Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 15 kapitola )

19. 1. 2007

PRI CIELI

BOLO TO 29. DECEMBRA 1910, KEĎ PRED DVOMA DŇAmi bol doplnil svoj tridsiaty druhý rok. Večer prišiel domov z návštevy od Oľgy. Počula som ho ísť do jeho izby a pozdejšie prišiel do našej bývacej, kde som sedela s istou priateľkou v rozhovore. Rozhovoru sa hneď i on zúčastnil so záujmom, celkom svojím spôsobom, ktorý vždy oživil každý krúžok, kde sa zjavil. Tuším bola reč o silvestrovskom predstavení, na ktoré sa naši ochotníci pripravovali. Ako návšteva odišla, a ja, odprevadiac ju pitvorom, vrátila som sa naspäť do izby, Ivan mi povie:

„Mama, vieš, akú mám temperatúru? Temer štyridsať stupňov. Musím si hneď ľahnúť — pošli, prosím ťa, po doktora.“

Prehradilo ma ľaknutie. Dosiaľ odkedy bol doma, nepotreboval lekára, lebo vedel, že proti jeho riadnej chorobe lekár nemá pomoci — a teraz kázal poslať po neho! I to celkom po svojom spôsobe: dočkal s tým, až návšteva odišla, nedajúc ničoho znať na sebe.

A nemýlil sa v predpokladaní, že tu nastal náhly, nepredvídaný obrat. Od toho večera prešla jeho chronická choroba akýmsi prelomom do akútneho stavu.

Raz mi bol už predtým rozprával o mladom ruskom inžinierovi, spolupacientovi z Görbersdorfu, ktorému, hoc bol pod stálym lekárskym dozorom, zrazu dostali sa tuberkuly na mozgy. Ako obľahol, viac nevstal, trpel úžasné muky , za štyri týždne bolo počuť jeho stonanie a výkriky

na koridor — kým sa smrť nezmilovala nad ním… Jeho žena s malým dieťaťom prišla, telegramom docitovaná, za požičané peniaze z Ruska, a našla ho už mŕtveho. Tento bolestný prípad zaľahol na dušu všetkých, čo sa tam liečili. Môjmu Ivanovi istotne teraz často zišiel na oči, — i ja som s hrôzou ustavične naň myslievala. Naše spoločné súženie z vlečúcej sa tiesne razom zostupňovalo sa do stavu pálčivého, upadajúc pozdejšie, podľa prirodzeného zákona, do utajovaného zúfania.

Spočiatku Ivan ležal vyše týždňa, morený neprestajnou horúčosťou i liekmi, ktorými ju lekár zmáhal. Potil sa od nich, musela som ho viac ráz do dňa i v noci do čistej bielizne preobliekať. I apetít razom stratil a náramne zle sa cítil. Dotiaľ jeho jedenie, s ktorým sa, pravda, vždy tak riadne držal, že okrem termínu nikdy nejedol, bývalo vždy také chutné, že i dívajúcemu sa naň zachcelo sa jesť; odvtedy akoby odsekol, jedol málo a nasilu.

Ja som si vo dne, v noci lámala hlavu, ako by sme ešte stvorili potrebný groš, aby sme ho čím skôr mohli odpraviť niekam na juh, kde by sa iste ešte zotavil. Od tých čias, ako chodil na liečenie, vôbec stala som sa zažiadanou peňazí, ako nikdy v mojom živote. A teraz, keď sa nebezpečenstvo zrazu veľmi stupňovalo, akoby naisto som počítala, že nám i budú nejakým spôsobom uštedrené v tejto krušnej potrebe. Iste, iste vyhráme na niektorý zo žrebov, čo od toľkých rokov darmo opatrujeme! Lenže už by to malo byť!

Otec však len pohodil rukou. Nielenže neveril vo výhru peňazí, ale, čo horšie, neveril už, že by u Ivana základná pomoc vôbec ešte bola možná, i keby bolo peňazí koľkokoľvek. Avšak vzhľadom na súrnu potrebu pomoci predsa došlo k takému rozhodnutiu, že obeciame na to posledné neveľké úspory, po troške od rokov naskladané pre Ivana otcovou starostlivosťou, aby si mal z čoho zariadiť kanceláriu a domácnosť, keď sa osamostatní.

Po tomto rozhodnutí ožila v Ivanovi znova nádej — veď i ona je nevykoreniteľná! — i nám sa z nej niečo chytilo, a ako mu lieky trochu udusili horúčosť, začal denne na niekoľko hodín vstávať z postele a sediac v teplých šatách za svojím malým stolíkom neďaleko pece, rozpísal sa na južné strany o prospekty sanatórií na liečenie tuberkulózy — a i podochodila mu ich pomaly hodná hromádka. Medzitým sme robili prípravy na cestu. Ivanove šaty a bielizeň zrevidovali, doplnili. Oľga vyšívala mená, otec podbíjal voskovým plátnom veľký košinový kufor. Ivan váhal medzi Arcom a Dubrovníkom; rozhodol sa však za Arco na náradu priateľa, bývalého spolupacienta, ktorému tam dobre slúžilo a chcel byť Ivanovi vo všetkom na pomoci. I dobrá duša z rodiny ponúkla peňažný príspevok, aby sme Ivana mohli niekto ta odprevadiť, lebo v takom stave sme ho nemohli samotného pustiť na cestu. Ale keď sme mu to v prvom dojatí oznámili, zachmúril sa.

„To nemôžem prijať — a na žiadny spôsob neprijmem! Veď je chudobná a pre mňa by mala o to prísť!“

Pripozde sme sa zbadali, že sme mu to nemali povedať.

Ale teda chystal sa na nový zápas o život, lenže bol prislabý na cestu, muselo sa čakať, kým trochu zosilnie. Lieky, ktoré mu mrcha pocit ešte stupňovali, užíval poslušne a trpezlivo, so sebazaprením, ale hneval sa, že nič nespomáhali.

Raz v ten čas, keď horúčosť zdala sa byť potlačenou, vybral sa k holičovi dať sa oholiť. Keď sa ustatý, ako po veľkej námahe, navrátil domov, mal horký úsmev na tvári.

„Ľudia na ulici zastávali a dívali sa za mnou, akoby som bol z druhého sveta prišiel. A holič mi rozprával potešiteľné prípady, kde koho ako krv zalievala, „ teraz mu je nič — je chlap ako buk – vraj“, povedal mi.“

Druhý raz ho prišiel holič do domu holiť, ale nevládal tak dlho hlavu hore držať, spravila som mu napochytro umelú podopierku. A len čo holič odchádzajúc za sebou dvere zatvoril, Ivan bledý, vysilený padol na posteľ… Keď druhý raz na určený termín zasa prišiel holič, odpravil ho, že „pozdejšie“ — a viac o holenie nestál. Pomaly vyrážala mu na bledých lícach čierna, lesklá brada…

Sily neprichodili, lež naopak, horúčosť ho znovu morila, hlava mu ťažela, vôbec obťaží mu pribúdalo a vstávať viac nevládal. Prichystaný kôš i šatstvo čakali v prednej izbe narozkladané…

Môjmu synovi už nebolo popriate ísť na juh brániť sa smrti, čoho sme sa, on i my, boli chytili, ako chytajú sa slamy tí, čo sa topia.

Dlho sa vzpieral tomu, aby som ja spávala v jeho izbe, žeby cez dlhé noci nebol celkom sám. Keď som včasráno vchádzala k nemu s rozsvietenou lampou, vždy sa mi prvý ozval podľa svojho bývalého, bodrého spôsobu:

,,—brô ráno, mama!“

,,—brô ráno, môj syn — ako si spal?“ ja na to, a on mi vyrozprával, ako kedy spal.

Zo začiatku choroby ešte ako—tak, ale čím ďalej i noci boli horšie. Ráno však býval najbodrejší. Sledoval ma veľkými očami, kde som čo robila, až lipol nimi na mojich rukách, keď som visiacu lampu vyberala, vynášala a očistenú zasa donášala a vkladala; keď som izbu navlhko riadila, na čo mi dal praktické poľahčujúce návody podľa skúseností zo sanatórií. Vtedy sa ešte o mnohé veci zaujímal, sám mi bol obstaral chlapca, čo mi donášal uhlie a drevo z drevárne aj iné drobné služby vykonal a vždy ho veľmi omínalo, keď ma videl celé dni zapriahnutú v robote. Vtedy som totižto už slúžku nedržala, odkedy sme obchod oddali novému mladému obchodníkovi. Keď večer robili s Oľgou rozvrhy, ako vynaložia peniaze, čo vyhrá na svoj žreb (i on tak číhal vtedy na tie nešťastné peniaze ako ja!), prvý bod mu bol, že mame bude držať kuchárku i slúžku.

I ranné lekárske návštevy mu bývali vždy ešte vítaným pobavením, pre priateľský rozhovor, ktorý sa vždy rozpriahol medzi ním a naším jemnocitným lekárom. Ako sa blížila hodina návštevy, musela som stoličku pre lekára nachystať oproti Ivanovej posteli tak, aby si mohli do očí hľadieť.

„Nie fotel, radšej sedí na stoličke, vždy si stoličku vyvolí,“ upozorňoval ma, keď som fotelík pristavovala.

Ja som si to nebola povšimla, ale jeho ani vtedy neopúšťala jeho bystrá a milá pozornosť.

V jedno ráno zrazu zbadal, že všetky predmety v izbe, najmä čo vyššie sa nachádzajúce, vidí dvojnásobne — akoby jedno za druhým ten istý predmet. Tohto príznaku zrejme zľakol sa i lekár, hoci ako to nechcel dať na sebe znať, a predpísal nové lieky. My sme sa zdesili, že už teraz nastanú muky a divé delíriá, o akých Ivan bol rozprával z gorbersdorfskej skúsenosti. No neprišli v obávanej miere a i to dvojité videnie sa o niekoľko dní zmiernilo, úplne však neprestalo, lebo odvtedy až do konca prižmuroval narušené oko, keď sa chcel niečomu dobre prizrieť.

Ale jeho stav jednako sa zrejme zhoršoval. Horúčosť zúrila, hlava ho ustavične bolela, ani pod obkladkami bôľ neprestával, a k tomu noci bezsenné s mučivým zlým pocitom v celom tele. Vtedy som už v jeho izbe spávala, a neprotivil sa tomu. Na zaplakanie smutná bola rezignácia s tajacimi sa pod ňou mukami na jeho čo deň užšej a dlhšej tvári, na ktorej predtým, ako sa rozhovoril, bývala vždy živá, nevdojak očarujúca hra výrazu. Ľahostajne a poslušne užíval lieky a urobil, hoc i s námahou, čo vyžadoval plný predpis. Iba proti tomu sa vždy vzpieral, aby som sa ja vyše sily s ním namáhala. Keď mu bolo treba obrátiť sa v posteli a ťažko mu to išlo, nahla som sa nad neho: „Chyť sa ma okolo hrdla!“ reku. On, zobe—

rúc všetku svoju silu, obrátil sa rýchlo, len aby moju pomoc nepotreboval. A keď pozdejšie už celkom nevládal, chytil sa ma síce okolo hrdla, ale i vtedy ešte všemožne sa mi hľadel poľahčiť, kým som ho nadvihla. Veď i kedysi za detstva, keď som ho spiaceho dvíhala z postele, vždy sa mi i zo spania podhodil pre poľahčenie, a táto šetrnosť žila v ňom až do konca i s mnohou inou, na ktorú dosiaľ nemôžem bez sĺz pomyslieť. Vôbec všetka jeho vrodená šľachetnosť trvala s ním do posledného dychu.

Otec býval pri ňom, keď som ja musela odchádzať po domácej práci, lenže otec vtedy už hodne zle počul a vôbec v stareckej nedvižnosti nebol súci chorého obslúžiť, nuž som mu nakladávala, aby hneď po mňa prišiel, keby Ivan niečo potreboval. Oľga ako učiteľka bola školou viazaná, ale po škole prichádzala a bývala u nás cez celé večery. Obyčajne mu čítavala z novín, sediac pri jeho posteli, a v ňom ešte i vtedy našlo sa toľko záujmov o veci života, že si sám označoval, čo mu má prečítať. Iba keď sa nad neho nahla, chcejúc mu v niečom pomôcť, odtískal ju:

„Nenahýnaj sa nado mňa, aby sa i teba nechytili tie ohavy. Ja ich mám iste už na milióny.“

Rozumel pod tým svoje bacily. A keď odchádzavala domov s ťažkým srdcom a potlačovanými slzami, cítil to akoby previnenie zo svojej strany, že ju nemohol ísť, ako predtým, odprevadiť, ale musel ju pustiť samotnú do tmy…

Pribehávala potom i ráno pred školou pozrieť ho.. Raz nás, otca i mňa, našla v našej izbe v plači, ktorý vždy zadržiavaný, práve bol vypukol v nehatenej sile. Bolo to po nových príznakoch zhoršovania sa Ivanovho stavu. Vtedy sme i ju, čo ako sa cit zdráhal, konečne upozornili, že oddávať sa klamným nádejam už nemá nijakého miesta, lebo ona sa ich silou—mocou ešte pridŕžala. Bola zlomená a videlo sa jej, že ak Ivan umrie, prichodí umrieť i jej — alebo príde o rozum… A predsa, ako na mimovoľný dôkaz, že človek viac zvládze, než sa nazdáva, zapudila hneď zúfanie z tvári a vošla k Ivanovi povedať mu dobré ráno s úsmevom, pod ktorým sa triasli bolestné slzy.

Nový príznak stupňovania sa Ivanovej choroby bol, že v rozhovore zrazu vmiešal do reči niečo ta nepatriaceho, vybájeného, a toho nebývalo ani v najväčšej horúčke. Teda nákaza dotierala už na samé mozgy. A najväčšmi ma zabolelo, že jeho samého muselo prehradiť ľaknutie pre tento zjav, na ktorý sa nebodaj vopred pripravoval, lebo svojím vždy ešte bystrým čutím bleskovo sa zbadal v chybe a vo chvíľočke nadtočil pretrhnutú niť pôvodného rozhovoru, úfajúc sa, že som si ja azda tej čudnej medzivety nepovšimla. A dával si i pozor, ani v ten, ani v nasledujúci deň sa mu to nezopakovalo, tak sa ešte držal proti podrývajúcemu vrahovi. Ale na tretí deň prišlo zrazu medzi rozhovorom rýchlym vhupnutím myšlienky: „Mama, kedy už vezmeš do potreby tie éterové aparáty?“

Kým som sa však ja, neznajúca nič o nejakých éterových aparátoch, spamätala na akúsi odpoveď, on, akoby chcejúc zatušovať nepríslušné vpadnutie, už pokračoval v predošlej téme. Len v takejto miere sa začali javiť jeho obávané blúznenia, ale nám jednako vždy boli strašné.

Raz v noci — ja som práve tak nemohla spávať ako on, lebo som s ním trpela — pohvizdoval si akýmsi čudným spôsobom potichučky a celkom bez ladu a skladu. I prestal i znovu začal, až mi bola napodiv tá vytrvalosť. Premýšľala som, čo to má znamenať, ale že nie dobrú náladu, to som trápne vycítila. Konečne som ho oslovila, či nepotrebuje niečo.

„Mizerne sa cítim! Neviem to ani vysloviť!“ vypukla zadržiavaná potláčaná trýzeň.

Žalovať sa nebývalo nikdy jeho zvykom.

Na druhú noc zas začal si tiež tak bez ladu a skladu akoby pospevovať, len tak bez slov pomrnkávať svojím temným hlasom. Pochopila som, že tým chce prehlušiť trýzeň choroby, že, berúc ohľad len na mňa, nejajká a nekričí. Prehovárala som ho teda aby stonal, koľko sa mu žiada, lebo to je prirodzené obľahčenie pre chorých. I poslúchol môj biedny: stonal netlmene, ako sa mu žiadalo. A tak bývalo i vo všetky nasledujúce noci. Z tupého stonania zavše zvolal silným hlasom: „,Bože, bože!“ ktorý sa v mukách celkom zbavil chorobnej bezzvučnosti.

Spania bol nesmierne zažiadaný, v ňom by bol trochu zabudol na svoje duševné i telesné bolesti, ale ani tohto dobrodenia nebolo mu dopriate. Musel svoje muky v plnej miere pretrpieť a ja musela som sa na ne dívať bez možnosti pomoci, s ostrou bolesťou pociťujúc horkosť ľudského života vôbec, a najmä života matiek, ktorým je dané deti zrodiť, ale nie im je dané zachrániť ich potom od choroby, utrpenia a smrti…

„Jaj, spať, spať! Aspoň raz dobre spať!“ zvolal v trápnej žiadosti nejeden raz.

Užíval i uspávacie lieky, ale neúčinkovali — pre neho nebolo úľavy. Raz po užití veronalu i ticho ležal i tichučko dýchal celú noc, a ja som sa za neho tešila tomuto dobrodeniu. Ráno však tvrdil, že nespal; aspoň vraj celú noc mal povedomie bdenia.

Aké bolo vtedy moje duševné rozpoloženie, ťažko sa dá opísať. Trápenie a stupňované bolestné dojmy doliehali na mňa každodenne, ale ponímať som ich už nevládala. Náš ľud hovorí i spieva, že od veľkej žalosti skamenie srdce, a to sa vtedy u mňa potvrdilo. Čo deň ťažší kameň som cítila na duši, lebo všetka novo pribúdajúca bolesť prituhla tam ku predošle naukladanej. Zapodievať sa ňou som nestačila, lebo pozornosť som vo dne v noci mala namierenú na svojho chorého a denné povinnosti, neznajúce nijakých citových ohľadov, žiadali svoje. Chradla som i ja, temer ako môj chorý, lebo som v súžení ani spávať ani jedávať nemohla. Večer po opatrení chorého, vyčerpaná zo všetkých síl, klesla som do postele, ale ak som i zaspala, o krátky čas som sa strhla a nedalo mi viac zaspať — trpela som s Ivanom. Taká skamenená, neposilnená som ráno vstávala do roboty, starajúc sa iba o to, aby mi telesná sila vystačila, kým ma on bude potrebovať. Či vládzem alebo nie, to som ani neskúmala — musela som vládať. Iba niekedy ma prekonal,

prudký bôľ, že som sa musela utiahnuť do samoty vyplakať sa — ale úľavy mi to nedalo. Cítila som na sebe čiusi ťažkú, neľútostnú ruku, ktorá na nič nehľadí a ničím sa nedá uprosiť…

Najväčšmi ma bolelo, že môj Ivan musí umrieť, čo sa mu nesplní ani jediná túžba, neuskutoční ani jediný úmysel —hoc aké čisté a dobré ich prechovával. To mi bolo nepochopiteľnejšou nemilosrdnosťou, než moja vlastná strata, ktorá ma jeho smrťou mala zasiahnuť, s ktorou zanikalo mi všetko, čo ma v bližšom zmysle pútalo k životu. A ťažko mi padlo už i to, že som sa o týchto veciach s ním samým nemohla od srdca k srdcu pozhovárať — videlo sa mi, že by mu to obľahčilo srdce pred tým posledným odchodom. Ale on, ináč samá zdieľnosť, vo veciach ťažkých, ktoré mu bolo prekonať hlboko vo vnútri, býval vždy uzavretý — a ja, znajúc ho, nijako som sa nemohla odhodlať k prvému slovu. Pod týmto putom šetrnosti trpia často obe strany a čosi im bráni prelomiť ho.

Ale aspoň v tom jednom, čo bolo v mojej moci, chcela som mu vôľu uhádnuť a splniť — a nesmela som ďalej s tým odkladať.

Sadla som si popoludní po skončení roboty k nemu na kraj jeho postele a s chvejúcim sa srdcom pristrájala som sa nadštrknúť mu, čo som mala na mysli, starajúc sa hlavne o to, aby sa z mojich slov nemohol domyslieť, že je už blízky jeho koniec. Prvej naopakovala som si v mysli, ako začnem, vezmúc si za zámienku, že treba mu Oľginej vernej opatery i na prípad, ak by mohol ísť niekam na liečbu, a že teda sa žiada, aby sa zosobášili. Ale potom prišlo inak; naučené slová zlyhali. Neviem, čo som povedala, ako reči išli, ale bolo tak, ako i predtým bývalo, že sme si vyčítali z očí, čo myslíme, a on mi vyšiel v ústrety. Jeho už hlboko vpadnuté oči hľadeli na mňa so všetkou bývalou silou výrazu a podchodili slzami, až celkom plávali v nich. Od jeho detstva, keď citom preniknutý cez slzy hľadieval na mňa, som ich takéto nevidela.

Vyrozumela som od neho tento jediný raz za celý ten čas, že vie, ako nebezpečne je chorý a že z tejto choroby viac nevstane. Trápi sa o Oľgu, ktorá je celou dušou k nemu priviazaná, čo bude s ňou, keď jeho tu nebude. Zosobášiť sa s ňou mu je tiež na mysli, ale nemohol sa odhodlať prejaviť túto žiadosť, lebo vydať sa za umierajúceho človeka je mizerná náhrada za to, čomu sa oni spolu úfali, čo očakávali od života. Ale ak ona chce, je hotový zanechať jej aspoň svoje meno, keď iné dedičstvo jej zanechať nemôže.

Pri tomto našom rozhovore javila sa u neho posledný raz i bývalá jeho živosť a jasné, dôsledné myslenie. Vzrušenosť citu vyzdvihla na ten čas i slabnutie pamäti i apatiu, ktorá vtedy už zaliehala na neho. Ale nie nadlho. Keď by som ja bola chcela ešte v niečom vyzvedieť jeho vôľu, jeho posledné žiadosti, už zažmuroval oči a obrátil tvár ku stene.

Večer si ešte potom dlhšie šuškali čosi s Oľgou a ona vzrušená včaššie odišla domov — zaiste nie s myšlienkami šťastnej mladuchy večer pred svadobným dňom.

Hneď na druhé ráno — bolo to v sobotu, 11. februára — ustrojili sme im sobáš — prežalostný… Sobáš na smrteľnej posteli —aký to vyhľadaný románový námet! V živote však nechže Boh

chráni každého od takej romantiky! My sme boli osudom vyznačení zahrať taký presmutný román. Mne sa dosiaľ duša zachveje, keď si v mysli sprítomním vrcholný jeho výjav.

Ivan ležal na posteli nehybne, s prižmúrenými očami, ustatý od námahy, ktorú podstúpil, kým som ho preobliekala do čistej košele. Ako však prichádzali fungesi — duchovný i občiansky — otvoril oči na veľko a pokojne sa díval na nich. Prišiel pán farár a prišiel i podnotár ako matrikár, i náš priateľ—sused ako svedok. I Oľgina matka a brat boli prítomní.

Oľga, oblečená vo svojej každodennej popolavej sukni a tmavobelasej blúzke, stála pri posteli svojho mladoženícha a vyhovárala sa mu, že sa nestačila do iných šiat preobliecť, lebo nechcela dať čakať pánu farárovi, ktorý mal práve železnicou odchádzať do Ružomberka.

„Veď na tom už nezáleží. Vidíš, akože som ja oblečený?!“ odvetil, aby ju uspokojil — a pre mňa z tej odpovede vyznievala dotklivá žalosť, hoc si jej sám azda nebol už celkom povedomý.

Matrikár si založil svoju trojfarebnú stuhu a pristúpiac bližšie k posteli, upravil na Ivana svoje predpísané otázky. Ale vyslovil ich rýchlo, v akomsi šarišskému podobnom nárečí. Ivan veľkými očami díval sa na neho a — mlčal. Bolo vidno, že nerozumel nič. Matrikár zopakoval otázky, my sme pomohli vysvetliť, a Ivan zrazu pokojne, jasno a s dôrazom osvedčoval: „Áno — áno — áno!“

Ďalšie išlo celkom hladko. Po civilnom nasledoval cirkevný sobáš. Mladoženích ležal, držiac ruku svojej mladuchy, kľačiacej pri jeho posteli; štíhla, čierna postava duchovného pred nimi, chrbtom do izby, Ivan vždy jasne a pokojne odpovedal na otázky, i Oľga sa statočne držala. Iba ja klesla som na kolená ku stoličke, zachvátil ma nezdolný, otriasajúci plač, boriaci sa cez tvrdú kôru sebaopanovania. Pritom som mala jedinú žiadosť, aby ma len on, môj syn, nepočul, žeby mu to nekalilo slávnostnú chvíľu.

Potom pri spovedi oboch mladých nasledujúcej hneď po sobáši, tiež tak jasne a ochotne odpovedal na otázky duchovného; z jeho očí hľadel úplný, čistý pokoj.

Keď som po odbavení funkcií pána farára z izby vyprevádzala, našla som v pitvore Oľginho brata, opretého o veraje dverí, tiež v usedavom plači. Pozdejšie som počula, že plakali

naši známi temer z dom na dom, keď sa dopočuli o našej presmutnej svadbe.

A dnu novomanželia, on ležiaci na posteli, ona kľačiaca pri nej, držali sa v objatí… Splnilo sa im, po čom od rokov najväčšmi túžili — ale splnilo sa tak, že im i nám v bolesti zvíjalo sa srdce pod dojmom takéhoto dovŕšenia najvrúcnejšej túžby života.

Po „svadbe“ mladá pani, zatiaľ od učiteľskej povinnosti oslobodená, sedávala od rána do večera pri svojom čo deň ťažšie chorom mužovi. V bielo—belaso pásikovaných domácich šatách, hlavu po dievčenský vrkočmi ovinutú, ho obsluhovala, odpovedala na jeho už polonepovedomé reči, pozorovala každý jeho pohyb, nechcejúc vedieť o nebezpečenstve možnej nákazy. On vždy vedel, že je pri ňom, i v blúznení sa jej nežne prihováral, nazývajúc ju svojou ženou, iba niekedy ju oslovil ako mňa, alebo mňa ako ju. Ale i vtedy sa hneď opravil, akoby rozmrzený na seba.

Jeho sila celkom zanikla a denne pribúdalo mu bied a obtiaží. Jesť už nemohol; ak sme ho s Oľgou uprosili, aby už užil trochu mlieka alebo polievky, to s námahou po prestávkach prežrel niekoľko glgov, a každý mu padol hlboko kamsi, ako kameň do studne… Keď som prišla z kuchyne so šáločkou na tácni a chcela som ho kŕmiť, vždy ma pohotovo poprosil: „Dočkaj mama moja!“ O hodinu, o dve — to isté. A v unylom tóne, akým to povedal, bolo čosi dojemne dôverčivé, z čoho sa dalo vyrozumieť: „Veď mne moja mama uzná, že nevládzem jesť, a nebude ma nútiť.“ Odvrátila som sa, aby nezbadal moje slzy, no on vtedy už bol priapatický i na pozorovanie, i na škrupulovanie, viečka mu hneď zapadali na oči. Jeho dojemné: „Dočkaj, mama moja!“ mi však neprestáva znieť v rozpomienke, ako i jeho vrúcne vyrieknuté: „mamka“, „mamička“, keď sa mi chcel odmeniť za nežné zdrobnelé názvy, ktorými som ho vtedy nevdojak zas oslovovala, ako za jeho detstva, iste preto, že takto bol uvrhnutý naspäť do bezmocnosti detstva, odkázaný so všetkým na nás.

My, otec, mať, žena, boli sme pri ňom, ktorý nám bol najdrahší na tomto svete — videli sme, ako trpí a uniká od nás, a nemohli sme mu spomôcť, ani zadržať sme ho nemohli, hoci každý z nás bol hotový nejakým spôsobom obetovať seba, aby jeho zachránil, alebo biedu mu uľavil. „Či som ešte vždy tu, v tomto utrpení?“ pýtali sa jeho pochmúrne, ustaté oči, keď sa na chvíľu otvorili z neobčerstvujúcej driemoty.

Niekedy mu myseľ unikla z ťažiacej ju väzby: hlasno — až sme užasli, kde sa ten hlas berie v chorom hrdle — začal rozprávať nie nám, lež akoby sám pre seba, o veciach, čo ho za—neprázdňovali. Boli to už v nepovedomí, i súvislosť sa trhala, ale reč ešte vždy bola jadrná a obratná. Keď sa unavil, zatíchol a zažmúril oči. Cez celý čas iba v týchto nepovedomých rečiach sa prezradil, ako ho trápi jeho finančná neusporiadanosť. Vinil sa, že zle gazdoval.

Raz ma veľmi preniklo, keď z nesúvislých rečí, ktoré som už ani nevládala s pozornosťou sledovať, zasiahlo mi sluch s bolestným názvukom prednášané: „— i ja trpím, i môj otec trpí —rodičia budú syna preklínať –“

Vtedy som už s hlasitým protestom pobehla k nemu, že nie, nie, rodičia ho nikdy nebudú preklínať, ale vždy s veľkou láskou spomínať. On ešte utrápene namietol: „Ale tí ostatní, cudzí!“ a mne vpadlo vhod ubezpečiť ho, že my všetky jeho dlhy zaplatíme, jeho priatelia neprídu pre neho do škody. Neviem, či sa mi podarilo zbaviť ho tejto starosti, lebo nebol pri čistej pamäti, ale k celkom čistej pamäti vtedy vôbec už neprichádzal, okrem toho, že nás všetkých do ostatného dňa poznal, nuž azda mu ani duševné trápenie nemohlo už ostro pristúpiť.

Blížil sa ku svojmu koncu, a my, ako to býva, dospeli sme ta. že sme si toho konca až žiadali, aby boli z neho sňaté muky. On, pravda, už nebol si ich cele vedomý, ale že telesne veľmi trpel, to sme videli. Tlmeného, kamenejúceho žiaľu nám do konca pribúdalo — nikdy by som nebola poverila, že ho človek toľko vládze uniesť. Oľga, keď ju prevládal, prichádzala do bývacej izby sa vyplaklať; ja som napínala sily, aby som vydržala, kým som jemu potrebná.

Vonku bolo chmúrne zimné počasie. Keď som v jedno ráno vyšla z pitvora, videla som niekoľko čiernych vrán sedieť na našich ovocných stromoch a dívať sa akoby do dverí. To mi bol čudný vid, nepamätala som sa, že by som ich kedy predtým bola tam videla. Odohnala som ich. Na druhé ráno prišlo ich tým viac, že sa až haluze pod nimi zohýnali. Sedeli tam zdudlené, akoby čakali na niečo. O deň—dva prichádzali až na štít domu, ba tisli sa medzi holuby na vrch ochranného múru, konca magazína, takže sedeli v riadku medzi nimi pomiešané.

Tohto už istotne dotiaľ nebolo — ako nebolo od všetkých tých rokov, čo sme v našom dome bývali a holuby chovali, ani toho, aby naše holuby boli do pitvora chodievali, lebo sme ich tomu ani neučili — a po tie dni tri razy to urobili: všetky, celý kŕdeľ, vrútili sa do pitvora, tam lietali splašené a vybili oblok i lampu zhodili. Ba v tie dni ešte i voda v našej studni dostala akýsi dotiaľ ani potom nami nevídaný čierny kal, ako nejaké jemné tkanivo. Žena, čo som si ju bola najala na pomoc, mi narádzala, aby sme spustili do studne zván soli, tak sa voda očistí.

Toto všetko spolu utkalo sa mi v jediný pošmúrny obraz tých dní, keď môj syn tam v svojej izbe pomaly odlučoval sa od života, a dosiaľ mi do temna zastiera dušu, keď si ho sprítomním. Poverčivá som nikdy nebola, ale vtedy som sa z vlastnej skúsenosti doznala, ako asi povstávajú rozprávky ľudu o všelijakých temných predzvestných znameniach.

Niekedy ma môj Ivan volal k sebe, ale kým som k nemu prišla, už zabudol, čo chcel. Raz prejavil žiadosť posedieť si trochu, lebo ho vraj od ležania už všetko bolí. A vtedy sa neprotivil, dal sa mi posadiť, čo išlo s veľkou námahou. I položil si ťažkú, horúcu hlavu na moje plece, a tak sme sedeli v objatí, kým sme vládali. To bolo naše objatie na rozlúčku.

17. februára už celý deň ležal i nepohnuto, i bez slova, ako ho ráno jeho priateľ, mladý lekár, už celkom bezvládneho na ramenách preniesol z jednej postele do druhej a uložil tak, aby mu bolo dobre ležať. Azda mu i bolo — už necítil nič. Mrel pozvoľna, tichučko celý deň… večer pred šiestou vydýchol svoj posledný dych v tú chvíľu, keď jedine Oľga bola pri ňom.

Potom ja — ja sama svojou rukou — zatlačila som mu polootvorené viečka na oči s krutým pocitom, že navždy zatváram pred nimi svetlo tohto sveta.

A toto bol posledný, záverečný akt mojej materinskej starostlivosti o neho. Tu sme dospeli k takému cieľu, kde ničoho viac nepotreboval — k tomu poslednému… s nežiadaným, bolesti plným pominutím cieľa dočasného, tvrdo čakaného, ktorého nedosiahnuť bolo môjmu synovi, tak sa zdá, odprvu odsúdené. Bránili sme sa tomu osudu, ale boli sme zavrátení, lebo akýmsi neviditeľným drobnotvorom je od prírody daná moc zničiť človeka k božiemu obrazu stvoreného. V jeho zápase s nimi zväčša ony zvíťazia, on stáva sa ich obeťou. I môjho syna do smrti utrýznili a ja stála som nad ním s krušnou otázkou v duši, ktorá sa mi v ťažkých chvíľach už nejeden raz postavila do cesty.

Neúprosná ruka skončila u nás svoje dielo: vyhasila mladý, zdarne rozvitý život, drahý a prepotrebný užšej i širšej rodine; roztrhala zväzky lásky, ostaviac nezhojiteľné rany rozluky; zničila krásne nádeje a úmysly, zanechajúc na ich mieste žalosť a pustotu; smútkom a bezradnosťou zahalila celý zvyšný život nás pozostalých.

Ako som vtedy zavrátená, až zničená so všetkým svojím usilovaním, keď môj syn mŕtvy ležal predo mnou, tak i teraz stojím zavrátená, akoby zahanbená pred svojím čitateľstvom, že svoju rozpravu o tom, ako som jeho vychovávala pre život, musím takto dokončiť.

Prichodí mi prosiť za odpustenie, že svojím horúcim žiaľom rozrývam srdcia iných, čo je zaiste nie pravou úlohou spisovateľského umenia. Ale či bolo by podľa pravdy v diele, opisujúcom utváranie sa ľudského života, chcieť čitateľa ušetriť od toho, od čoho človeka život neušetruje?

DOZVUKY

TÝŽDNE PREŠLI OD SMRTI MÔJHO IVANA, A JA SOM ešte vždy tu a ešte vždy nechápem, ako sa to mohlo stať — ani nechápem, že sme my to mohli prežiť. Otázka: Prečo sa takto muselo stať? mi utkvela v mysli, a odpovede na ňu nemôžem nájsť. Počujem síce sto odpovedí, potešujúcich zbožne z Písma, potešujúcich vrelo z úprimného súcitu, potešujúcich i presviedčajúcich dôvodmi rozumu, ale ani jedna ma nemôže potešiť, ani presvedčiť, že je dobre tak, ako sa stalo.

Povedané nám je z najsvätejších úst, že nič nie je na nás dopustené okrem vôle Boha, nášho otca, ani len jediného vlasu z hlavy nestratíme bez jeho dopustenia. A iste je tak. Boh podrobil celý hmotný svet, ako v jeho nepochopiteľne veľkých, tak i v jeho nepochopiteľne drobných zjavoch, zákonu prírody. A človek podľa tela, ktoré tvorí jeho zovňajšiu osobu, podlieha teda tiež prírodnému zákonu hmoty. Všetky telesné biedy — i jeho telesná smrť — prichádzajú podľa zákona. A ten zákon je od Boha. Ale ako je človek svojím telom hmotnej podstaty, tak je svojou dušou duchovnej podstaty — ako teda s tou svojou dušou, trpiacou pri každom potyku s necitom, mohol byť svojím osudom v takej úžasnej miere vydaný pod moc bezcitnej, hluchej a slepej prírode hmotnej? Pri tomto sa myseľ zasekne, a tu začínajú sa krušné pochybnosti človeka o tom, že by tá istá moc, v ktorej jeho duša tuší svoj pôvod, z ktorej váži všetky svoje mravné sily a ku ktorej ju tiahne pud príslušnosti, priamo určovala jej ľudské osudy a bezprostredne bdela nad jeho blahom. Pre tieto pochybnosti cíti sa hlboko nešťastnou, ale nemôže sa ich zbaviť.

Nechže ani mne nik nezazlieva, že sa mi srdce preplnilo horkosťou, keď som svojho syna musela smrti postúpiť. Keď som sa musela dívať, ako on, nikomu sa nepožalujúc, prekonával v sebe posledný proces, v mukách cítiac, ako sa mu lámu mladé sily, ako mu uniká mladý život — a pomoci už pre neho na tomto svete niet, lebo tu neústupne vládne zákon hmotnej prírody, a z tamtoho sveta zázračná pomoc už neprichádza…

Musel podstúpiť, čo je mladému, k životu sa berúcemu človeku najhroznejšie: zničenie toho života. Precítil bolestné popretŕhanie všetkých tisícorakých zväzkov, čo ho k nemu pútali, a musel klesnúť do hrobu. Unikol z toho sveta, aby sa viac nenavrátil, i jeho muky utonuli bez stopy v mori odvekých múk ľudstva…

A u mňa od tých čias neustávajú otázky: Prečo bola môjmu synovi súdená táto predčasná, a preto strašná smrť? Prečo sa musel zavrieť život pred ním, práve keď ho chcel samostatne a činne nastúpiť? Prečo? Veď bol nastrojený žiť ušlachtilo nielen pre seba, lež i v prospech iných. Tisíc dôvodov vieme, prečo mal žiť, a on musel umrieť, nevieme, prečo — iba aby bolo znova zjavené, aký je tu človek malomocný, nepovšimnutý a stratený s celou svojou svet objímajúcou dušou.

Ale ja, jeho matka, to ešte vždy nevládzem pochopiť, a každý deň sa nanovo pýtam: Či som ho na to s bolesťou na svet doniesla, s tisícorakou bolesťou v človeka odchovala, aby som ho s tisícorakou inou bolesťou do hrobu uložila? — Či sme na to prišli na tento svet — ja i on? Akože je to s tým naším životom? — Kdeže je tomu pravý zmysel?

No všetko toto sú otázky — bez odpovedí…

Po strašnej špatnej zime otvorila sa včasná teplá jar, slnce v posledné dni až pripeká — a mňa i to pichá do srdca preto, že môj syn toho slnca už nedožil. A ako túžil po ňom! Po celý čas jeho choroby bolo ohavné počasie, iste ono urýchlilo i jeho koniec. Od samej jesene dusné, vlhké, škodlivinami preplnené povetrie ťažko zalíhalo na prsia i zdravým, tobôž chorým. Márne boli i vzdychy, i reptania — počasie je počasie, ono neberie ohľad na človeka, človek musí zahynúť, keď to počasie so sebou donáša.

„Mne sa ti tak akosi žiada zohriať sa na slnci — keby ma tak celého voskrz prehrialo!“ hovoril mi viac ráz minulej nešťastnej jesene, vyťahujúc plecia, akoby sa chcel lepšie vystaviť žiaducim prehrievajúcim lúčom slnka. Tejto čudnej túžby predtým z neho nebývalo, bol práve otužený a zimu mal rád. Či to bola predtucha, že ho slnce na tejto zemi viac neohreje? Ani ho neohrialo, kým sa pripravoval do tej hlbokej, chladnej komôrky, v ktorej ho už nikdy viac nenájde. Len akoby akýmsi láskavým znamením v kostole pri jeho pohrebe zasvietilo zrazu cez mraky a jarko odblesklo sa na jeho rakve — k nemu však jednako sa nedostalo. No mňa predsa potešilo, bolo mi akoby znamením, že môj syn už dostal sa do vlasti večného svetla a tepla.

Ale ja odvtedy vždy so slzami vítam každý slnečný deň preto, že ho môj Ivan nedožil, a žehrem v mysli, že sa ešte nenašiel človek, čo by bol vyhútal ľahkým a istého účinku spôsobom liečiť tuberkulózu slnečnými lúčmi. Vynájdu to iste, ale môjmu Ivanovi i všetkým tým nepočetným tisícom, čo trpeli a trpia jemu podobne, už od toho ľahšie nebude… Dané je človeku použiť hojivé sily prírody proti jej zhubným silám — teda ňou samou brániť sa proti nej — ale kým jeho rozum a skúsenosť vypozná všetky v nej tajace sa sily a vedou i činom postaví si ich v službu, dotiaľ neovládaná príroda narobí svetu ešte hrúzu spúšte a nešťastia.

Na horúcom slnci deň po deň prevetrávam i preklepávam Ivanove šaty i periny, presúšam jeho knihy i vôbec všetky veci, čo boli v jeho izbe, aby nákaza, ktorá jeho zničila, nepreniesla sa prípadne na niekoho iného. O seba sa nebojím, ale iných nechcem si vziať na svedomie. Objímam jeho veci a prihováram sa im. Preberať sa v nich, prezerať ich, i to je bolesť. Zabolí každá, keď len pozriem na ňu, lebo každá sa jeho dovoláva — a nikdy viac sa ho nedovolá…

Srdcu sa vidí, že i jeho musí to znepokojovať, keď sa mu iný prehŕňa v jeho veciach a nakladá s nimi krem jeho vôle. Potrebovať ich nedopúšťa cit, zdá sa mu, akoby sa tým pravý ich vlastník vytískal z úžitku; dať ich inému, to uráža ako neláska a zničiť ich, napríklad spáliť, to akoby sa naschvál vyhládzala jeho pamiatka zo sveta.

Čo dieťatu ostane po umretom rodičovi, na to pohliada s vďakou a pietou — zaiste i teší sa dedičstvu a požehnáva zaň starostlivého rodiča. Ak je pritom i žiaľ, nie je aspoň bolestný, nepodrýva životnú bodrosť. Ale niet bolestnejšej pozostalosti, ako čo rodičovi ostane po umretom dieťati. Ako ostré šípy vpúšťajú sa mu do srdca tisícoraké rozpomienky, súvisiace s pozostalými vecami. Pôvodne môžu byť i milé, ba i veselé a radostné, ale teraz nútia do plaču a budia ťažký pocit, že on, rodič, žije tu na úkor svojho dieťaťa, akoby ono miesto neho bolo muselo umrieť.

Poprezerať jeho korešpondenciu i všetky jeho písma tiež bola úloha bolestná, ale musela sa prekonať. Mal odložené všetky naše listy, otcove i moje, ako i my jeho listy..V tomto písaní zračí sa naše účinkovanie na neho, keď bol preč od nás, a utváranie sa jeho charakteru. Dojímajú ma tie jeho listy, v ktorých vidím jeho samého v celej úprimnosti, a bolia ma tie, v ktorých si vybavujeme nezhody a nedorozumenia. Veselé listy od kamarátov staršieho i novšieho dáta, na ktorých by som sa, nech je on živý, mnoho nasmiala, teraz odkladám s ťažkým srdcom, lebo môjho žiaľu i veselosť sa bolestne dotýka — najmä keď sa vzťahuje na Ivana. Vôbec všetky, i z tejto korešpondencie zrejmé jeho vzťahy ku svetu a životu bolia ma teraz ako popretŕhané živé vlákna; jeho smrťou milé i nemilé rozpomienky s ním súvisiace stali sa mi boľavými.

A už najväčšmi hlási sa toto pri pohľade na stoh listov zväčša veľkého, úradného formátu. Sú to prosbopisy, všelijaké dopyty, informácie a urgovania vo veci nešťastných stratených dokumentov, a potom týchto duplikáty tak horko—ťažko vydobyté. Koľko námah, mrzutostí a ťažkého trápenia mu tie narobili! Kým pre ne väzel v Pešti, zaujatý ich vyhľadávaním, zhoršila sa mu choroba do nevyliečiteľnosti, a predsa si ich nanovo vydobýval, nepoddával sa. A veď sa mu i poschodili —keď ho život už opúšťal. Ako posledný došiel duplikát doktorského diplomu — keď Ivan už bol temer bez povedomia a už celkom bez záujmu… Vždy všetka trpkosť zovrie vo mne, keď pozriem na ne. Nazdávam sa, že celá nehoda s nimi bola iba na to, aby sa jemu život ukrátil a v tom pozostávajúcom mu ešte kúsku života aby sa mu prisporilo čím viac utrpenia.

Utrpenie — nad ním nevyhnutne zamyslí sa trpiaci človek. Ničoho sa ľudia tak nebojíme, ničomu sa tak nevyhýbame, ako utrpeniu, a ono nás neomylne kde—tu zachytí i pripúta sa k nám v akom—takom spôsobe. Utrpeniu vyhnúť a v blaženosti žiť je prirodzenou žiadosťou človeka — v utrpení tápať a blaženosť temer nepoznať je zväčša jeho údelom. Život a utrpenie sú, zdá sa, nerozlučné. Ako sa narodíš, už ťa čaká utrpenie a pridŕža sa ťa v premenlivej podobe až do smrti — i sama smrť zväčša prichádza s utrpením. V živote človeka i každého tvora plní ono svoj nárok v rozličnej podobe, iba v smrti azda prestáva jeho moc.

Ja želiem pre smrť svojho syna a ničím nemôžem sa potešiť, ale dosiaľ neviem, či ma viac bolí to, čo som smrťou jeho stratila, a či to, že musel prejsť toľkým utrpením, kým so samým jeho životom neutonulo v smrti. Vôbec také želenie za drahým zosnulým je rozumu sťažka pochopiteľné. Ja svojho zosnulého vždy mám pred očami v jeho poslednej chorobe za tých dlhých ťažkých sedem týždňov, a trpím bez úľavy každý deň všetko znova, čo on vtedy pretrpel. Bôľ, ktorý vtedy vo mne skamenel, od jeho smrti neprestajne sa roztavuje a zaplavuje ma nezadržateľne. Proti tomu niet pomoci. Vidím iba jeho utrpenie preto, že mi je tým duša ešte preplnená. Časy jasnejšie, predchádzajúce, celkom sú zastreté posledným pochmúrnym obrazom. Ja sa tomu nebránim, lebo keď jeho utrpenie prešlo na mňa, on ho je zbavený, a to je mne útechou.

Ale prečo musím toľko žialiť za ním? To neviem, lebo ja som už oddávna, ako som vyrástla z detských predstáv, nepripisovala tomuto životu veľkú cenu. Ako teda môžem bez miery želieť, že môj syn bol predčasne z neho odvolaný? Najmä keď ja ešte k tomu pevne verím, že smrťou prechádzame z horšieho do lepšieho, z tmy do svetla. K tejto viere som sa vždy zotavila zo všetkých otrasov pochybností, cez aké nevyhnutne prechádza človek hĺbavej mysle.

Prečo teda toľko želieť?

Z ľútosti nad sebou, že som smrťou svojho syna prišla o poklad srdca, o jedinú radosť, o celý užší záujem na živote?

Isteže i to sa hlási, bez sebeckého hnutia človek pri ničom sa neobíde. Veď môj syn bol mi najbližší nielen po krvi, lež i dušou a srdcom. Táto strata bude mi ťažkým utrpením až do mojej smrti.

Ale cítim, že najostrejší osteň bôľu predsa nie je v tejto vlastnej strate. Najhlbší a najneústupnejší bôľ cítim nie za seba, lež za neho, pretože on stratil život so všetkým jeho obsahom — celé svoje pozemské bytie. V tom je moja žeravá bolesť, v ktorej sa tratia všetky ostatné ohľady, takže bez otáľania hotová by som bola položiť svoj vlastný život, keby som tým jeho život mohla vykúpiť. Tu lásku nepočúva na pripomínanie skúsenosti, že však tento strastiplný pozemský život iste nebol by ani jemu priniesol mnoho dobrého a nie je hoden toľkého želenia — ani na vieru, neprestávajúcu poukazovať, že však oplakávaný prešiel do lepšieho života — ona tu zná iba jedinú bolesť: že zničené je to, čo ona chovala. A postup toho niče—

nia, jednotlivé rozpomienky naň budia stále záchvevy bolesti, oživujú žiaľ.

Najlepšie toto znajú všetky matky, ktoré prešli cez podobnú skúšku.

„— Ráchel plačící synů svých, a nedala se potěšiti, protože jich není –“ čítame v Biblii. Protože jich není — aké krátke, prosté, a aké pravdivé slovo! Boli — a niet ich… V tom je celý svet žiaľu pre matku. Kapitola z materskej psychológie v niekoľkých slovách.

I môj veľký žiaľ je v tom, že môjho Ivana tu viac niet nikde, nikde… Predtým, za živa, často nebýval doma, ale vtedy mi nechybel, lebo som vedela, kde je a prečo je tam, a že príde zasa. Ale teraz mi všade chybí, na každom mieste a v každom pomyslení, preto, že neviem, kde je a prečo bol od nás odtrhnutý — iba to viem, že ho niet a že sa mi nikdy viac sem nevráti…

Niet ho tu — kto sa na tom pozastaví? Či postačil by povrch zeme pre tie zástupy jednotlivcov, ktorí boli tu a už ich niet?

Ale mne to darmo hovoríte — pre mňa nikde nieto môjho Ivana, vždy iba to vidím, ako ho nikde niet, kde predtým bol.

A v tom je pre mňa stála bolesť, ako zo živej rany.

Keď s mužom, obaja zamĺklí, v sebe trpiaci, sadáme ku stolu, zakaždým v neodbytnej tiaži zalieha mi bolesť na srdce, že on, náš Ivan, nikdy viac si neprisadne k nám na svoje miesto. Ak mi zablúdi myseľ do skorších čias, kým sme bývali ešte na úslní, keď Ivan z kancelárie prichádzal domov na obed a hneď z príchodu, zastaviac sa pri mne v kuchyni, mi rozprával niečo, čomu sme sa obaja museli smiať, vtipkujúc pritom o závod, práve rozpomienka na tú veselosť, na Ivanove vtipy, na jeho hlas, ktorý sa mi celkom sprítomní, na jeho živé, krásne oči, ktoré mi vše zasvietili do duše ako slnečný lúč, teraz ma ostro zabolí v srdci preto, že to už len bolo a nikdy viac nebude…

Dnes tiež mi prišla na rozum jedna z tých veselých scén. Raz pri obede prehodila som, že je to zlý zvyk u mužských chodiť pred obedom na pivo, lebo tým si kazia chuť na obed. Ivan mi prisviedčal a doložil, že sám to urobí len zriedkakedy kvôli kamarátstvu.

„Ja som na pive nebol, ako — akóó –“ (premýšľa) –

„Ako keď ťa nedávno Berco (náš učeň) videl ta ísť a mne to referoval,“ vypomohla som mu trochu zlomyseľne.

„Hej, hej!“ dosvedčil naskutku. „A ani nepôjdem ta — kým ma zasa Berco nevystriehne,“ doložil s furtáckym zábleskom v očiach.

Ja, už na odchode do kuchyne, som sa pustila do smiechu a musela som sa smiať ešte i v kuchyni. Zrazu otvoria sa dvere a Ivanova tvár, zvedavo na mňa oči upierajúc, zjaví sa v nich.

„Prišiel si pozrieť, či účinok ešte trvá?“ spytujem sa, a na tom sa teraz on chutne rozosmial.

Tento krátky výjav sprítomnil sa mi dnes pri obede tak živo, akoby som práve hľadela do Ivanových smejúcich sa očí a začula plný zvuk jeho smiechu. Vtom však vypukla som v bolestný plač a musela som odísť od stola.

Jedávať vôbec dosiaľ nemôžem z chuti, iba z povinnosti, pre zvierajúci pocit, že každý hlt ide na jeho úkor, keďže som ja tu a on musel ľahnúť do hrobu.

Je to pochabosť?

A keď som ktorýsi deň ráno vykročila z pitvorných dverí a našla pred nimi na kamennej ploche položenú malú uslinenú skalku, razom sa dostavilo to ostré zabolenie v srdci, pochytil ma plač a musela som sa uchýliť s ním dnu, do Ivanovej izby. Tú skalku totiž doniesol ta Barry, bieložltý bernardínsky pes nášho nástupcu, ktorý ešte v jeseni, kým nemrzlo, len čo videl Ivana vykročiť z pitvorných dverí, uchytil do pysku najbližšiu skalku, položil mu ju k nohám a zostal stáť pred ním, napnuto hľadiac na skalku i na nohu. Ivan koncom nohy strmo posotil skalku, že ďaleko zaletela, Barry v celej svojej impozantnej veľkosti cvalom za ňou, a doniesol ju na predošlé miesto. Kým potom čakal, až ju Ivan znovu zasotí, od napnutia zadné nohy nervózne sa mu potriasali. Túto zábavku by nebol zunoval ani za pol dňa, vždy pristavoval k nej Ivana. Teraz, ako sa jar otvorila, prišlo mu na rozum, že ten mladý akosi už dávno nevyšiel baviť sa s ním

o skalku, i nachystal ju predo dvere, aby ho upomenul na seba i na ich zábavku. Ale mladý len nevychádza a nevychádza…

Potom prišiel Barry za mnou do Ivanovej izby, pozeral po nej odo dverí dookola, išiel k Ivanovej posteli, pooňuchával —a so spusteným chvostom ticho odišiel.

A ja som sa znova rozplakala, toho dňa ani nemohli sa mi slzy zastaviť do samého večera. Je i to pochabosť?

„— V dlhých, bezsenných nociach spriateľujem sa s myšlienkou na smrť, a už som sa i vžil do toho. Za seba som to už prekonal. Ale čo bude s mojimi rodičmi v ich starobe? Oni všetko na mňa vynaložili a ja som tú obeť prijal, lebo som sa naisto úfal, že keď vyzdraviem a budem v svojom povolaní pracovať, aj o nich budem sa môcť starať, aby im nič nechybelo. A teraz, keď mi všetko obetovali, zanechávam ich bez pomoci… A moja nevesta — úbohá moja! Nikdy som netrpezlivého slova od nej nepočul. Verne čaká na moje uzdravenie, obetujúc mi svoj najkrajší vek — a ja ju musím opustiť… A moji priatelia, ktorí sa za mňa zaručili, budú musieť po mojej smrti moje dlhy poplatiť — hanbím sa i trápim sa, keď na to pomyslím. Ani len tí sa nebudú môcť milo na mňa rozpomenúť. Zdá sa mi, že som bol tu na nešťastie každému človeku, ktorý ma miloval. Keby ste vedeli, aká je to trpkosť! A východu už niet — pomoci nikde…“

Takto si sám opísal svoje duševné útrapy. To je z listového konceptu, ceruzou po nemecky napísaného, nevieme komu, ktorý sme po jeho smrti našli v jeho nočnej skrinke pri iných listoch. Musel ho napísať v takú chvíľu, keď sme nik neboli pri ňom a pokračujúca choroba so slabnutím pamäti nedala mu možnosť, aby ho bol dokončil a na poštu odpravil.

Odvtedy, ako sme toto našli, mi je nevýslovne ľúto, že som sa čo ako predsa nezmohla na to, žeby som sa, kým ešte bol pri pamäti, bola s ním dorozumela o týchto veciach, o ktorých som mala vedieť, ako ho trápia. Odvtedy chápem jeho tvrdé mlčanie o nich, i chápem, prečo vtedy, keď v blúznení prezradil, ako ho trápi jeho peňažná neusporiadanosť, nemalo na neho nijaký uspokojivý účinok moje uisťovanie, že však my jeho dlhy zaplatíme — lež sužoval sa ďalej. On, môj drahý, sa nazdal, že keď my vyplatíme svoje i jeho dlhy, nezostane nám na výživu nič, trápilo ho teda, že alebo nás zanecháva v biede, alebo milých mu priateľov v ujme, keď im nemôže splniť svoj záväzok.

S takým súžením išiel na druhý svet, a zato sa teraz tu sužujem výčitkami svedomia, ako som mohla nevysvetliť mu, že keď dom predáme a niektoré požiadavky dostaneme, splatíme i všetky dlhy, i zvýši nám toľko, že budeme môcť z toho žiť nie horšie, než ako sme navyknutí.

To jeho súženie dodatočne prežívam s ním a želiem každý deň, že som nechtiac zmeškala uľaviť mu ho. Ľútostím za neho, že takto musel odpokutovať svoju prištedrú ruku, za ktorú on ani nemohol, že nebolo mu dožičené usporiadať si všetko, ako chcel; bolí ma, že tak tvrdo zavrátená bola jeho pekná samodôvera a nebolo mu za pravdu dané proti nám, proti našim výstražným napomínaniam… že mu všetko, všetko, čo v dobrých úmysloch hodlal, v smrti zapadlo… so všetkým nemilosrdne zatvoril sa život pred ním.

Ale útechou mi je, že jeho opravdiví priatelia, ktorí ho dobre znali, nestratili lásku k nemu, ani keď mysleli, že stratia u neho svoje peniaze. „Vypomohli sme mu, všetkým nám milému druhovi, hoci sme sami zápasili s dlhmi, lebo sme sa sväto spoliehali na jeho statočnosť — ako sme sa i mohli — a tešili sme sa udržať si ho tu ako priateľa. Veď on tiež vždy bol ochotný pomôcť každému z nás —,“ písal nám jeden z nich. Hrdým a šľachetným od hlavy po päty nazýva ho druhý a uisťuje nás, že Ivan nikdy netrovil peniaze na ľahký život, ale vraj na mimoriadne, nepredvídané potreby, ktorým sa konečne nikto nevyhne, a najmenej človek takej prajnej povahy, ako bol on, a neodhodlal sa pýtať od rodičov, spomínajúc vždy, že beztak dávajú všetko svoje na neho, lež radšej sa zadĺžil. Tretí podobne píše: „V presvedčení, že nerobím tým zle, podpisoval som sa za Ivana. I v posledných časoch, hoci som vtedy už tušil, že môže sa predčasne od nás odobrať, robil som to teda vediac, že môžem tratiť. Neviedlo ma k tomu iba samotné priateľstvo, lež i to, že hľa, aj on — vtedy, keď som ja bol nie v lepšom zdravotnom stave, ako teraz on — nehľadel, či prípadne bude tratiť, lež zaručil sa bez otáľania za mňa. Ráčte byť uistení, že nikto na svete na Ivana pre podobnú vec zlé srdce mať nemôže. Keď niekto niekomu sa podpisuje, je si povedomý, že prípadne to musí i zaplatiť; a každý musí s tým počítať, že smrť vždy môže zmariť všetky nádeje, výpočty a bezpečnosti.“

Takto chápali vec jeho priatelia, a on ako sa trápil, že sa nebudú môcť s láskou na neho rozpomenúť. Keby som mohla byť istá, že on o tomto všetkom vie, odpadol by mi tu kameň zo srdca.

Prvý rok po smrti niekoho drahého býva najťažší, a jednako musí byť prežitý. I my sme prvý rok už prežili — ale nechcela by som ho prežiť ešte raz. A úľavy, ktorú vraj čas prináša, nebadám nijakej, práve sa nám v rozpomienke všetko obnovuje, čo bolo pred rokom, a žiaľ sa nám vo zväčšenej miere rozvlňuje.

Mnoho bolestí ma stálo v jeseni vypratávanie Ivanovej izby, keď sme sa z nášho domu vysťahovali. Ten kút s jeho posteľou, kde strávil posledné najťažšie týždne svojho života, by som si najradšej bola nedotknutý so sebou zobrala. Každá jeho vec ma za srdce chytala, najmä tie, ktoré boli ešte nedotknuté, ako ich jeho ruky položili. Mala som pocit, akoby som ich rovno z jeho rúk vyberala.

Musela som dlho slziť, keď mi z jeho nočnej skrinky vypadol zelenkavý krúžok papiera, akým bývali obviazané hlávky fľaštičiek s jeho liekmi, keď prišli z apatéky, lebo sa mi sprítomnilo, keď som tie fľašky otvárala, ako hľadievali na to jeho oči zo začiatku trochu oživené, v nádeji dobrého účinku, pozdejšie mrzuto, ako na nevyhnutné zlo — konečne clivo ľahostajne. Iba jeho do konca dokázaná sebadisciplína nedovolila mu odoprieť užívanie márnych liekov, keď mu ťažko padlo už i len prežierať ich — keď už celý on, môj úbohý, premenil sa na samý obraz utrpenia a hynutia…

Len mi pozrieť na jeho inhalačný aparát, ktorý si v jeseni s takou radosťou sám bol z pošty doniesol, keď mu prišiel taký, aký v Görbersdorfe potreboval — prechveje ma všetka bolesť sklamania, ktorého sme sa i pri tom dožili, od začiatočnej nádeje, hotovej uveriť i v zázraky, po utajované zúfanie a biednu, bezmocnú rezignáciu.

Keď si haldy jeho juridických kníh odniesol istý mladý jurista, zas ostrá bolesť pre to namáhavé, toľkými nešťastnými prekážkami obťažené a konečne so všetkým činom zmarené jeho pripravovanie sa na svoje povolanie.

A nemohlo ísť bez veľkej bolesti ani rozobratie útulného kútika v prednej izbe, kde naši mladí sedávali v prvý šťastný čas po svojej vere i v posledné roky, keď Ivan bol doma. Oľga od Ivanovho pohrebu nenazrela viac do nej — nezniesla pohľad na tento osirelý, ním opustený kútik. A mne zakaždým srdce stislo, keď som, odniekiaľ domov prichádzajúc, zvonku pozrela na ten opustený oblok, z ktorého predtým vítavali ma šťastne sa usmievajúce tváre Ivana a Oľgy.

Boli sme konečne až radi, keď sme sa zo svojho domu, v ktorom sme toľko žiaľu pretrpeli, mohli, utiahnuť do nášho terajšieho skromného zátišia, ako ubolení, ukonaní, zmarenými celoživotnými námahami vyčerpaní, o svoje najmilšie pripravení odlúčenci od všetkej životnej radosti. Rozpomienky, ktoré sú nám drahé, sme si sem preniesli — ale i všetku bolesť s nimi spojenú. Bývame v starej cirkevnej budove, oddialení od ulice, a sme s tým celkom spokojní. V tejto budove má i Oľga svoj učiteľský byt, je nám teda vždy nablízku a prichádza k nám každý deň.

Áno, i bolesti prešli sem s nami. Tie boľavé struny neustávajú sa rozochvievať pri každom najmenšom nepredvídanom náraze, hoci môjho Ivana hrob, pod vencom z bielych chryzantém, už druhá zima pokryla hrubou vrstvou snehu.

Príde listár a podáva mi list. Ako naň pozriem, už i cítim známe ostré zavŕtanie v srdci, a chmatnem list, až sa listár začuduje. Som chvíľku, kým sa stihnem spamätať, v márnivom zmätení, že je to list od Ivana, lebo je tej veľkosti, toho formátu i toho samého bledo naviateho odtienku fialkovej farby, aké nám predvlani prichádzali od neho z Davosu. Keď však, zazrúc cudzie písmo, razom vytriezviem, len čo listár zavrie dvere za sebou, vypuknem v bolestný plač pre to bleskmé skrižovanie sa radosti so sklamaním. A ja ináč nie som chorobne citlivá, hodne som stvrdla v dlhej škole života.

I po druhý raz mi listár z pošty doniesol podobný otras bolesti. Podal mi list, adresovaný — doktorovi Ivanovi Soltészovi. Nebolo mi viac treba! Držiac ho v ruke, sklesla som s ním na stoličku v nezastaviteľnom plači. Pri prvom ma zasiahlo sklamanie preludnej radosti, pri tomto náhle bolesť, že niet viac medzi živými toho, koho pisateľ ešte medzi živými hľadá. List prišiel až zo Sibíri od mladého ruského priateľa, spolupacienta z Görbersdorfu, Ivanovi detinsky vrelo oddaného.

Kým som ruský list pomaly prečítala, neprestávali ma slzy zalievať.

U mňa od Ivanovej smrti nastúpilo zrejme dvojaké nazeranie na svet, alebo aspoň na to, čo v ňom prežívam. Čo bolo, kým sa Ivanova choroba neukázala nebezpečnou, to sa mi teraz vidí byť pôvabnou, sviežou, miestami slncom jasne ohriatou krajinou. Čo je však odvtedy, to sú priepasti bôľu a strasti v tôni a chlade. A teraz i najkrajšie zjavy minulej lahody zastierajú sa mi touto temnou púšťou, srdce nemôže sa na nich potešiť.

Bolesti neubúda ani po roku.

Jar prichádza — už druhá, čo sa jej môj Ivan nedočkal. A mňa už nemôže tešiť ani ožívanie prírody, keď sa ho nedožil. Ráno stojím v chmúrnom zamyslení na pavláčke pred naším bytom — ešte každé ráno s odporom sa odvraciam od dňa, čo nastúpil, kým si cez ten odpor cit povinnosti neprekliesni svoju cestu. Bývame akoby za chrbtom mesta, máme plný pohľad na široko rozložené západné hole. Slnca nevídať, ale jeho oživujúce svetlo jednako preniká cez hustý závoj sivo zastretej oblohy. Lež závoj je prikrátky, na úpätie západných hôľ už nedohodí. Tam leží široký pás slnečného svetla v plnom jase, zdá sa, že sa všetko ligoce v rosných kvapkách.

I obláčiky hmly, vstávajúce z doliniek, dostávajú v tom svite akúsi nežnú sivobelasú farbu.

Nevdojak sledujem očami kŕdlik holubov, ktoré tade konajú svoje ranné polety. Ani jediný, hocby len na chvíľu, nepomýli spoločný smer ani pri vzletovaní, ani pri spúšťaní sa, ani v plav—nej čiare, ani v okľukách. Len čo sa dostanú do krážu svetla, zajagajú sa, akoby boli z merného striebra, len čo však zájdu zo svetla do tône, razom stanú sa z nich obyčajné tmavé vtáky. Ale ony si len poletujú v čerstvom rannom vzduchu po svojej dobrej vôli, to zablýskajúc sa v svetle, to potemnejúc v tôni.

Vtom jachá osobný vlak od Vrútok, hlasno odfukujúc. Rušeň vypúšťa vlnitý stĺp pary, ten však nejde do výšky, lež zalíha v dlhej, vodorovnej čiare nad vlakom, že mu ani konca nevídať. Keď všal dojachá naproti rozliatemu svetlu, dlhý pás sivej pary presvitne aj tou nežnou belasou farbou a slní sa v jase, oživujúc rannú krajinku sviežou krásou. Mimovoľne pasiem na nej oči — ale vtom už i bodne ma známy osteň v srdci, struny bolesti sa rozochveli a v prvej chvíli ani neviem prečo, len mi čosi preblesklo, akoby ten vlak bol v nejakom spojení s Ivanom. V nasledujúcu chvíľu razom už i mám pred očami, ako odchádzal i prichádzal do škôl — zo škôl, na liečenie, z liečenia — s akou úzkosťou sme ho ta vystrájali a s akou nádejou doma vítali.

A najmä jedna príhoda ožila mi v pamäti, keď som ho, idúc domov z Liptova od príbuzných, zrazu znenazdania zazrela na istej liptovskej stanici vychádzajúceho z čakárne na perón. Bol vtedy v Liptove v advokátskej praxi. I on mňa naskutku zbadal. „Ľaľa, moja mama!“ počula som ho zvolať a v tú chvíľu i s priateľom už i vchádzal ku mne do vozňa s natešeným svojím „trojfarebným“ úsmevom, pri ktorom totižto ukázali sa jeho biele zuby, červené ústa a tmavé fúzy v spoločnom účinku. Cestoval za akousi prácou, prešli sme niekoľko staníc a boli sme, iste pre nečakanú radosť, zvláštne povznesenej nálady. Najmä Ivan žiaril vtipom a dobrou vôľou, oči všetkých spolucestujúcich, najmä ženských, utkveli na jeho tvári cez celý ten čas, hoci predtým, kým Ivana tam nebolo, zdalo sa, akoby tí ani slovenského slova nerozumeli. Bolo mi čajsi clivo rozlúčiť sa s ním, keď vystupoval, ale preto aspoň odblesk tej dobrej nálady doniesla som si i domov. To bolo ešte v ten šťastný, slnečný čas, keď nás veľmi prevládala nádej na jeho vyzdravenie. A teraz, keď mi toto ožilo v pamäti, práve pri tejto milej rozpomienke pochytil ma zasa môj náhly, bolestný plač…

Prečo?

Preto, že to už len bolo a nikdy viac nebude… preto, že môjho Ivana už nikde niet v tomto celom jeho rodnom kraji, ktorý miloval — že jeho živé oči nikdy viac nespočinú na ňom, a jeho rodný kraj nikdy viac neuvidí jeho…

Boľavé povedomie toho sa mi ešte vždy obnovuje, kedykoľvek vidím dojachať osobný vlak ku stanici, a ťažko mi je zadržať slzy, že mi ho už nikdy viac odnikiaľ nedovezie.

Či je to všetko pochabosť alebo chorobná citlivosť?

To sú bolestné záchvevy duše, spútanej v pozemskom tele, pri dotykoch drahých rozpomienok, ktoré vidia sa jej stratenými preto, že zanikajú v minulosti. Ale minulosť neznamená zamknutie, lež vplynutie do večnosti — a čo je vo večnosti, to nemá zániku.

PRÍVETY — BEZ ODVETY…

Keď vo dne chodím po svojej robote, ktorú konám bez záujmu, stáva sa mi, že zamierim k dverám tvojej izby v akejsi márnivej predstave, že ma ty tam čakáš a niečo odo mňa potrebuješ, ako bývalo počas tvojej choroby, a len čo sa zbadám v omyle, prebleskne mi na moment obľahčenie, že ty už netrpíš, ale zápäť i zaleje ma bolesť v celej obnovenej sile, že teba tu už niet. Všetky rozpomienky na teba i šťastné predtým, i tie trudné z posledných rokov, plné ťažkých obáv o tvoju budúcnosť, o tvoje zdravie a tvoj život, schádzajú a zlučujú sa mi teraz v jediný obraz nezastaviteľne hynúcej mladej sily, bodrosti a krásy, od ktorého sa nemôžem odtrhnúť. Má on tvoju tvár, s tou strašnou vážnosťou na smrť chorého človeka, ktorá javila sa na nej v tvojej poslednej chorobe. Vryl sa mi do duše a drahý mi je nadovšetko — tým drahší, čím hlbšie ma bolí strašná jeho vážnosť, obsahujúca celé tvoje vnútorné utrpenie…

Každý deň, keď sa zmrkne, nechám otca, chudáka, samotného v našej izbičke a prichádzam sem do tvojej izby, v ktorej si býval, trápnu chorobu preniesol i smrť podstúpil — z ktorej si nám uletel, môj vták zlatý, aby si sa nám viac nenavrátil… Tvoja izba mi je najdrahšia v celom našom dome — jedine s ňou mi bude ťažké lúčenie, keď budeme z neho odchádzať. Najsilnejšie ma priťahuje na mraku, vtedy musím sem prísť, akoby som sa mala s tebou tu zísť. No ty neprichádzaš, iba všetky boľavé rozpomienky mi ožijú do samého živa. Však ony sú mi teraz najdrahšie, pretože ty žiješ v nich.

Padám na kolená k tvojej posteli, hladkám prikrývadlo, kde ležiavala tvoja hlava — a vyzerám, že sa mi i sám prejavíš nejakým znáčkom. Ale vyzerám darmo — ty nemáš možnosť dotknúť sa zmyslov, a ja, ako človek, iba zmyslami môžem poňať niečiu prítomnosť.

Na tvoju zastretú posteľ, práve tam, kde ležiavala tvoja hlava, kreslí sa tieň železných mreží magazínového obloka, z ktorého cez izbový oblok padá sem svetlo. Pamätáš sa naň? Každý večer to isté — a nič iného. Tvojej tváre už tu niet…

Moje myšlienky berú sa za tebou, pri inšom sa ani nepristavujú. A myšlienky ty iste ponímaš, keď si prostý tela.

Keď si po svojom skonaní už pristrojený ležal v rakve a iba ja s Oľgou boli sme pri tebe, upozornila ma Oľga temer s akousi radosťou, že sa ľavým lícom usmievaš. A naozaj, pri pochmúrnom plápolaní voskovíc na tvojej tvári ukázalo sa čosi podobné úsmevu. Ale mne sa i ten úsmev zdal trpkým. A keď som sama ostala s tebou, musela som si pokľaknúť k tebe a opytovať sa ťa, prečo sa tak trpko usmievaš.

Pre daromné námahy — zmarené krásne úmysly — zničené nádeje na pozemské šťastie? Pre stratu života — a či pre celú jeho márnosť? Ale jedno nadovšetko: že ťa smrť odtrhla od tvojich, ktorí ťa milujú a ktorých ty miluješ, mohlo vyvolať trpký úsmev na tvoje mŕtve líce.

Zapäla som ruky k tebe a prosila som ťa. „Odpusť, odpusť, môj zlatý, predrahý… odpusť všetko!“ hoci som v tú chvíľu nevedela určite, čo by si mi mal odpustiť.

Ty už vieš, ako viem ja, že všetky moje úmysly a skutky smerovali k tvojmu blahu; všetky moje pomyslenia k tebe sa obracali, tebou sa začínali i končili a prinášať ti mravné i hmotné obete bolo mi vecou prirodzenou: teda číre svedomie ma v ničom nevinilo. Ale v tú chvíľu, ako si prestal žiť, vzbudilo sa vo mne ešte iné svedomie, nepochopiteľne citlivé, boľavé, iba na teba hľadiace a teba prosiace:

Odpusť, v čom som sa vedome i nevedome prehrešila proti tebe v krátkozrakosti a netrpezlivosti!

Odpusť všetky nedorozumenia, ktoré bývali medzi nami… odpusť každú trpkú chvíľu, ktorú si kedy mal pre našu hádam nemiestnu prísnosť!

Odpusť najmä, že som ťa nevládala zachrániť pred touto chorobou a pred smrťou… odpusť, odpusť, že som ťa dala na svet pre takýto koniec, môj premilený syn!

Či neodchádzaš od nás s ťažkým srdcom?

To bolo svedomie lásky, čo ťa takto prosilo, a ono i trvá a nedá sa utíšiť. Pred rozumom ono neobstojí, ale srdcu je veľmi potrebné.

Vtedy prelomila sa vo mne skamenená bolesť, čo dotiaľ držala ostatné city akoby v zakliatí, a odvtedy vyslobodená láska prúdi z nevyčerpateľného prameňa nezastaviteľným prúdom. Ale boľavá musí byť, keď musí roztavovať skamenenú bolesť.

No nech! Ona i boľavá blaží, lebo udržuje naše spojenie s tebou. Jej sa oddávam každý večer, keď sedím v tvojej izbe pri tvojej posteli a prihováram sa ti.

Nesmierne sa mi žiada i povedať ti všeličo, i počuť tvoje slovo, ako sme boli navyknutí — a tuším, že to isté musí sa žiadať i tebe. Vieš, keď si nebýval doma a stalo sa, že som ti za dlhší čas nestihla písať, ale písaval ti otec, vždy o teba bedlivý, konečne si na okraj svojho listu poznamenal: „Maminho písma som už dávno, dávno nevidel!“ To bolo pre mňa napomenutie, ktoré som si milerada pripustila k srdcu, a písala som ti čím skôr, lebo podeliť sa v tom, čo nás oboch zaujímalo, obom sa nám žiadavalo.

Žiadosť z mojej strany i teraz je nevýslovne túžobná — ale pošty medzi nami už niet…

Každý večer, keď klesnem k tvojej posteli, žiada sa mi prosiť ťa za odpustenie, že sme ti nemohli pomôcť v tvojom poslednom utrpení, a už najmä v tom, čo ti muselo byť najťažšie: v tvojom boji so smrťou — v tvojom vnútornom pokonávaní sa s ňou, keď si videl, ako sa ti blíži a niet viac záchrany pred ňou… keď tvoje oči tak pochmúrne hľadievali do nudnej, nehybnej všednosti okolo teba, z ktorej si sa nemohol viac vyšinúť do života, a videli iba smutné predstavy, ktoré ti v dušu vstávali, keď si sa odtŕhal od všetkého, čo si bol do srdca pojal.

My sme boli okolo teba, ale nedal si nám nazrieť do svojich duševných bojov — v tvrdom zaprení srdca sám si to všetko prekonával i prekonal, trvajúc do konca mužne na vlastnej sile. Ani len Oľge, tvojej najdôvernejšej, si o tom slovíčka nepovedal — nechcel si sa dotýkať bolesti, čakajúcej na ňu miesto všetkých radostí, čo ste si spolu sľubovali.

Toto tvoje uzavreté utrpenie mňa bolí a každý večer ťa musím prosiť o odpustenie, že som ťa nemohla primäť, aby si sa mi s ním zdôveril pre svoju úľavu, i žiadam si, aby si sa mi ohlásil, žeby sme sa dodatočne dorozumeli. A keď ťa nemôžem dovolať, obraciam sa s vrúcnou modlitbou k tomu, od koho máme dušu i život, aby tebe bolo blaho tam u neho, aby sa ti v radosť obrátilo všetko tu prežité utrpenie, ktorému ty azda už znáš zmysel.

Či badáš na sebe účinok tejto mojej bezslovnej, rovno z duše plynúcej modlitby, ktorou zaviera sa každé moje pomyslenie na teba?

Ja verím v Boha, že áno.

I ešte jedna bolesť ma omína.

Pamätáš sa na poslednú noc tvojho života tu?

Večer som ťa po biede previedla do druhej postele do sviežich perín, a ty ešte i vtedy si hľadel neopierať sa o mňa — môj úbohý! Vysilený námahou klesol si na posteľ, ja som ťa ponaprávala, pozakrývala a ťažšiu stoličku i fotel pristavila som ku tvojej posteli, aby si nejako nevypadol, ak zaspím.

Dlho som ležala v posteli bez sna, v tupej zmeravenosti, kým ma začala nadchádzať driemota. Vtedy začujem silné odtisnutie ťažkého fotela od tvojej postele. Vychytila som sa s výkrikom: „Ivan, veď spadneš!“ a skočila som k tebe.

„Nehnevaj sa, mama moja,“ odpravil si ma vyčítavo a ďalej si sa bral vstať z postele. Už si sedel na kraji so spustenými nohami, nad čím som ja užasla, lebo od mnohých dní nevládal si sa ani obrátiť v nej bez pomoci, nie ešte posadiť sa. Zobudila sa i Hanka Polerecká, moja najatá pomocnica, a opytovali sme sa ťa, čo si žiadaš.

Pamätáš sa?

Ale ty si nič nechcel, sám si nevedel, čo ťa hnalo z postele, zdalo sa, že sa ti len zažiadalo ľahnúť si trochu na kanapu, čo bolo na dva kroky konca tvojej postele. I Oľgu si spomínal, prihováral si sa jej, hoci jej tam nebolo. Potom ťa zaneprázdňovala vzduchoplavba, i akési juridické otázky sa ti plietli —a o tom všetkom si hovoril svojím zdravým, silným hlasom… kde sa vzal odrazu?!

Keď si sa po tomto čudnom vzplanutí síl zasa utíšil, ľahli sme si i my dve. Hanka Polerecká zaspala hneď, ale ja som nemohla. Až po dlhom bdení upadla som do tej polodriemoty, ktorá vtedy musela mi spanie nahrádzať

.

A tu zrazu obkľúčil ma nevysloviteľný pocit, ktorý som už niekoľko ráz počula po smrti svojich blízkych — najsilnejšie po Elenkinej smrti a po bratovej smrti — a ktorý sa nijakému inému pocitu nedá pripodobniť, lebo netýka sa ani zmyslov, ani čuvov. Cítim sa vtedy chvíľu akoby obklopená čímsi alebo ponorená v čomsi nehmotnom, a pritom vo vnútri čujem akési vyšinutie zo základov. Keď som po prvý raz — bolo to v piatu noc po Elenkinej smrti — bola toto počula, precitla som práve s vnuknutím, že umieram. No o chvíľu prešlo a ja som darmo premýšľala, čo to mohlo byť. Teraz mi to isté prišlo v poslednú noc pred tvojou smrťou. Ako som precitla, bola mi prvá myšlienka, že si ty v tú chvíľu ducha vypustil. Ale nebolo tak: žil si ešte. No duša ti už bola na odchode…

Ty už vieš, čo znamená toto chvíľkové zblíženie sa duše na iný svet sa uberajúcej duši, čo tu zostáva. Ja to mám za znamenie lásky a vrúcne ďakujem každej, ktorá sa mi takto zblížila, lebo z toho mi ide silná útecha.

Ale z tej noci s tvojím predsmrtným nepokojom, o ktorej som vtedy nevedela, že je už tvojou poslednou, ostal mi i krušný pocit, že som sa proti tebe, navždy odchádzajúcemu, previnila, keďže si ma musel napomenúť: „Nehnevaj sa, mama moja!“

Odpusť mi, ty môj predrahý, aby som sa mohla upokojiť!

V nasledujúci celý deň ležal si ticho a celkom nehybne, ako ťa priateľ na rukách preniesol a do tvojej postele uložil, hoci v tvojich prsiach ešte vždy zápasila smrť so životom. Ale ty sám si o tom azda už nevedel, tvoju účasť tam nebolo vidno. Aspoň nie pre náš ľudský zrak. Ty si vtedy už prekročil hranicu tohto života.

A keď smrť dosiahla svoje, či si vedel, že som ti ja zatlačila oči, aby viac nevideli tento svet? Tie tvoje oči, z ktorých som ja od tvojho malička mávala potešenie a tisícorakú rozkoš, keď sa krásne hnutia duše tebe samému nepovedome vyrážavali v nich!

A takto som sa im musela odmeniť…

Či ťa to nezabolelo?

A pri poslednom obliekaní, keď ti hlava ťažko nazad klesala a ja v náhlej útrpnosti som priskočila podňať ti ju — či ti nebolo ľúto, že sme sa tak náhlili uložiť ťa do rakvy?

No vtedy si ty mal už všetko prekonané, čo tu bolieva, ale ja musím vždy za tebou volať: Odpusť, odpusť, že tebe, mladému, tohto sa dostalo za údel, a my starí tu žijeme! Ty do života sa chystajúci, musel si ľahnúť do hrobu — my, životom vyčerpaní, ponechaní sme tu bez radosti, bez životného záujmu…

Rada by som vedieť, prečo tých čiernych vrán, čo pred tvo—

jou smrťou obliehali náš dom, hneď v prvý deň po tvojej smrti už tam nebolo, a odvtedy sa neukázali v našom dvore.

Či ty o tom vieš?

A prečo v tie dni všetky naše holuby splašene vletovali do pitvora, len čo sme na chvíľu ponechali dvere otvorené?

Či sa chceli zachrániť pred vranami?

A jedného z nich, známeho mi po jeho peknom, odlišnom perí, našla som ešte pred tvoju smrťou mŕtveho ležať na snehu. Čosi ma pritom bodlo v srdci a vynútilo slzy do očí. Pochovala som ho do malej záhradky a musela som ho nevdojak prosiť: „Odpusť, holúbok, odpusť!“

To preto, že som ich vyháňala, keď sa k nám do pitvora utiekali, nerozumejúc ich úzkosti, — a zdalo sa mi, akoby som tým bola i jeho smrť zavinila.

A keď si na všetko pomyslím, vždy zas i teba musím prosiť. Odpusť, odpusť! — akoby si preto i ty bol trpel — akoby tie holuby a vrany boli znamenali tvoj život a tvoju smrť.

Či sa mi nemrzíš, môj drahý, že som sa ti popreberala vo všetkej tvojej korešpondencii? Veď som musela, keď sme sa chceli rozhľadieť v tých tvojich veciach, ktoré ťa tak trápili. Dosť mi to išlo s bolesťou, so zrakom vždy slzami zakaleným, a neopúšťal ma pocit, že tie listy vyťahujem spod tvojej ruky a teba nepokojím…

Či už vieš, ako sme usporiadali tvoje veci, a spokojný si? Ty si nám v ničom svojej vôli neprejavil, cítiac sa vinným oproti nám, a ja by všetko dala za to, aby som tvoju vôľu mohla vyplniť, a usporadujem všetko v tvojom zmysle, keď tebe samému nebolo dopriate urobiť tak. Vždy sme sa usilovali rozumieť si, a to nemá prestať ani po tvojej smrti.

Tu v tvojej izbe, kde mi každá vec a každé miesto rozpráva živé rozpomienky o tebe a dovoláva sa tvojej prítomnosti, prihováram sa ti, oznamujem ti všetko — a nevýslovne túžim po nejakom znaku porozumenia od teba. Ale ty mi ho nedávaš…

Či ma nepočuješ?

Prečo ma neohlásiš, keď my dobre sa nepominieme za tebou? Hrozné, že vy, ktorí ste od nás odtrhnutí na iný svet, ste takí nemí ako tie vaše hroby tu! A mne sa vidí, že by sa mi v najťažšom bôli hneď uľavilo, keby si sa mi čo len raz dal znať — čo len najmenším znáčkom.

Ale odpusť, ak ťa znepokojuje táto moja žiadosť, a nie ti je dané splniť ju! Musím často myslieť, s akou istotou ma Hanka Polerecká po tvojej smrti ubezpečovala: „Však ich oni tam dočkajú!“, že totižto ty nás tam dočkáš, máme teda tu trpezlivo prenášať, čo nám je naložené. Ale žiaľ na to nechce počúvať, lebo rana z takého roztrhnutia je hlboká a v bolesti nástojčivo dovoláva sa opätovného spojenia.

Už je Jána, leto je tu, ale mňa bolí i jeho krása preto, že si ho ty nedožil. Uspokojiť ma môže iba myšlienka, že tam, kam si prešiel, je leto krajšie a stále.

Oľga od včasnej jari chodieva každodenne k tvojmu hrobu a býva tam do mraku. Máme všetci pri tebe zakúpené miesto na posledný odpočinok, aby bolo tak, ako si si to ty predstavoval, keď si bol maličký, že si „budeme tam spolu šepkať“.

Tam sedávame s Oľgou na lavičke. Sedíme a najviac mlčíme. Pred nami tvoj hrob — v ňom hlboko tlie tvoje telo. Ale ten hrob nepúta moju myseľ.

„Kde si? Kde, kde?“ opakuje sa mi naliehavo otázka, keď tam sedím. Ale odpoveď neprichádza ani najmenším znáčkom.

A otázka sa neodbytne opakuje…

Takto úplné, neúprosné, neodvolateľné pretrhnutie stykov medzi tu a tam zdá sa ubolenému srdcu nepochopiteľnou nemilosrdnosťou, a neustáva žiadosť preniknúť cez nepreniknuteľnosť. Ľudský život je síce kratučký, že nestačíme sa ani spamätať, a už budeme i my tam, kde ste vy, za ktorými sa umárame, ale v utrpení vidí sa nám jednako pridlhým.

Avšak práve tu na cintoríne vždy pocíti sa akási úľava — veď tu je pokoj, odpočinutie od nerestí života. V spúšťajúcom sa súmraku začínajú sa na nebi poriedko zažíhať jednotlivé hviezdy — zrak i uvoľnená myseľ dvíha sa k nim. Či tam na niektorej je náš najbližší domov? My dve s Oľgou vyzeráme tú, ktorá sa nám po tvojej smrti každý večer jagávala vo vodnom zrkadle žliabku pri našej studni — ale už ju nemôžeme nájsť. Či tá je našou hviezdou? Tam sa máme zasa spojiť s našimi drahými?

„V dome otca môjho mnohé sú príbytky,“ riekol Boží syn, „a drží nám k nim otvorenú cestu i vedie nás k nim.“

Roztúžená myseľ vracia sa dolu z vysokých potuliek, zba—

vená bolesti žiaľu — nadišla pre ňu chvíľa blaženého uspokojenia. Len chvíľa, ale v nej je božský pokoj — spočinutie v Bohu.

Na cintoríne nastalo úplné šero. Svätojánske mušky tichučko vznášajú sa nad hrobmi ako duchovia — všetok ruch života zatíchol, myseľ tonie v akejsi mäkkej nálade.

Od Vrútok blikajú elektrické svetlá, celý dlhý riadok, do zaspávajúceho kraja. Hviezdy na nebi zdajú sa od nich menšími, ale priťahujú zrak a upravujú myseľ do vesmíru, ktorý je pred nami, so všetkou našou vedou, božou tajnosťou. A do tejto tajnosti nikdy sa tak silou—mocou nedomáha, ako keď nám do nej unikne drahá duša.

Za tebou, ktorý si nám proti svojej vôli a na náš žiaľ do nej unikol, blúdi naša myseľ, za tebou letí naša láska, ktorá svety spája. Ona cesty nepomýli, ona nedá sa nám od seba stratiť.

Tu je len tvoj hrob s tvojím odpočívajúcim telom. Vieš, ako si si žiadal, chorobou utrýznený: „Len spať, spať keby som mohol! Spať!“

Spi sladko a čakaj nás! I nám, odkedy si ty odišiel, žiada sa už iba toho odpočinku pri tebe. V ňom zamĺknu všetky bolestné otázky, za ním sa nám samo vysvieti, čo tu zvedieť márne sa namáhajú múdri i prostí.

A ty i dotiaľ požívaj tam všetky dary Božej lásky, o akých my tu nevieme!

Dnes, 22. augusta 1911, mám prvý pomerne šťastný deň od tvojej smrti, a ty si sa o to pričinil, môj zlatý, premilený, že si sa mi ukázal vo sne. Vidíš, zachytila som to, chvála pánubohu!

Len čo som minulej noci začala po jedenástej zaspávať, videlo sa mi, že viacerí sedíme tu v tvojej izbe okolo stola, ja na svojom obvyklom mieste, a zrazu mám povedomie, že sa mi ty blížiš ako od tvojej postele. Vtom už i stojíš pri mne a nahýnaš sa ku mne. Vidím za chvíľu tvoju tvár pred sebou: je vážna, ale spokojná. Mám blažený pocit tvojej prítomnosti, ale vtom som sa už i prebudila, cítiac čosi neobyčajné na tvári: úsmev, ktorého tam nebolo od dávnych mesiacov. A usmievam sa dnes celý deň v blaženej nálade z toho sna, a ďakujem ti vrúcne za tú návštevu!

Iba jedno ma trochu omína: Prečo si sa neusmieval, ako

Elenka vtedy, keď tiež vo sne bola prišla ku mne? Či si vari nie celkom šťastný ani tam, keď si preč od nás? A či sa ti dostavili i tu zanechané starosti, keď ťa moja túžba sem dotiahla?

Rozpomienka na tvojich priateľov nechže ti neruší pokoj, oni ťa s láskou spomínajú. Ani o nás sa nemáš čo trápiť — to mi uver. Oľge s tebou, pravda, zašli všetky svetlé nádeje do budúcnosti, jej život je smutný a pustý, ale rozpomienky na čas pominutého vášho šťastia majú moc ožiariť jej ho svojím čarom i taký zúbožený. Teda čo si tu zanechal, to nech ťa tam netrápi.

Ani ja ťa ničím viac nechcem znepokojovať, ani otázkami, ani žiadosťami, čo by som ako za tebou túžila. Žiaľ a túžba za tebou sú mi drahé, i chcem ich mať v sebe, kým som tu — ale ty maj tam neskalenú blaženosť.

Tisíc radostí maj za každý môj bôľny záchvev, ty môj predrahý!

„Dočkaj, mama moja!“ počujem tvoj hlas ako dojemné napomenutie, keď si už bol na smrť chorý. A chcem čakať, trpezlivo dočkať, kým príde i moja hodina, čo na ňu s túžbou myslievam, keď večer pri zaspávaní mávam blaženú predstavu o tom svojom poslednom usnutí, kde i mne uniknú všetky pozemské záujmy života i bude mi sňatá jeho tiaž a uložím sa na boží pokoj, ako si to musel v mladom veku urobiť ty, ktorý si nás mal dlho prežiť.

Ale ešte jednu šťastnú predstavu mám pritom: že vtedy zasa počujem tvoj hlas:

„Poď, mama, poď, poď!“

Vieš, takto si ma volával, otvoriac strmo dvere, keď si mi chcel niečo zaujímavé ukázať. Ja som sa usilovala napodobniť tenký, znežnený zvuk, ktorým si vtedy svojmu hlasu chcel pridať lákavosť, a keď sa mi to nijak nepodarilo, obaja sme sa so smiechom pobrali, kam si ma volal.

Ty si ma rád a so záujmom vovádzal do toho, v čom si bol odo mňa lepšie rozhľadený, mne to vždy dobre padlo. Teraz čakám, že po mojom usnutí tu, tam prídeš mi v ústrety a vovedieš ma do toho, čo ucho ľudské neslýchalo, oko ľudské nevídalo — čo pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.

On iste nevytvoril z toho ani nás, ktorí sa vždy držíme jeho lásky, hoci nie vždy vládzeme dokazovať k nemu svoju lásku.

LÁSKA

Tá láska, ktorú doniesol ľudstvu Kristus, keď ako Syn Boží prišiel na svet, ktorá bola zosobnená v jeho bytosti, je nad všetku moc, nad všetky zákony, nad všetku múdrosť. Ona je tá dokonalá božská láska, ktorá nikomu zle neurobí, iba dobre, preto je práve ona plnosťou a vrcholom zákona.

Ona objíma celý svet, u nej niet nepriateľstva, nenávisť jej je neznáma. Nerobí rozdiel medzi ľuďmi, nehľadí na osoby, všetkých prijíma, aby im dobre robila. A nielen ľudí, lež i všetky tvory, nepohrdnúc ani najnepatrnejším, lebo jej, ktorá je božského pôvodu, blízke musí byť vôbec celé stvorenstvo, ako božské dielo.

Pod jej správou musí byť to Božie kráľovstvo, za ktoré sa modlíme, čo po ňom večne túži naša duša.

V porovnaní s touto božskou láskou zaiste nedokonalá je láska ľudská, ktorá je podľa svojej prírody prijímačkou osôb, lebo ona miluje iba tých, ktorí sú jej milí, a nemiluje tých, ktorí sú jej nemilí.

Ale hoci je táto osobná láska u ľudí, blízkych si či krvou či dušou, nie dokonalá, býva ona u šľachetných duší opravdivá, a taká opravdivá ľudská láska musí vyplývať z lásky božskej —veď hlavne ona je jadrným dôkazom božského pôvodu ľudskej duše — a iba skrze ňu prichádza človek k nejakému pochopu o všeláske Boha.

A už najbožskejšieho pôvodu musí byť najmä láska rodičovská, ktorá obdivuhodným, temer zázračným spôsobom zaujme srdce nielen dobrého, lež i zlého človeka, keď sa stane rodičom. Ona je tá dobrotivá, obetavá, sebazapierajúca, nikdy zlého neobmýšľajúca láska, ktorá všetko znáša, všetkému sa úfa, všetko trpezlivo čaká, všetko odpúšťa. Ona je pre človeka najbližšou podobou lásky božej — jej ľudským znázornením. A tak, hľadiac najmä na ňu, oprávnení sme ľudia hovoriť o svojej láske vo vysokom zmysle, hoci je nedokonalá.

Už keď dieťa prichádza na svet, donáša si so sebou všetku túto obdivuhodnú lásku, ktorá mu je potrebná, aby sa chopilo života a udomácnilo v drsnom svete, do ktorého sa dostalo. Tá láska spustí sa do srdca rodičov a starostlivo obklopuje dieťa,

obhajuje ho ako najdrahocennejší poklad. Iné vzácnosti rodičovi vtedy stávajú sa vedľajšími.

Keď sa mne môj Ivan narodil, maličký, bezmocný, bol mi daný za vlastné dieťa, videl sa mi byť premilým divom Božím najmä preto, že doniesol si so sebou nepochopiteľnú moc budiť v srdci nás rodičov túto zázračnú lásku, o ktorej som nevedela, kde sa berie — tak ako už i predtým pri Elenke.

Nič som nehľadela na pohodlie a trápenie, idúce s opatrovaním dieťaťa, len som ho s rozkošou vinula k srdcu, ktoré bolo ním preplnené, i keď som sa s ním nezaoberala.

Pozdejšie, pri ďalšom vývine, keď minula rajská nevinnosť detstva a začali sa u neho hlásiť i temné sily ľudskej prírody, moja láska akoby ustupovala, utajovala sa, najmä keď tak kázal rozum, ale jednako bola vždy tu. Kým bol maličký a čistokrásny, cítila sa s rozkošou, že je tu; pozdejšie, v zápasoch poklesania a povstávania, keď som trnula obavou, že u neho dobrá strana podľahne zlej, cítila sa s bolesťou, že je tu. Keď konečne mravne zosilnel a začal sa ustaľovať, moja láska k nemu dostala zasa jasný vzhľad a úfala som, že v tom spôsobe obstojím už až do mojej smrti.

Avšak dostalo sa nám ukrutného osudu, že nie moja, lež jeho smrť pretrhla spojenie a po tejto rozluke, ktorá nás proti prirodzenému poriadku prikvačila, zasa je tu zázračná, nepochopiteľná záplava lásky, silnejšia od všetkej doterajšej, že jej nemôžem nájsť ani mena, lebo všetko, čo by som vedela o nej povedať, je na jej označenie nedostatočné.

Prišla sem s ním, nevedno odkiaľ; bola tu s ním cez radostné i starostné, cez jasné i temné časy — a teraz tiahne sa od nás za ním nevedno kam — jediné spojenie medzi ním a nami, ktoré ani anjel smrti so záhadným, nepreniknuteľné vážnym pozorom nemôže rozťať, lebo nad láskou ani smrť nemá moci. Ona, lúč Božej milosti, preniká a spája svety, u nej zasa nájdu sa spolu tí, ktorých smrť dočasne rozlúčila.

Rada by som vedieť, či ten pocit uľahčenia od všetkej životnej tiaže, unikania všetkým lichým záujmom tohto života, s akým v predstave často už ukladám hlavu k mojim zosnulým, je čírou zažiadanosťou odpočinku, ba večného pokoja pre ustaté telo, a či je tam žiadosť po odpočinku a večnom pokoji i pre dušu, umorenú márnym usilovaním, bezvýslednosťou svojich najlepších snáh? Veď večný pokoj znamená i večné tempo bezživotia — či je možno, žeby sa mu duša, hoci umorená, poddávala? A prečo pri všetkej umorenosti trvá v nej žiadosť skloniť hlavu práve k svojim milým — nech je to i do smrti, ale k nim!? Prečo jej nie je jedno, či k nikomu, keď to ide do ničoty?

Iste preto, že žije v nej číra, bezpodmienečná láska, ktorá ju púta k nim.

A či taká láska, prazdroj to života, môže v smrti vidieť svoj cieľ a môže v nej zaniknúť?

I podľa záverov rozumu, stopujúceho zákony a dejiny prírody, smrťou nezanikne, večne, v akej—takej podobe budeme ďalej trvať a nejako žiť, len nevieme ako — kedy — kde? To však človeka neuspokojuje, lebo on chce touto svojou dušou ďalej žiť — a táto silná žiadosť nie predarmo je v ňom zakorenená. Rozum skúma, rozoberá hmotný život, a jeho závery silno presviedčajú — ale je kdesi tušený, rozumu neprístupný svet ducha a citu, po ktorom túži naša duša, ako po svojom pravom domove. A táto túžba je silnejšia v nej od všetkých porážajúcich protidôvodov rozumu.

Keby človek svojou smrťou prestal byť, ako myslia tí, ktorí veria iba v to, čo vidia a omakajú; kde by sa brala živá, veľká láska k zosnulým? Môže takýto silný, neprekonateľný cit trvať oproti niekomu, kto nejestvuje?

Ak by po časnej smrti nebolo ďalšieho života, nebolo by neumoriteľného, vieru i poveru chovajúceho tušenia o ňom; ak by nebolo potom lepšieho života, nebolo by nezdolnej túžby po ňom — ani nebolo by nepochopenej, pre masu ľudstva vôbec nepochopiteľnej lásky, upierajúcej sa za hrob do neznáma, odkiaľ prichádza sem ako ohrievajúci lúč a spolu ako buditeľka a zvestovateľka toho lepšieho života, v ktorom ona vládne.

Veď je tak, že u premnohých ľudí tohto všetkého niet, ale to nič nedokazuje. Niekoľko povolaných, svojmu božskému pôvodu verných duší môže spoznávať pravdu i za milióny nepovolaných.

Keď mne môj maličký syn bol daný a keď som videla, ako mu rastie dušička a krásne rozprestiera krídelká, vtedy som ho milovala s nevýslovnou materinskou rozkošou, s plesaním srdca. Teraz, keď mi unikol navždy, milujem ho s bôľom a žiaľom — ale zdá sa mi, že omnoho hlbšie než predtým. Bôľ a žiaľ ide z hĺbky, radosť dlie na jasnom povrchu, v lúčoch slnca.

Vtedy čudovala som sa s radostným obdivom, kde sa berie tá prekrásna dušička — odkiaľže sem priletela? — a teraz v smútku prehutujem, kam to tak strašne bez stopy unikla jeho splna rozvinutá duša.

Ani to som nevedela, ani toto neviem… ale: „Boh dal, Boh vzal — buď pochváleno Jeho meno!“

Hĺbku tohto biblického slova chápem až teraz, keď som sa vyše roka dusila trpkou bolesťou, majúc pred očami iba to, že mi môjho syna bol vzal s takou nemilosrdnosťou, aká ľudskému pochopu nedá sa s láskou zjednotiť. „Načože si mi ho dal, aby som ho s tisícorakými ťažkosťami vychovala a on aby sa s trápením pripravil na život, keď si vedel, že po skončenej príprave zatvoríš pred ním bránu života so všetkým, k čomu tu prilipol celým srdcom, a oddáš ho smrti? Načo to bolo? Či by nebolo lepšie, keby si mi ho nebol dal?“ reptávala som. A teraz už začína sa hlásiť dosiaľ umlčaný hlas a zavracia ma: „Najprv ďakuj, že ti bol daný, a ak si z Boha, nevrátiš sa viac k reptaniu!“

Veď už chápem. Mala som tu svojho syna tridsaťdva rokov. Za celý ten čas, zo začiatku obe moje deti, po Elenkinej smrti hlavne sám môj Ivan vypĺňal moju myseľ i starosťou a trápením, i radosťou a uspokojením. Mne, pravda, pozdávalo sa, že starostí a trápenia vždy bývalo viac než radostí a uspokojenia, no viem, že to je vždy všade naším ľudským údelom, nemôžem žiadať výnimky.

Toľko však je isté, že najhlbším blahom je: mať niekoho, koho môžeme z duše milovať. Rýdzemu srdcu prvé je milovať; milovaným byť mu je na druhom mieste. Iba sebectvo žiada všade lásku, cíti sa ukrivdeným, kde ju nenachádza, ale samo nedáva jej opravdivej nikomu. Rodičovi prirodzeným spôsobom jeho deti sú tým, na čom sa sústreďuje jeho láska, hoci vie, že sa mu podobnou nikdy neodplatia, lebo ony majú rodiča za sebou, a svoj život, pozdejšie svoje deti pred sebou.

I my sme naše deti mali pre takú lásku. Deti umreli, ale láska neprestala, lež zo žiaľu za nimi ešte zosilnená a očistená vynorila sa ako slnko z mraku, a svieti nám do temnoty našej osirelosti. Naše deti sú našimi i tam, máme svoje isté právo na ne mocou tej lásky. A tiež mocou lásky našimi sú i našimi zostanú všetci naši zvečnelí.

Teda už som ta dospela, že z čistého srdca môžem povedať: „Boh dal, Boh vzal — buď pochváleno Jeho meno!“

Pri tomto zostanú i všetky krušné otázky, na ktoré niet tu uspokojivej odpovede, a zriekajú sa svojho riešenia.

Boh dal toho milovaného, pre ktorého stratu zatemnil sa mi svet, za ktorým i budem želieť do svojej smrti, ale čo dal k takejto láske, to i zachová pre ňu do neznámeho, lepšieho života.

Tu ľudská láska pochopila lásku božskú — a pošla z toho nezaniknuteľná viera.

Úbohí sú, ktorí takú lásku a takú vieru nemajú. Tí posmrtný život neznajú, a tak on nemôže mať pre nich iný zmysel ako číro hmotný. A sám hmotný život nie je hoden, aby bol žitý.

V decembri 1917

Hlboký žiaľ za Ivanom nie je u mňa prekonaný ani teraz, keď sa od jeho smrti už siedmy rok dopĺňa. Osteň v srdci neotupel, len sa čoraz zriedkavejšie pohne, je utajený pod prílevom času. Ale keď sa pohne, temer tak rozochveje struny bolesti, ako v prvé časy.

Vyše dvoch rokov, čo už i otec, vekom zdolaný, odobral sa za svojimi deťmi. Už iba ja tu čakám, aby sme všetci spolu odpočívali, ako si moje deti žiadali, keď boli maličké. Iba ja samučičká—sama zo svojho rodinného hniezda zostala som tu bez radosti, so srdcom zúboženým, ale s nezlomenou dušou. Osobné záujmy stali sa mi bezpredmetnými, avšak trvajú ďalej záujmy nadosobné. Zdá sa, že tie sú nevyničiteľné u človeka, v ktorom si našli svoju pôdu. Tie mi nedopúšťajú zriekať sa života a nakladajú mi pracovať, kým sily stačia — hoci viem, že vôle je pritom viac, než schopnosti. Rozhoduje však to, že u nás úloh je vždy viac, než k nim potrebných ľudí.

Dobrodením mi je, že Ivan vracia sa mi do predstavy už i vo svojej pôvodnej jasnej podobe. Už vídavam nielen jeho pochmúrne, utrpením zlomené oči, lež i radosťou žiariace a vtipom iskriace, ako bývali za zdrava. Ba i v jeho milej detskej tváričke ich vídavam múdre a úprimné, keď dobre nevyletúvali z nich tie slová, ktoré žiadali sa byť povedomými, ale jazýček ich ešte nevedel utvoriť. Viem vždy, akú poznámku by na niečo urobil, aký úsudok by o tom a onom vyniesol — ešte i jeho hlas mám v živej pamäti. Ba keď čítam vo svojich zápiskoch nejaký pripomenutý, ním vyvolaný veselý príbeh, už tak z chuti sa nasmejem na ňom, ako vtedy, keď sa udial, a sprítomní sa mi pritom i jeho osviežujúci smiech. Takto ho mám v živej pamäti, že mi predstava v istom spôsobe nahrádza jeho prítomnosť.

A tak už i tratí sa mi chmúrna myšlienka, že musí mať iba ťažkú rozpomienku na svoj pozemský život — ak je zvečnelým ponechaná nejaká rozpomienka naň. Veď hoci mu bolo namerané tiež hodne pozemského utrpenia, bez ktorého človek nebol by pravým, prehĺbeným človekom, jeho mladý vek bol predsa i jasný, i šťastný preto, že jeho povaha bola taká. Najkrajší jeho dar bol, že ako on mnohých miloval, tak i jeho milovali mnohí. On ani nepotreboval uchádzať sa o lásku a priateľstvo, iba byť takým, aký bol podľa svojej povahy, už leteli srdcia k nemu a oči s úľubou spočinuli na ňom. Že to boli oči a srdcia i ženské, niet sa čo čudovať. No u neho i to vychádzalo v pekné, čisto srdečné priateľstvo, ktoré si obe strany živo cenili. Nikdy som od neho nepočula posmešné alebo o namyslenosti svedčiace slovo v tejto veci.

I to čaro jeho povahy záležalo hlavne v jeho rýdzosti a nesebeckosti, ktoré mu umožnili privádzať v sebe do šťastného súladu i protirečiace si hnutia, a jednako neupadnúť nikdy do jednostrannosti. Jeho čisté snahy, bystrý um a mravná upevnenosť, spojené s vrodeným mu ušľachtilým vystupovaním, uspôsobovali ho na dôležité úlohy. Mnohí ho podľa toho spomínajú a neprestávajú želieť za ním.

Akože teda neželieť mne!? Ale tiež akože neďakovať, že bol mi daný, keď zostáva mojím, hoci bol odo mňa odvolaný, a neprestáva mi byť radosťou srdca do samej mojej smrti?

Z môjho rodinného života vôbec ostali mi iba rozpomienky, jasné i tienisté, no jednako mi drahé, a ostal mi žiaľ, ktorý je vo svojom jadre čírou láskou v smútku zakuklenou. No to mne stačí kým tu žijem, a kryjem v sebe radostnú nádej na to, čomu idem v ústrety, keď prestanem tu žiť.

K takejto zastávke uspokojenia som dospela po dosť dlhej a hodne tŕnistej ceste života, i dúfam vytrvať na nej až do jeho zakončenia. Je síce smútkom zatônená, ale ja viem, že za tôňou je svetlo, viem, že tôňa je do času a svetlo je naveky —

i viem, že ako tu po svetle túžime, bez svetla žiť nemôžeme, tak i vo vyššom, nehmotnom zmysle ku svetlu spejeme.

Kým som tu, beriem svoju úlohu na seba a chcem konať svoju povinnosť s vrelým záujmom za veci široko rodinné, za ktoré má sa zaujímať každý dušou obdarený človek. I držiac sa v tomto kráži, rada by som dožiť začiatok úspechov našich spravodlivých, verných snáh. Ale preto smrť, postrach tohto života, nespoznávajúceho v nej svojho konečného najväčšieho dobrodincu, očakávam pohotovo, s pokojnou dušou, znajúc, že náš vznik i náš zánik, náš život i naša smrť tu ide z vôle toho, ktorého riadenie sveta my síce nevládzeme pochopiť, ale vzdávame sa mu v hlbokej dôvere, vyplývajúcej z vedomia našej príslušnosti k nemu a jeho lásky k nám, Kristom nám zjavenej i stvrdenej.

Keď tu sklamáva všetko, v čom si zakladá rýdza šľachetnosť, maria sa najčistejšie úmysly a snahy, a nie je dané človeku dosiahnuť i len približne, za čím ťahajú ho najvyššie túžby: z toho vysvitá s neomylnou istotou, že svoj konečný cieľ nemôže mať v tomto živote, ani svoj koniec v tejto smrti, ale že musí sa dostať ta, na tú pravú, lícnu stranu večného života, kde všetko tu zmarené a stratené plní sa v dokonalosť dobroty a krásy.

DODATOK

PO PREČÍTANÍ TEJTO MOJEJ ROZPRAVY, AKO SOM SI svoje deti vychovávala a ako som potom o ne prišla, nejedna matka sa trudno zamyslí a teraz, keď zúri vojna, akej svet ešte nepamätá, nejedna mi temer so závisťou bude žičiť, že môjmu synovi bolo popriate umrieť doma na pokoji, u svojich milých. A ja jej musím v tom prisvedčiť.

Ako zúri táto vojna, matky prichádzajú do pochybnosti ohľadom svojej najvznešenejšej úlohy: namáhavého vychovávania detí v zdarných nových členov ľudskej spoločnosti. Tie milióny matiek, ktoré svojich synov museli i ešte musia dať vojne, aby boli ňou zmučení, ak nie o život, teda aspoň o schopnosť života pripravení. Tí synovia, z ktorých každého jedného zrodila na svet matka, vážiac vlastným životom, a potom ťažko vychovala, v storakom zapieraní seba. Pomyslenie na tieto milióny matiek so všetkou ich súžbou, so zmareným usilovaním lásky, s bolesťami strát, ktoré rozrývajú srdce, lebo trhajú najužšie zväzky, so sirobou a všetkou biedou opustenosti, musí skrušiť každé srdce.

Či matky budúcnosti i po tejto strašnej vojne budú ešte chcieť synov rodiť a odchovávať na to, aby neprávosti, páchané zlobou ľudskou v čase pokoja, vyrovnávané boli ukrutnosťou a násilenstvom i všetkými neopísateľnými neresťami vojny v obdobnom striedavom opakovaní?

Azda nie. Blýskavé čaro vojny zlomilo sa v tejto vojne.

Matky budúcnosti spojenými silami na tom musia pracovať,

i správnou výchovou detí, i celým svojím vplyvom na verejnosti, aby doterajšie, všelijakou skrivodlivosťou vyvolávané príčiny a podnety k vojnám nemohli vzniknúť, trvať a nešťastia šíriť vo svete. Kým to nebude dosiahnuté, dotiaľ neprestane krvavé obetovanie synov nemilobohu, bez pravých spásonosných výsledkov.

Čo sa mňa týka, mne môjho syna nevzala vojna, lebo už pred ňou vzala mi ho choroba, ktorá viac ľudských životov vyničí vo svete než všetky vojny. Ona patrí k tomu nevolanému

zlu, ktoré nás vo všelijakých podobách nadchádza — a my si ho vojnou ešte stupňujeme, miesto aby sme sa mu všetkými možnými spôsobmi bránili. Proti tomuto nepriateľovi by vždy mala byť v činnosti armáda ochrancov a obrancov, oddaná svojej veci, pripravená vedou, skúsenosťou i všetkou hmotnou spomocou. To by bola blahodarná svetová vojna, zachovávajúca zdravie, tvoriaca životnú silu, a nie zabíjajúca i vnášajúca do života schválne pripravené muky a všetok mravný i hmotný i telesný smútok.

Len polovicu mravného úsilia, namiereného k nivočiacim vojnám, a len aspoň desiatu časť hmotných nákladov na ne dávaných vynakladať na mravné i telesné povznesenie všetkých ľudí bez rozdielu vo všetkých národoch všetkých krajín — a prestala by chtivosť vyrovnávať medzinárodné spory takýmito rafinovane barbarskými vojnami.

Čo ešte musí prísť, aby sa svedomie sveta k tomuto prebudilo s celou váhou vôle?

 | 

 

 Záver