvár. Ústa boli dookola obrúbené lekvárom, od ich kútikov tiahli sa nahor dva tučné fúzy a ešte najvyzývavejšie sedela si hodná kvacka lekváru v jamôčke medzi briadkou a spodnou perou. Nevládala som sa v smiechu zastaviť a Elenka, ktorá sa tak neumachlila, smiala sa o závod so mnou. Môj Ivčo sa hneď dovtípil, že je to pre neho dobre, keď sa smejem, že iste sa obíde bez trestu alebo pokarhania, i začal sa na všetky strany oblizovať — a keď to pod Elenkiným komandom ako najlepšie vybavil, celkom úprimne obrátil sa ku mne:

„Neboj sa, mamka moja, vec sa ja umyjem — sak sa umyjem? Velu hej!“ I hneď šiel k obločnej poličke, na ktorej videl trochu rozliatej vody, poťapkal po nej rúčkami a umýval sa —čiže rozmachlil si po celej tváričke pozostatky lekváru.

I práve teraz, čo toto píšem, ma znepokojuje a z hnevu do smiechu pripravuje. Vidieť mňa sedieť pri stolíku a neprikmotriť sa mi je mu vec nemožná. Došutroval si teda druhú stoličku ku mojej, vyštveral sa na ňu, rozložil pred seba popísaný papier a píše po ňom hrubé kolesá belasou ceruzou, pričom ma ustavične strcia do lakťa svojím malým laktíkom.

„Ivan môj, zavadziaš mi — kto ti káže práve tu písať?“ rečiem mu rozmrzená.

„Nuz ja som si to dovoliv,“ vetí celkom dobromyseľne a pozrie mi dôverne do očí.

Akože ho odháňať? Odtiahnem sa teda vľavo so svojou písačkou a nechám ho ďalej tam miništrovať. Ale darmo sa úfaš hoci len nejakému prímeriu: kde sú deti, tam nemáš minúty pokoja.

O chvíľu už vyruší ma z práce duniace búchanie na plochu stolíka. Obrátim hlavu, čo sa reku deje: nuž tu pod nemilosrdnou päsťou môjho Ivana zvíja sa akýsi vysilený, pokrčený list — a údery naň dopadajú vždy hustejšie a dôraznejšie. Vysvitne, že je to list, ktorý som pred chvíľou starej mamičke dopísala a do obálky vpravený na stolíkovú poličku položila. Môj malý sekretárik si hneď všimol, že práca zalepenia obálky, ktorej sa príležitostne s veľkou pozornosťou prizerá, je ešte nie vykonaná, i prichytil sa urobiť zameškané. Ale list nedajbože zalepiť, lebo ho iste len po vrchu naslinil, preto ho silou—mocou, duniacim pribuchovaním chcel na to donútiť. Bol veru na špatu doriadený, musela som sa na novú obálku prenaložiť. Na starej sa Ivčo potom pod mojím návodom cvičil v zaliepaní listov, i presvedčil sa, že keby len trochu bol rozumčekom pohol, nebol by si musel päsť pootĺkať. „Umom alebo päsťou“ prišlo mu voliť — a volil to nepravé. A u neho je to všetko také smiešnučké, že som sa nemohla hnevať, ale musela som sa pri celej tej príhode usmievať.

Kvôli premene nasleduje malá plačlivá história.

Ráno, po oriadení izby, mali sme chvíľu od detí pokoj, lebo pochytili Zuzku, aby sa s nimi hrala. Nateraz dohovorili sa, že Elenka bude mamou a Ivan so Zuzkou budú jej deťmi, hoci inokedy si Ivan nárokuje byť Zuzkiným otcom i káže sa jej otcom volať. Vychodia z toho zavše hodne popletené rodinné stupne. Dosť veľká oberučná Zuza čudno figurovala ako Elenkina dcéra, ale dobre vyplnila svoju úlohu, poslúchala „mamu“, obhajovala „bračeka“ a s porozumením odpovedala na ich táraniny. My, radi pomernej tichosti, pohrúžili sme sa, otec do akýchsi účtov a ja do mriežkovania detských pančušiek.

No netešili sme sa dlho tomu pokoju, lebo Zuzka umkla deťom do kuchyne, hoci ju ako nechceli pustiť a potom už nastala medzi nimi rozopra. Ivan čosi—kamsi obrátil chrbát žehrajúcej, dohovárajúcej mu Elenke, prišiel ku mne a osvedčil sa, ľútostivo fučkajúc a spúšťajúc kútiky úst, že on „uz nebude Elenyno dieca, kec je ona taká“. Ona sa podobne osvedčila, že mu už nebude mamou, ale súčasne i pustila sa do ťažoblivého plaču, tak si túto roztržku pripustila k srdcu.

Tu sa už i otec upozornil na patáliu a iste v dobrom úmysle pripovedal sa Elenke, že jej bude v plači pomáhať. Podľa sľubu i naozaj natiahol struny k akémusi podivnému, hlasitému kvíleniu — a účinok nevystal. Elenka sa zarazila, razom prestala a začala sa akosi rozpačito usmievať. Pozrela na mňa, na otca, a práve sme boli nastrojení vypuknúť v hlasitý smiech, keď nám ho zarazilo nové prekvapenie. Ivčík totižto, ktorý sa medzitým bol vyštveral na stoličku k otcovmu stolíku, rýchlo sa nám obrátil chrbtom, zakryl si oboma rúčkami tvár a zrazu sa náramne ľútostivo rozplakal. Na neho takto zaúčinkovali tie otcove čudné zvuky. Elenku vytrhli z plaču, Ivana do plaču pripravili.

Potom už otec mal roboty, upokojovať ho. Všemožne ho presviedčal, že veď on neplakal naozaj, len Elenke sa porúhal, aby videla, ako je nepekne bez príčiny sa maznať, ale u Ivana vyvolal ten otcov, hoci falošný plač, silné pohnutie, ktoré sa nedalo hodením ruky zahladiť. Až keď otec začal všelijaké vtipy a žarty vyvádzať, odtiahol Ivčík rúčky od uplakanej tváre, a v očkách ešte plno sĺz i žiaľu, začali sa mu ústa k smiechu naprávať, čo na mňa trápne účinkovalo, že je, chudáčik malý, so svojím úprimným cítením takto hnaný z jednej extrémnej nálady do druhej.

No prekonalo sa i to. Rozopra detí sa v tých preliatych slzách celkom utopila, pekne pomerené vyviedli sa za Zuzkou do kuchyne, odkiaľ čosi—kamsi začula som ich hlasy:

Elenka: „Jaj, Ivan, ty nič nevieš. Teraz sa ty máš hnevať!“

Ivan: „Chnevám sa na ceba.“

Elenka: „Prečo?“

Ivan: „Ze más cielne oky (oči.)“

Elenka: „Zasa nič nevieš. Ja nemám čierne oči, ja mám sivé!“

Hrajú sa teda na „Hnevám sa na teba“ a Ivčík—sprostáčik, ako sa Elenka na neho „hnevala“, že má čierne oči, tak isto jej to chcel odplatiť: ale neprávom, lebo v jej očiach okrem samej zrenice nieto nič čierneho.

Keď som pozdejšie prišla do kuchyne, deti miništrovali okolo Zuzky, ktorá miesila na table cesto a obom udelila z neho po kúsku. Elenka si zo svojho uťapkala štyri drobné bialošky a hneď ako ma zazrela, začala odo mňa vydierať na ne lekvár.

Ivan zo svojho šúľal medzi dlaňkami akýsi dlhý šúľanec, celkom tak ako si ráno v polospaní šúľa svoju malú „suplilu“. Má to vraj byť „lezanc“ (rezanec). Tref sedel za nimi, žiadostivo pozeral na ich manipulovanie, prežieral sliny a vše, pri nejakom ich živšom pohybe, priťapeným chvostom pošúchal dlážku, akoby ju kefoval.

Ivčík neodolal jeho prosebným očiam: hodil mu svoj dlhý „lezanc“. Tref chňapol za ním, až mu zuby cvakli, s chvatom ho prehltol nežuvaný a postavil sa k Elenke, úfajúc sa, že už hneď idú nasledovať i jej bialošky. Ale tu sa sklamal. Elenka pozrela prísne na neho.

„Vari chceš, aby si ochorel od surového cesta? Jaj, ty! Čo som ti dala, len si tak zhltol. Nič ti už nedám. To upečiem!“

Živá nádej v Trefových očiach vyhasla, mrdajúci chvost sa smutne spustil dolu. Elenka na dva bialošky dala po kvicke lekváru, druhými dvoma to prikryla a priťapkala. Azda, keď to bude upečené, dostane sa z toho i Trefovi a azda si to potom, podľa Elenkinej žiadosti, i lepšie požuje.

3. máj 1881

Slnce zalieva a ohrieva svet, iste i moje deti ono vyliečilo. O kašli už u nich ani slychu a vidí sa, že ani nijakých zlých následkov nezanechal na nich. Vždy behajú po vonku, nedajú sa dnu zadržať. A keď pre počasie musia byť dnu, robia nám taký krik a plesky—tresky, že už i otec stáva sa nervóznym a okrikuje ich. Keď o závod dupkajúc cválajú od pitvora cez prvšiu

izbu do našej a zasa hneď naspäť, pokrikujú jeden na druhého, vidí sa nám, že sa celá podlaha kníše, a už len čakám, kedy nás domáca príde osloviť, aby sme dom nezrútili.

Keď im divoké behanie zakážeme, ony si istotne vynájdu niečo iné, čím nás dôkladne vyrušia z pokoja. Napríklad do pomernej tichosti zrazu vynesú sa dva prerážavé detské hlásky:

„Šúľa—víľa, šúľa—ví, šúľa—ví!“

A toto neúnavne opakujú donekonečna, usilujúc sa jeden nad druhého, pričom svoje veľké drevené gule gúľajú pred sebou ta i späť. Rozumie sa, že to Elenka vymyslela.

Ak ich od toho oduríme, keď nám už povážlivo brní v hlave, o chvíľu začujeme z pitvora tiež také, hoci nie jednohlasné, ale jednomyseľné a prerážavé:

„Tefolaj—Ondunaj! Tefolaj—Ondunaj! Tefolaj—Ondunaj!“

Toto ide na Trefa, pričom ho zo dvoch strán priateľsky ťapkajú po hlave. On, chudák, ani nevie, ako sa má držať, len sklopí uši, vysunie pysk trochu dohora a tu i tu mrdnúc chvostom, trpezlivo prestojí túto pohromu. Rozumie sa, že i toto pochodí od Elenky.

Ináč ona v lepších chvíľach chce sa i užitočne zanepráždňovať a musela som jej vyhľadať háčkovanie, ktoré cez jej chorobu odpočívalo. Ale jednako nemá pri ňom trpezlivosti, strašne sa ustene a ujajká, keď sa má k nemu prichytiť, až otec, súcitom ponúknutý, šiel sa podívať na tie jej ťažkosti — a čosi—kamsi sa pribral i pomáhať jej, hoci nevedel to ani dobre do ruky vziať, nie to hakličkou narábať.

„Vieš, otecko, do tej susednej musíš pichnúť, to ti je ona, pri tej vytiahnutej; najprv musíš len jednu pretiahnuť, až potom dve,“ poúča ho malá majstrová, ktorej tá práca nechutí, ale otca vie do nej vkomandovať. A on usiluje sa pohodiť za komandom, všemožne napráva svoje neohybné prsty — a ja, tichá pozorovateľka, musím sa usmievať na tom smiešnom obrázku.

Popoludní sedím pri otvorenom obloku a využijúc pokoj, keď sú deti nie doma, čítam — Marlittku. Pohrúžila som sa do nej, upútala ma, a jednako zrazu sa od nej odtrhnem, odkladám zošit a vyhýnam sa von oblokom, obzerajúc sa na všetky strany. Pri všetkej pohrúženosti totižto, k tomu hluku viacerých mužských hlasov na ulici, zrazu začula som milý hlások môjho Ivana, proti ktorému ešte vždy nie som dosť otužená, aby ma nezelektrizoval, najmä keď ho znenazdania začujem.

Nemýlila som sa: tam, hľa, deti s Markou prichádzajú domov z prechádzky. Ivčík čosi šteboce a ako sa blížia k domu, už i rozoznávam slová: „… lebo ja uz nemám kaseľ — sak, Malka? Ja uz smiem aj kyslô jesť, aj olechy, aj secko — sak, Malka? Idem si pýtať od mamky olechy na olemnat (olovrant), aj medík — velu hej!“

0 chvíľu štebotný hlások ozýva sa už zo schodov, ako i známe hurtovné dupkanie malých i veľkých nôh. Elenka doviedla hore i otca, iste ho vyvolala zo sklepu, a Ivan, nezabúdajúc si na reči, pýta, drie odo mňa orechy a med na ten „olemnat“, už ma i ťahujú a vedú do špajzy a oboria sa, také hladné šášky, na priečinok, v ktorom čujú ešte niekoľko orechov. Okružky sú čosi—kamsi medom natreté, Elenka si svoj meria očami, odkiaľ ho načať, Ivan si zo svojho odhryzne a položí ho na oblok, že si najprv ide von orechy potĺcť.

„A mne nedás nic?“ zaznie zvonku o chvíľu jeho smutná otázka, čím nechtiac prezradil Marienu, že iste akúsi nerovnú deľbu koná s orechmi.

A keď potom prišiel dnu, ponosujúc sa, že jeden orech bol čierny a druhý červavý, čakala ho nová ujma: okrušok medom natretého chleba mu zmizol z obloka. Tak, hľa, i on už musí zakusovať sklamanie pri tom, čomu sa vopred tešil.

Hľadal okrušok na obloku, pod oblokom, a keď ho nikde nevidel, rovno sa obrátil k otcovi, že kde mu ho podel. Mňa podozrievať mu ani na rozum neprišlo, lebo má v tom už svoju skúsenosť, že im iba otec prekrýva veci, najviac jedenie, keď si ho niekde ponechajú. Že dobre hádal, tomu nasvedčoval i Elenkin potuteľný úsmev, ona iste videla, keď otec bral Ivanov okrušok. A keď mu ho nevydával, len mu vytýkal, že keby si ho nebol pohadzoval, nebolo by sa mu to stalo, môj Ivan statne sa začal ohradzovať, že si ho on nepohadzoval, len si ho odložil, kým si šiel oriešky tĺcť — a otec že mu ho „stratil“.

I ľúto mu prišlo, začal spúšťať kútiky úst, keď si takto svoju krivdu uvedomil, a otec videl, že treba natiahnuť iné struny. Pojal teda Ivana za ruku, odšikovali sa do druhej izby (Elenka, ako zvedavý malý svedok, za nimi), a tam vyvolávali okrušok, aby sa ohlásil, kde je. Keď však na to nič nedal, otec začal mu hvízdať — vyhvizdovať všelijaké lákavé melódie — až napokon, po dlhom vyhľadávaní, vrátili sa ku mne, Ivčík už s veselými očkami, oblizujúc si zamedované ústa a ukazujúc mi nahryznutý okrušok, privábený otcovým hvízdaním.

Tak sa u neho zamieňajú radosti a žalosti. — Nedávno zas Elenka sa veľmi rozžalostnila. Doniesla do izby vrabca, že jej ho na dvore dal pán H., ale bol celkom umorený, hlávku ovesoval, očká mdlé, poloprižmúrené. Človeka pri pohľade naň zabolelo srdce.

Elenka prihovárala sa mu láskavo, bola by mu všetkým poslúžila, aby mu spomohla. Ivan tisol sa k nej a usiloval sa hovoriť to, čo ona. Uložili vrabčeka na bábin divánik a prikryli ho pestrými handričkami z bábinej garderóby; tak on, úbožiačik—proletárik, odpočíval pod ich milými, ľútostivo k nemu upretými zrakmi, nemajúc ani vedomia o svojom položení.

„Len ho ničím netrápte, nech si leží v pokoji,“ nakladala som im, odchodiac za svojou prácou.

„Nebudeme ho tlápiť, velu nie — sak nie, Elenka?“ dosviedčal horlivo Ivčík.

Ale pozdejšie jednako pribehol za mnou:

„Mama, poc, daj vlabcekovi papac volaco, daj, kec otvála pystek!“

Nedal sa presvedčiť, že vrabček nebude chcieť papať, len ma nahováral, skrúšene hľadiac na mňa:

„Ty mu daj polievočky, mama, ty!“

Veril, že mne sa musí podariť nakŕmiť vrabčeka, a keď som sa na to nechcela dať, vzal drobnú bábäciu panvicu, že mu teda vody donesie v nej, i niesol ju, naplnenú, s veľkou pozornosťou, aby nevylial.

Išla som o chvíľu pozrieť, čo s ním robia, a našla som Elenku, ako mu striebornou lyžičkou liala vodu do pyšteka — čiže mimo neho. Ale hneď som jej zachytila ruku, lebo som videla, že je vrabček už celkom mŕtvy, i posledná iskrička života v ňom vyhasnutá.

Keď som to deťom povedala, mojej Elenke nebolo viac treba: rozplakala sa, ľútostivo fikajúc, celkom inakšie ako obyčajne plakáva, keď sa jej niečo stane proti vôli. Márne som potešovala, že veď je vrabčekovi dobre, nič ho nebolí, nik mu viac nemôže ublížiť a podobne, jej rozbolené srdiečko nedalo sa upokojiť.

Ivčík to ešte nechápal, len ustrnuto pozeral na Elenku, na mňa a zasa na mŕtveho vrabčeka. Okrial však, keď Elenka, po utíšení ľútosti, robila plány, ako vrabčeka pochová a kvietky mu na hrobček nasadí, i tešil sa, že mu tam potom bude veľmi dobre.

Ale Elenka ešte viac ráz sa vyplakala, keď si pripomenula, že vrabček tam konečne zhnije.

Človek od malička hrozí sa smrti, hynutia; všetok cit sa tomu protiví a nechce o tom vedieť — a ten cit prýšti z nesmrteľnej duše, uväznenej v smrteľnom tele.