Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 12 kapitola )

19. 1. 2007
Október 1888

Návštevu sme si odbavili, sveta skúsili (i hrozna užili, ale na Ivanových spolužiakov ním nepamätali), a už sme zasa doma a konáme svoje povinnosti, akoby sa nič nebolo prihodilo. Ivan, pravda, si tých svojich ani teraz nadmieru nepripúšťa k srdcu, hoci nám pred dobronivskou cestou sľuboval, že keď sa vrátime, bude usilovne doháňať zameškané. A ono odvtedy mu už i trstenička musela pripomenúť povinnosti. Hľa, nebolo ho treba odtŕhať od školy. A i tam, kade sme chodili, nebodaj som si so svojím synom nezískala u našich priateľov dobrú mienku o svojej vychovávateľskej schopnosti. Zavše ani čo by sa náročky bol chcel produkovať niečím nemilým, čoho u neho nebývalo; pridalo sa mu, že bol oproti starším nevďačný a nezdvorilý, i všetečný a neskromný v rečiach, čo sa vpravde nezhoduje s jeho prírodou. Ani čo by si na ten čas vopred bol objednal kus zo svojho nastávajúceho „laganského“ veku. S mendíkom sa najlepšie cítil, keď mu mohol rozprávať o svojich zábavkách a školských príhodách. A na kolkárni v spoločnosti veľmi obratne hádzal kolky — vynikol iba v tom.

Večer, keď sme boli sami vo svojej izbe, vždy som mu mala pre čo dohovárať, ale on sa neveľmi kajal. Mrzelo ma to a kalilo mi dobrú vôľu; cítila som sa akousi zavrátenou so všetkým svojim materinským usilovaním. Iste sú to v detskom, najmä v chlapčenskom vývoji akési nevyhnutné zvratné fázy; pozorujeme ich všade okolo seba, lenže radi sa ubezpečujeme: „Ale mne sa to pri mojom decku nestane, lebo som bola pri jeho výchove azda bedlivejšia, než tamtí –“, a keď sa nám to predsa stane, cítime sa zahanbenými, ukrivdenými a znechutenými.

Toľko už badám i ja, že rodič nikdy nedosiahne pri vychovávaní dieťaťa také výsledky, aké si praje a aké by podľa jeho povedomia bolo malo dosiahnuť jeho usilovanie. V každom dieťati sú vrodené chyby a každý bedlivý rodič, nakoľko ich vidí, si trúfa, že ich vykorení, i každý ustrojí si na to nejakú svoju metódu. Ale vo výsledku i sklame sa každý (ak je nie domýšľavý), lebo vrodené chyby sa vykoreniť nedajú. Dajú sa však mierniť, zahladiť a neškodnými urobiť — a kde sa len toto dosiahne, je výsledok znamenitý. Lenže my sa spočiatku nechceme s ním uspokojiť, lebo v nás je neúprosná túžba i nárok odchovať deti bezchybné, hoci sme sami nie takí. Znamená to, pravda, domáhať sa nemožnosti a pracovať k nevyhnutnému sklamaniu sa — ale treba uznať, že práve v tom väzí i najsilnejší vrodený nám mravný pobádateľ pri výchove ľudstva, ktorého smer ide vždy nahor. A Pôvodca našich duší vie, prečo vložil do nich túto nesplniteľnú žiadosť a neodôvodnený nárok.

Dobrí ujčekovia i milé panie a dievčatká na Dobronivej, pravda, i takto so všetkou láskavosťou mali sa k môjmu malému lagancovi, ale tým väčšmi ma mrzí, že nebol taký, aký mal byť.

Tam bola prestala i jeho zdieľnosť ku mne; nevyhľadával ma, aby sa mi s niečím zdôveril, nevykladal mi svoje skúsenosti. Tu doma však mám zasa každý večer čo počúvať nielen o príbehoch dňa, ale i z učebnej látky, najmä z histórie, čo im pán profesor rozprával, ja musím od Ivana všetko vypočuť. Ešte i od kamarátov, iste od nejakej „vedeckej“ škriepky s nimi, zrazu pribehne spýtať sa ma niečo, napríklad, ako sa volá „ten dom“, v ktorom býva kráľ Humbert (Kvirinál totižto) a ktoré mesto je staršie, Rím a či Atény, a podobne.

Teraz mu je hlavnou pasiou gymnastika, ruky a stehná má vždy kdetu počerneté od nej a zavše by mi i doma chcel pred—

stavovať, ako sa tam vyšinuje, preťahuje a prehadzuje. Keď neprichádza načas domov, najviac zabudne sa na gymnastike, ktorá okrem svojho menovitého určenia je ešte viac stálym rákošom pre chlapcov.

„Mama,“ začne svoju rozprávku po návrate z gymnastiky, „a tie profesorské sliepky sú ti už tak naučené –“

„Kdeže ti nebudú naučené, keď majú za gazdu profesora!“ pristavím nevhodne prúd jeho reči.

„Ale, jaj, mama! — tak sú naučené: každý deň, keď sme na gymnastike, vyletia na javor, čo je tam, a to len čím vyššie a vyššie, a –“

„To sa zas od vás naučili, keď vás vidia každý deň cvičiť,“ rečiem.

„Ale ma—mamka, jaj, jaj! — a my ich potom zháňame, prášime kamienkami po nich, keď nám kážu pani profesorka –“

„Nazdávam sa, že to robíte i bez jej kázania. Sliepky sú iste pred vami biedne,“ rečiem.

No všetky moje proti srsti namierené poznámky ho nezarazia z prúdu, obšírne mi vykladá, kde je gymnastika, kde javor, kde cestička a kde studňa, a ja, myšlienkami sa už inam odrážajúc, začnem voslep prisviedčať! „Áno, áno, áno!“

„Ale prečo áno, áno!?“ berie ma hneď bojovne na otázku.

„Aby si vedel, že načúvam,“ odpovedám.

„Teda ti idem ďalej rozprávať,“ uspokojuje sa — a ja ho mám v podozrení, že je v tom i kúsok malície.

Ale tak či tak, ostal v sedle a ja musím ďalej načúvať. Úskočnosť sa odráža od neho.

November 1888

Prišlo až na to, že Ivan bol v škole zavretý. Vraj pre prírodopis, že nevedel o žabe, čo sa o nej mal naučiť. A prírodopis je jeden z jeho milých predmetov — akože teda odpovedá z tých nemilých? A keď ho ešte pred obedom vypustili, jednako neprišiel rovno domov, ale sa šiel najprv kĺzať do jamy. Keď prišiel, my sme, pravda, boli už po obede, a on obed nedostal —ale dostal kázeň od otca i od mamy. A mne ho bolo i ľúto, lebo svoje previnenia nikdy nepácha úmyselne a zo zlých pohnútok, lež len z nekonečnej, nepochopiteľnej a, žiaľ, i ne—

vykoreniteľnej bezstarostnosti. Ako otec odišiel, dala som mu aspoň hrušku, aby nebol celkom o hlade. Neviem, či to nebola pedagogická chyba, ale premohlo ma. Až keď popoludní prišiel zo školy, dostal riadny olovrant, ale hneď uvrzol za kamarátmi a zmeškal zasa večeru. A ani sa nezdalo, že by mu chýbala, lebo nechcel pozdejšie ani mlieko, čo ho ináč večer rád píjaval. Nazdávam sa, že sa mu inde, ako hosťovi, dostalo niečo lepšie.

Mňa niekedy veľmi trápi jeho nedbanie na povinnosti. Od začiatku bojujeme proti tomu, všetkými spôsobmi sa usilujeme priučiť ho, aby si najprv vybavil povinnosť a až potom šiel sa zabávať, ale výsledku nebadať ani najmenšieho. Aký bol k povinnosti neviazaný, keď po prvý raz šiel do školy, taký je i teraz. A čím ďalej ma to väčšmi tlačí preto, že o krátky čas má už odísť z domu, spod našej ruky i nášho vplyvu, a má byť ponechaný najviac sám na seba. Jeho ľahká, bezstarostná myseľ a slepá oddanosť kamarátom mi robí veľkú starosť, ktorá ma vždy doháňa hútať, ako by bolo treba veci zariadiť, aby som mohla ísť bývať s Ivanom do Bystrice, kam ho chceme na budúci rok dať, žeby i tam pri mne mal svoj domov.

Pravdaže, je to márne hútanie, naše pomery nedopustia v domácnosti takýto prevrat, a tak i naďalej len tým sa musím uspokojiť, že i u Ivana s vekom azda bude pribúdať i rozum a zlé skúsenosti budú konečne účinlivejšie, než bývali rodičovské napomínania. Len keby už teraz bol badateľný aký—taký pokrok v tomto ohľade, hneď by mi ľahšie bolo nabrať ďalších nádejí.

Z takýchto trudovín ma potom, pravda, sám aspoň na čas najľahšie vytrhne, keď sa mu nečakane a bez viditeľnej príčiny, čírym dobrým vnuknutím, dostaví také podarené obdobie, že všetko začne konať z chuti, zameškané dohoní a v bežnom nezaostáva, až je sám takému poriadku rád, najmä keď vidí, ako mňa tým potešil. Vtedy vidno, že by bol výtečným žiakom, keby sa vedel priprieť k potrebnej pilnosti. Avšak na to, zdá sa, nemá sily, a na nešťastie nemá dosiaľ nijaké ambície, čo by ho k pilnosti pobádali.

Ale nedávno, o niekoľko dní po tom zatvorení, prišiel domov akosi zvláštne natešený, že sa stal prvým žiakom, sám pán profesor že ho posadil na prvé miesto. Zašlo ho to nečakane, bol čajsi zahanbený, akoby cítil, že si nezaslúži to vy—

značenie. No jednako ho teší, a sľuboval, že sa bude usilovať, aby sa až do skúšky udržal na tom mieste. Mňa i ten dobrovoľný sľub obradoval, hoci viem, že sa na jeho sľuby ešte netreba opierať — i viem, že sú tu aj iní žiaci, zasluhujúci si to miesto na zamiešanie. Ale dosiaľ sa drží, každý deň mi referuje, ako má žiactvo na uzde v neprítomnosti pána profesora, zapisuje tých, čo krik robia, i s jedným—druhým spolupredstaveným „kustošom“ s paličkami obchádzajú okolo lavíc a pacnú takých, čo sa neučia. Či bez prijímania osôb, to by som rada vedieť.

Avšak nielen nadvládou, lež i dobrým činom starajú sa o spolužiakov: predčitujú im vraj najbližšiu lekciu, najviac maďarčinu, každý z predstavených po šesť ráz, nuž sa ju vraj všetky deti naučia z počutia a nerobia daromný krik.

Bodaj by len dlho potrval takýto dobrý duch v nich!

Ináč má ohromnú starosť pre blížiace sa meniny pána profesora, zavádza zbierku na dar a usiluje sa, aby sa to slušne zvŕšilo. Na veľkej porade o tejto veci, ktorú mali žiaci na gymnastike, naložili Ivanovi, že on, ako prvý žiak, musí povedať pánu profesorovi meninový vinš. Tu strašná starosť: kde ho vziať? Rozumie sa, že sa radil najprv mňa, a ja som ho odkázala k starému apovi, že mu napíše, ako v takých veciach najskúsenejší. I chodil mu potom celé popoludnie na krk, kým mu ho nesklepal. S hotovým bežal ku kamarátom, aby ho posúdili, a vrátil sa natešený, že sa všetkým páči, lebo celkom výslovne usúdili, že je to veru pekný vinš. I naučil sa ho ešte toho večera a na druhé ráno ešte aj za tmy šepkal si ho na svojom lôžku. Odvtedy každý deň musím počúvať, ako sa z orátorskej stránky zdokonaľuje v ňom, hoc ho už vie celkom dobre. Len ho ešte trápi, čo by bolo s vinšom, ak by v deň menín náhle ochorel?

Riešili sme, že keby sa tak stalo, niektorý žiak by čítal vinš z papiera — a tak múdrou obozretnosťou svojho „prvého medzi seberovnými“ pripravené na všetky eventuality žiactvo „od profesorov“ s napnutým očakávaním hľadí v ústrety veľkému dňu.

December 1888

Nuž slávnosť menín pána profesora, na ktorú boli také dlhé a horlivé prípravy, odstála krátko, ale zdarne. Ivan v ovenčenej škole vyrečnil neohrozene svoj vinš, pán profesor ho pochválil za prednášku a s úsmevom poznamenal, že tuší, kto mu vinš napísal, a k tomu, na znak zvláštnej priazne, ešte i za nos potiahol Ivana. Za dar sa poďakoval, i rodičom dal ďakovať — a, keď sa vraj „pošpásoval a pošmajchľoval trochu s deťmi“, pustil ich domov, na celodennú slobodu. Rozumie sa, na celej spiatočnej ceste horlivo sa rokovalo o prekonanej udalosti: dievčatá radostne uveličene, že ony dali škole slávnostnú vencovú ozdobu, chlapci hrdo povznesení, že oni cez svojho reprezentanca—rečníka dali výraz mravnému momentu slávnosti.

Ivan mi celé predpoludnie preperdikoval v kuchyni, až popoludní sa uľahla do riadnej miery jeho povznesená nálada. Zdarné obdobie mu ešte vždy trvá. V povinnom učení je dosť poriadny a teraz si okrem toho veľmi obľúbil žalmy z Biblie, čítava z nich každý večer, i Hanke do kuchyne ich chodí prečitovať, takú záľubu má v nich. I na roráty pilno chodí, káže sa včasráno budiť a napodiv rýchlo sa vie obriadiť, len aby nezmeškal.

Keď sme ho raz zobudili pripozde, bol celý znechutený, a najmä nad tým utrápený, že Samkovi B. sľúbil ohlásiť ho do kostola, a tu, hľa, nestál si v slove. Teraz sa ho bude hanbiť.

„Čo mu len mám povedať?“ trudil sa, celý nešťastný.

„Samú pravdu: že sme ťa zobudili pripozde,“ radím mu.

Ale ťažko sa mi podarilo upokojiť ho — a popravde sa mi toto jeho trápenie páčilo.

Z kostola príde vždy spokojný a dobrej mysle: niekoľko ráz už i mňa nahovoril a bola som tiež, hoci mi je ťažko odtrhnúť sa od súrnych raňajších prác. Nuž či on nešíri v dome dobrého ducha?

I dobrovoľné cvičenie v kreslení si ustanovil s Jankom B. na každú stredu a sobotu popoludní, a otec mu hneď ochotne na to dal papier i ceruzky. Ba na moje veľké počudovanie začal si zrazu, bez napomenutia, po večeroch prepisovať do čista lekcie z katechizmu, ktoré podľa profesorovej prednášky musia si

v škole písať — až i vysvitlo, čo ho k tomu primälo. Raz si vraj pán profesor pýtal jeho zošit, keď chceli deti examenovať —a tu lekcia neporiadne ceruzou napísaná!

Pozrel vraj na tie haky—baky, potom na Ivana, pokrútil hlavou a povedal:

„To je veru škandál, že je Šoltys handrár!“ i podal mne zošit naspäť.

Tu sa Ivan náramne zahanbil a hneď večer sa chytil odpisovať si katechizmus do čista. Len bude mu protiveň, ak mu ho teraz, taký poriadny, pán profesor viac už nevypýta.

Január 1889

Ivan má veľkú radosť z pekného, českého, obrazového prírodopisu (o zveroch), čo dostal na Vianoce. I s otcom spolu si to čítavajú, i mne čítava z neho, i ešte k Hanke chodí s ním, keď nás tu nemá. I jeho kamaráti ho už poprezerali. Teraz i večerné rozhovory pred zaspatím idú najviac o zveroch, ba i ráno, náhle pobadá, že už nespím, spustí rad otázok o nich, napríklad: že keby sa všetky hyeny, čo sú na svete, pochytili do boja so všetkými tigrami, čo sú na svete — ktorí by zvíťazili? Akým spôsobom môžu Angličania zabiť tisíc tigrov do roka? Ako sa vtáčky poznávajú medzi sebou, keď sú si mnohé druhy veľmi podobné? Ako myš môže na poli poznať svoju dieru, keď je tam na stá myšacích dier? a tak ďalej, a tak ďalej — a od mamy žiada i čaká hneď na všetko pohotovú pravú odpoveď.

I v mimoškolských cvičbách kreslí teraz samé zvery a otec mu za každého nakresleného dáva šesták, ktoré peniaze si má odkladať, aby si, keď sa ich hodne zozbiera, kúpil za ne takú vec, ktorá by mu bola po vôli. Ale za jeleňa mu veru — celkom po kupecky — bol stiahol grajciar zo šestáka preto, že mu zabudol zakresliť chvostík.

„Čo len taký ošmrdok!“ vetil Ivan pohrdlivo a niekoľkými čiarkami ho dokreslil — i dostal stiahnutý grajciar.

Namiesto gymnastiky je teraz zjašený za kĺzačkou, i bez zimného kabáta ta chodí, nedbajúc ani na kašeľ a nádchu; vždy máme preto s ním škriepky.

Mne každý deň začína prichádzať na um, že toto je už posledná jeho zima v rodičovskom dome, a pritom nemôžem sa

zbaviť všelijakých obáv o neho. Keď som o tomto i jemu hovorila, pritúlil sa ku mne a ticho počúval moje upozorňovania i napomenutia, ako si potom, keď už nebude pri nás, sám bude musieť dávať pozor na seba v každom ohľade, schytralostí sa nedopúšťať, ale rozumne a statočne si vo všetkom počínať. A veď úmysly i on má dobré, môj čistosrdcí Ivan — ale od úmyslu po uskutočnenie je ďaleká cesta so spádmi a odbočkami i u dospelého človeka, tobôž teda u chlapca…

Už mu výbavu, novú bielizeň pilno chystám i cez večery, lebo v lete pre iné roboty na to neprídem. Pritom jemu prišlo na um, že by sa veru i sám mal naučiť šiť, lebo že mu v Bystrici nebude mať kto zašívať, keď sa mu niečo rozdrapí — i pochytil akúsi šedivú handričku a poobšíval—poprešíval ju dookola i krížom—krážom bielou niťou. Potom si ju pekne uložil k môjmu šitiu a na druhý deň ju zasa vytiahol pocvičiť sa. Ja som ho ešte na to pri najbližšej príležitosti pochytila, aby si pri mojom návode prišil na kabát odtrhnutý gombík i bez mojej pomoci

ale nastane sa pritom dosť a uznáva, že je to veru nie tak ľahko, ako si myslel, kým sám nesproboval.

Zo školy mi donáša hrdé zvesti, ako si myslel, kým sám nesproboval. Sú teraz traja hlavní „kustoši“ — z nich jeden je Ivan — ktorí majú dvoch „podkustošov“ a tí zasa pod svoj dozor prislúchajúcich žiakov, ktorých majú prerectúvať i vôbec o to sa starať, aby sa v škole učili a poriadne držali. Aj dievčence sú tak zriadené.

Robí si hárky na katalóg, do ktorého má značiť klasy sebe podriadených kustošov; včasráno vstáva a ešte pri lampe si píše svoje úlohy, aby včaššie mohol ísť do školy prerectúvať ich, i popoludní sa z tej príčiny už o jednej poberá. Ba i doma ho zavše nadíde nejaká starosť o nich a často si ich zaspomína.

„Všetci žiaci, čo sú podo mnou, si musia písanky čisto držať,“ pripomenie s istou samospokojnosťou. Alebo: „Z mojich je dosiaľ najlepší N. N.; ak sa i naďalej tak bude držať, bude jeho mama rada, lebo ma i prosila, aby som ho len napomínal.“ Inokedy zas: „Dvaja z mojich kustošov sú veľkí darebáci; Milan S. povedal, že by ich ináč naučil poslúchať, nuž som mu ich ponúkol, aj mu ich oddám, nech sprobuje, ja som sa už dosť natrápil s nimi. A on nech mi dá miesto nich dvoch zo svojich.“

:

Vyznieva z toho už isté sebavedomie, ale u Ivana niet vypí—

navosti ani zamak, vždy je hotový uznať i najmenšie zásluhy iných. Nedávno sa cez celý večer nemohol upokojiť, že jednému zo svojich chránencov musel dať štvorku, keď z lekcie celkom ničoho—nič nevedel, hoci mu vraj aj Ivan všemožne pomáhal. Vzal katalóg, študoval, prerastoval, jednal sa so svedomím — i dal sa prekonať priateľstvu: vymazal štvorku a napísal trojku. Ale pritom si umieňoval, že hneď zajtra začne patričného vopred pripravovať na každú lekciu, lebo je vraj dosť schopný, len sa mu nechce učiť. Nuž hľa, hľa: na inom to vidí môj milý kustoš, a na sebe nie, v čom hodnou mierou aj sám väzí! Ale priateľ je úprimný, každému by chcel byť na pomoci.

Včera, keď pán profesor vošiel do školy, deti práve robili krik, nuž sa vraj hneď k Ivanovi obrátil:

„Šoltys, akýže je to poriadok? Čo si nedržíš školu lepšie na uzde!“

Znelo to síce ako pokarhanie, ale bolo v tom pre Ivana jednako mnoho pozdvihujúceho, a on si už zhľaduje nejaké primerané rozprávky, čo ich vraj bude cez prestávky deťom čítavať, aby zhony nerobili.

Mne sa to všetko veľmi páči. Ak i naďalej tak bude, naberiem najlepších nádejí ohľadom Ivana. Avšak bezpečiť sa nesmiem — horlivosť je priživá, aby sa mohla stále udržať na tom stupni.

Február 1889

Ivan má veľkú nádchu a kašeľ, ale dnu jednako neobsedí, ak sa vždy s ním nezapodievam. Ani už nežiada, aby som mu čítala, lež naopak, ponúka sa, že on mne bude čítať niečo zaujímavé, ale keď musím ísť po svojej robote, už ufujazdí. Hlavnou zábavkou mu je hádzať snehové gule, a mňa neúprosne vyvoláva na dvor, aby som sa podívala, ako hodí do straky alebo vrabcov. I svoje kĺzačkové umenie mi zasa predstavuje, len ho mrzí, že doma má naň primalý priestor, a vždy ma prehovára, aby som sa aspoň len jediný raz išla podívať, keď sa korčuľuje v „jame“ s kamarátmi. Tam uplatňuje sa jeho strunistá obratnosť a on by chcel, aby som ho v tej sláve i ja videla. Môjmu chlapcovi sa ešte vždy žiada, aby som vo všetkom, čím sa

zaujíma a čo jeho teší, mala účasť, a mňa to v srdci vždy pohne k radosti, ktoré mi je, pre moju ustavičnú zapriahnutosť v robote, zavše i obťažné.

Vo svojej školskej a kustošskej horlivosti, tak badám, už ochabuje. Ponosoval sa mi, že keď raz išiel poriadok robiť so šantiacimi deťmi, o ktoré sa ich kustoš neuchol, lebo s inými kustošmi známky zamieňal, pán profesor „vyvolal“ (akoby pokarhal) jeho, Ivana, a nie patričného, ktorý zanedbal povinnosť. Znechutilo ho, keď vraj má trpieť za to, že išiel na poriadok napomínať. Aj ináč zavše pošomráva proti svojmu profesorovi, hoc i nie vždy z takej vážnej príčiny. A najviac mu je len tŕňom v oku, že je pán profesor k dievčencom lepší ako k chlapcom.

„A ten pán profesor tie dievčence tak chráni (už neužíva úctivého dvojenia: chránia, povedali, a tak ďalej, keď o ňom hovorí, už sa i od toho emancipoval), len aby ony nič zlého nepodstúpili! Nedávno, keď navláčili do školy snehu a nás ním obhadzovali, povedal nie im, ale chlapcom: „Dnes popoludní si prídete školu zamiesť!“ Ale my sme sa hneď ohlásili: „Pán profesor, veď to dievčence nasmetili a snehu nahádzali, nie my!“ — „No, teda si dievčence zajtra vymetú,“ vraj. A to už len, aby ony nemuseli! Ba tak ti ich chráni pred nami, že ich aj o koľko prv vypustí zo školy, len aby sme ich my nemohli snehom obhádzať! Ale keď sa my pustíme behom, jednako ich ešte dohoníme. Oľga I. má na topánkach také kapčeky, ledva v nich hupká, nuž sa jej i včera dostalo od nás dosť snehových gúľ. Zastrájala sa, že sa nám dnes odplatí, ale sa veru neodplatila, lebo sa nás bála. A Mariška I. sa smiala, že sa ona nebojí, lebo má dobrý vlniačik, ale potom predsa plakala, keď sme jej do vlniačika začali prášiť gule!“ vystatuje sa môj negavaliersky gavalier.““

Ja mu dohováram, ako je to špatné, keď sa chlapci nešetrne chovajú k dievčencom, ktoré sú od nich slabšie a sa im teda nemôžu rovnakým odplatiť, ale jeho to ešte nedojíma. Takí zelení laganci majú svoj zvláštny pôžitok, keď môžu dievčencom dokázať svoju nadvládu.

„Ale ja som sa potom na tretí deň spýtal pána profesora,“ pokračuje vo svojej obžalobe, „či dievčence teda zamietli ako včera tú školu, a on povedal, že veru hej, aby som len pozrel, aká je pekná. Veru, keď ju chlapci zamietli, čo cez obed tu ostali!“ povedal som!

„Ale pán profesor by ťa za také odvrávanie mohol i zavrátiť,“ poznamenám.

„Ach, však on to niekedy rád, keď sa deti s ním špásujú, len sa popod fúzy usmeje,“ poučuje ma môj skúsený žiak, „ale niekedy špásuje trsteničkou deťom po chrbtoch. Kým ešte len kričí na ktoréhosi: „Čo tam robíš? Čo sa neučíš! Hneď ti hlavu odšraubujem!“ — dotiaľ sa ešte nebojíme, ale keď sa začne naozaj hnevať, vtedy ti je strašný, potom každé dieťa ticho sedí, ešte sa i skrčí, aby ho pán profesor ani nevidel. Vtedy ani len neškrkneme, iba sa učíme.“

„Ale pokoj nemáte, kým ho nezbednosťou do takého hnevu nedonesiete. Má s vami tri svety, chudák!“ zastanem obžalovaného.

Rozumie sa, že sa toto pretriasa večer pred spaním, keď je Ivan už pod perinou. Ešte jedno nestačí dokončiť, už sa mu iné tisne, pričom hlas tak živo a premenlivo moduluje, akoby sa škriepil, alebo akoby ma o niečom nasilu presviedčal „Lebo, vieš, mamka –“ „Hm, ale si nemysli, že je to len tak!“ „A vieš prečo, mama?“ pristavuje sa v reči, aby napružil moju ochabujúcu pozornosť, keď mi rozpráva, čo sa z dejín učia o Konštantínovi Veľkom a Juliánovi Apostatovi, o križiackych vojnách a ich hrdinoch, o bojoch s Turkami, oduševňujúc sa za Zrínskeho a Sobieskeho — a ja načúvam, vyšívajúc na jeho bielizni dierky, zavše prehodím otázku alebo poznámku, a tvrdo čakám, kým zaspí. Keď konečne zatíchnu jeho výrečné ústa, zastanem pri ňom a zahľadím sa do jeho šťúplej, vždy pohyblivej, ale teraz ticho—pokojnej tváre nad čelom s tmavou vlasovou striežkou i čiernym vejárikom mihalníc na bledom podočí, a zamyslím sa, ako bude jemu bez nás a nám bez neho o takto rok…

Marec 1889

Povedomie, že ho už nebudem mať tu dlho, pobáda ma zaznačovať si o Ivanovi čo—to, kým ho tu ešte mám. Potom mi prestane táto úloha, ku ktorej som sa tak priviazala.

Pravda, sú to nie vždy milé veci, čo o ňom mám zaznačiť, lebo je veľmi stály v premenlivosti, že raz jeho dobrá, druhý raz nedobrá strana prichádza v ňom k moci.

Ako sa príchod jari oznamuje, ožíva i jeho žiadza po vonkajšom svete, po zábavke a neviazanosti. Slniečko ho vyláka na dlhšie vychádzky do okolia — a to bez zimného kabáta. Zavše príde od studeného vetra skrehnutý. Aj nedávno popoludní zmizol bez zimníka, a keď na mraku prišiel domov, vysvitlo, že bol sa s chlapcami člnkovať na veľkej kaluži v jame — a člnkom im bolo koryto na pranie. Našťastie v ten deň nebolo ostrého vetra, nuž sa mu nedostalo veľkého dohovárania, že išiel ta bez zimníka, ale keď sa potom na spanie zobliekal, predsa som sa musela zhroziť, lebo som až vtedy videla, že má nielen pančuchy, len i spodné šaty až skoro po pás na sebe mokré. Priznal sa, že sa brodili v studenej snehovej vode, kermenovali svoj slávny čln, a on ešte i celý večer vydržal v mokrých šatách, úfajúc sa iste, že to na ňom uschne a vec sa mu prepečie bez pokarhania. Keď si tu počína tak ľahkomyseľne, kde ho vždy napomíname, akýže pozor si bude dávať na zdravie tam, kde nás nebude? To ma trápi.

Potom som ho už trela mokrým i suchým uterákom a zháňala teplý čaj, v strachu, že si pritiahol nebezpečné prechladnutie. Ale dosiaľ, chvalabohu, nebadať nič zlé — je napodiv proti zime otužený.

Iste i preto teraz viac uchádza z domu, že sa mu po tieto časy ani toľko nemôžem venovať ako dosiaľ, lebo som strašne zavalená robotou. Hanku sme museli pred mesiacom preč dať a inú na niečo súcu dosiaľ si nemôžem nájsť — oproti jari nechcú ísť dievčatá do služby, keď im všade kynú dobré zárobky. A k tomu nám práve teraz ešte i učeň ťažko ochorel, nuž sa trhám medzi obchodom a kuchyňou. V tomto položení mi môj syn často, keď je opanovaný dobrým duchom, preukazuje milú uznanlivosť, príde mi do kuchyne ponúknuť svoje služby, prikryje na stôl, ráno si svoje topánky dá do poriadku, aby som sa ja s tým nemusela ustávať.

Ale naproti tomu svoje učenie začína zanedbávať, keď nestihnem dostupovať mu oň. Ani kustošská hodnosť ho už tak nedvíha ako sprvu. Nedávno sa mi sťažoval, že im trom hlavným kustošom pán profesor dal kľačať preto, že niektorí nezbední chlapci robili krik. A tí sa potom ešte i vysmievali z nich, že vraj: „Za čo je kus zeme v Kľačanoch?“ Nuž to veru kustošom vážnosti neprisporilo. Lenže by človek musel najprv počuť i druhú stránku, totiž pána profesora, ako sa to strhlo.

Niekedy sa stane, že ku svojej práci pripútaná, so starosťou myslím, ako Ivan iste zasa niekde halaškuje, nepomysliac na čakajúcu povinnosť — a ono, keď si o chvíľu po niečo idem do izby, nájdem ho tam zabratého do učenia alebo do kreslenia. To mi hneď oslabí všetky nepríjemnosti, pekne sa na neho usmejem a v duchu ho odpytujem za minulé upodozrievanie. Avšak — aspoň pošepky treba i to vyznať — zavše i tu vysvitne, že sa k tejto poriadnosti neschápal sám, lež otec ho k nej dopravil; ale tiež je dokázaná vec, že sa aspoň niekedy priberie i sám od seba.

Nedávno zas, bolo to v stredu popoludní, od druhej do večera sedel pri svojich knihách i zošitoch a večer sa sám tešil, ako mu je dobre, keď si všetko porobil, čo bolo treba. My sme ho, pravda, pochválili i neomeškali pripomenúť, že však by vždy takto mohlo i malo byť, a otec k tomu ešte pochybovačne, položartom prehodil:

„Nebodaj si sa s kamarátmi pohneval, keď si za pol dňa vydržal bez nich.“

Ako Ivan pozrel na otca, hneď som vedela, že sa cíti byť trafeným jeho poznámkou, lebo Ivanove oči sú výrazné nad všetky slová a ich reč je vždy úprimná, ešte sa nevedia pretvarovať. A teraz z chvíľkovej zarazenosti už i zablysla sa v nich iskierka humoru; priznal sa, že otec veru dobre uhádol, a veľmi názorne nám vyrozprával, ako sa chlapci hneď po obede zišli na gymnastike, začali sa baviť „na remeslá“ (každý posunkami a pohybom znázorňujúci výkony svojho remesla) ale jeden z nich sa nebavil, iba ostatných vysmieval a „figuroval“, nuž im to tak pokazilo všetku chuť, že sa s hnevom rozišli a každý pošiel svojou stranou domov.

Ako vidno, také kamarátske rozkmotrenie má i svoju veľmi dobrú, užitočnú stranu a malo by sa častejšie udiať.

Máj 1889

Už sa mi nikam nedostane času napísať sem niečo; roboty je čo deň viac a zo slúžky ešte vždy niet pomoci. Už som tri vymenila, ale ani jedna nebola pre mňa súca. Iba malé dievča zo susedovie chalupy ma chodí vyslúžiť, čo z neho vystane. Od rána do večera som zapriahnutá, až som už ubolená od

namáhania. A tak môj Ivan má slobody viac ako treba, keď nestačím obzerať sa o neho. I využíva ju, často zmizne z domu a učenie zanedbáva. Spolieha sa, že on to vie, čo sa učia. Od otca dostáva veľa hrešenia — často i nezaslúženého. Mne ho napríklad bolo ľúto, keď raz musel vypočúvať veľkú kázeň, že od povinného učenia odbehol kamsi, kde chlapci rakety púšťali. Nuž, ktorý živý a zdravý chlapec by sa zdržal účasti pri takej lákavej, blýskavej zábavke?! Ale keď pri takom karhaní z Ivanovej obrany vysvitne, že si bol napríklad jahodnícky mlyn poprezerať, lebo chcel už raz vidieť, ako sa múka melie, alebo že bol v novej garbiarni pri Turci, i vie všetko vyrozprávať, čo tam videl a pochopil, vtedy skrotne i otec a miesto dohovárania nastúpi poučujúci a vysvetľujúci rozhovor. Ivana to vždy zaujíma, všetkému chce vedieť základ i súvis.

Raz prišiel oznámiť, že s istým žiakom z polgárky, s ktorým sa v zime na kĺzačkách tuho skamarátili, ide sa prejsť proti Vrútkam. Ale keď sa podvečer vrátil domov, priznal sa, že veru boli už na Vrútkach, kde pochodili celú železničnú osadu, všetky dielne a strojárne — vôbec všade sa obrátili, kde čo poučné mohli vidieť. Za toto nedostal hrešenia, len trochu dohovárania pre diplomatickú lesť, ktorou nás povedome ošudil, keď nám oznámil, že sa ide prejsť „proti Vrútkam“, — lebo oni už vtedy museli byť dohovorení, že pôjdu až na Vrútky na výskumné štúdie. On, majúci už s nami svoje skúsenosti, celkom správne predpokladal, že my, vzhľadom na všelijaké nehody, čo sa mu tam môžu prihodiť, neboli by sme ho ta pustili bez nejakého spoľahlivého vodcovstva, preto nás takto zaobišiel. To je, hľa, predbežná ukážka, ako sa bude uvoľňovať spod našich pút — a pre nás zároveň poučenie, že toto uvoľňovanie je nevyhnutné a má i svoju dobrú stranu. Keby sa nebol odhodlal proti nášmu predpokladanému zákazu ísť na Vrútky, nebol by nadobudol tých svojím spôsobom osožných vedomostí, ku ktorým sa takto dostal. Lenže také synovské podvody, pravda, nie vždy sú namierené k dobrým cieľom.

Ale i za tieto svoje ešte nevinné slobodnícke priestupky mi inokedy celkom nevypočítateľne dáva milú náhradu, keď po návrate zo školy a užití prichystaného olovrantu ma vyhľadá pri mojej robote, čo by som kde bola, či v pivnici alebo na povale, či v záhrade alebo v obchode, a chce mi pri všetkom po—

máhať. I rozpráva mi svoje veci a verne vytrvá pri mne až do konca — ak ho kamaráti neprídu odvolať.

Pred zaspávaním mi už menej štebotáva, lebo ho stačím málokedy počúvať. Zväčša už spí, keď od roboty prídem na pokoj do izby. Ale ak je ešte koľko—toľko pri povedomí a zbadá ma v izbe, už má napohotove nejakú otázku. Napríklad:

„Mama, a tí na tom severe, keď majú i za tri mesiace noc, či za všetky tri mesiace na dúšok spia?“

Alebo:

„Mama, však by ten musel mať dobré pľúca, čo by tak zadúchol do pece, že by to von komínom vyletelo?“

Ale keď má niečo zvláštnejšie, nedá mu to zaspať, kým mi to nevyrozpráva, čo by som ako neskoro prišla do izby. V takom prípade sa hneď posadí na svojom diváne, len čo vojdem dnu. Tak i včera:

„Mama, keď sme dnes išli zo školy, na ulici ti nás pristavil jeden chlap. Ale nebol odtiaľto, lebo bol v takom trenčianskom, či oravskom či akom kroji. A ten sa ti nás hneď zhurta opýtal: „A čo ste vy, chlapci — či ste Slováci, či ste Maďari a či ste čo?“ – „My sme Slováci,“ povedali sme mu. Janko B. až tak po prsiach udrel: „Ja som Slovák!“ lebo toho prvého pristavil. Ale ja som tiež hneď pribehol a kričal som: „Aj ja som Slovák!“ A on ti nám potom povedal: „Tak je dobre, len sa držte, ja vás vždy budem napomáhať!“ A to ti bolo just pred Maticou — nebál sa, že ho odtiaľ počujú.“

Týmto si patričný náramne získal srdcia našich chlapcov —nie tak pre štedrý sľub, ako pre neohrozenosť — a môjho Ivana strašne mrzí, že sa ho neopýtal, kto je, čo je.

Jún 1889

Ivan je pred skúškou — pred svojou poslednou tu v rodnom meste — ale starostí si preto zamak nerobí. „Vítanku“ na skúšku naučil sa za chvíľu a o iné sa nestará. Teraz, v posledné dni, som ho silou—mocou prinútila k repetíciám; tak či stačím, či nie, musím pri ňom do poslednej chvíle inštruktorovať. Jemu je oveľa dôležitejšie, keď sa napríklad uzhovoria kdesi na svojom rákoši, že budú hrať divadlo, a robia potom všetky možné prípravy — do toho je samý oheň. Pre také veci sa nemôže od—

trhnúť od kamarátov zavše až do pozdného večera, a doma potom dostáva hrešenie od nás, mrzútov, čo už nevieme detskej duši uznať.

Tak, chudák, dostal od otca veľké hrešenie i nedávno, keď prišiel domov až pozde večer po zatvorení obchodu. Otec zatiaľ odišiel do kasína a ja som sa od rozčúleného Ivana dozvedela, čo ho tak dlho zadržalo.

V I—ké dvore sa vraj vtedy večer dopočuli naši chlapci, že sa židovskí chlapci stroja zákerne udrieť na nich niekde na záhumní, keď sa tam budú baviť. I organizujú sa už vo veľkom na túto slávnu akciu. „Asentujú“ vraj vo dvore svojho ustanoveného vodcu, i zbroj už majú nachystanú. Nuž nech sa páči posúdiť, či tu nebolo pre našich chlapcov dosť príčiny rozčúliť sa a hoci i zabudnúť prísť domov. Rozumie sa, že hneď uznali potrebu zriadiť sa i zo svojej strany na obranu a i naskutku odstala o tom prvá porada.

V ten večer môj Ivan nemohol dlho zaspať: uvažoval o všelijakých spôsoboch, smerujúcich na to podniknutie, ktoré istotne i predostrel generálnej porade na druhý deň, kdesi na gymnastike. Tam sa potom vraj hneď začali i naši čo bojachtivejší spisovať a podvečer sa ich niekoľko dohrnulo k nám. Ivan ich vyviedol na povalu nad dreváreň, aby si tam vyhľadali kadejaké tyčky a doštičky z debien — na šable a oštepy. Teda zbrojili. Potom však deň—dva bolo ticho; nazdávala som sa, že celá vec zaspí. Ale na tretí večer môj Ivan prišiel zasa pozde domov a už zďaleka, iste aby som nepopadla času brať ho na otázku, mi privolal: „No vojna už bola — ale aká!“

Potom, pravda, zasa celý večer mal o čom rozprávať. A bola to veru čudná, pre obe stránky hodne charakteristická „vojna“. Zákerného zaskočenia nebolo preto, že naši sa, ako napochytre mohli, pripravili na odpor a potom už oni vyzvali Židov, aby teda išli do toho boja, lebo nechceli ďalej v neistote čakať, kedy ich oni, nepripravených, napadnú. Naši vyšli do veľkej priehrady na nižemestí pod svojou bielou, červeným krížom označenou zástavou — bola to teda akási križiacka výprava. Ale Židia, hoc ich bolo hodne viac než našich, nijako nechceli vyrukovať zo svojho bezpečného, zatvoreného dvora, kde mali svoj tábor. Až na viacrázové srdnaté vyzvanie našimi sa zrazu s veľkým krikom vyrútili na nich (ich dvor—tábor je práve oproti priehrade) — ale svoju zástavu nechali múdro

a opatrne doma vo dvore. Ako sa dve nepriateľské čaty zrazili, začali sa prať papekmi a „šabľami“, ale nie po hlavách, „len po chrbtoch a dolu nižšie“ — tak bolo vymienené. Židia sa dreli rovno k zástave našich; jeden veľký chalan, práve iba na to ustanovený, aby ju našim malým chlapcom vytrhol z rúk, rútil sa vopred. Naši si ju bránili do krajnej možnosti; keď už zástavník mal ruky červené od nepriateľského bitia a stískania, prevzal ju iný z našich, ostatní sa zhŕkli okolo neho, aby nepriateľa k zástave nepripustili, ale veľký chalan sa konečne predsa pretisol k nej, silou—mocou ju vykrútil chlapcovi z ruky a cvalom bežal s ňou do židovského tábora. Všetci Židia za ním, ako na úteku, a naši za nimi — totižto za svojou zástavou. Ale tí lepšie zaberali, vbehli do dvora a zachlopili bránu. Potom pomedzi mreže, vystrkujúc zástavu, vykrikovali:

„Víťazstvo je naše; tu je vaša zástava!“

Naši, pravda, sú pobúrení, že to nebola statočná vojna, lež zbojnícky výpad od tých, ale formálne víťazstvo si tí osobujú a teraz následkom neho sa už i veľkí židovskí žiaci z polgárky vyhrážajú, že našich nabijú, kde ich pochytia.

Tak naši vojnu prehrali, ale im azda aspoň isté užitočné naučenie ostane z nej pre život.

Hodno ešte zaznačiť o tejto „vojne“, v ktorej telesného skaličenia nedostalo sa nikomu, že istý slovenský, ináč toho si povedomý chlapec, bojoval so Židmi proti svojim; po druhé: že iný, za Maďara sa pokladajúci zemiansky chlapec bojoval s našimi proti Židom (i zástavu s krížom podarovala jeho mama); po tretie: že židovský chlapec to bol, čo našich upozornil na zákernícke nástrahy Židov proti nim; a konečne po štvrté: že farský pastierik (teda ľud!) nevolane dobehol našim na pomoc a najväčšmi mlátil nepriateľa — urobil vraj sám toľko ako štyria iní, a vraj len taký malý územok! Musí byť v „mlátení“ vycvičený. Ba i jeden hodný učeň vraj dobehol odkiaľsi bez všetkého pozvania, ale už pripozde. Ten vytrhol kôl z plota, iste chcel ním orútiť toho veľkého chalana, čo vykrútil našim zástavu z rúk, ale pri všetkej rozhorčenosti naši malí chlapci mali toľko chladnej rozvahy, že to prekazili. Bolo by sa Židom zle povodilo, ak by boli dočkali, kým by sa viac takýchto nezapísaných bojovníkov bolo proti nim zbehlo!

Takéto veci, pravda, chlapcov väčšmi pútajú ako učenie, a ja im to nemôžem zazlievať. To je prirodzené chápanie sa do ži—

vota. Že Ivan nikdy nebude do učenia taký bedlivý, akým by sme si ho my žiadali, na to sa už pripravujem, lebo vidím, že sú ľudia, ktorí sa nikdy nepriučia pilnosti a v akomsi fatalizme počítam už s týmto neprekonateľným vrodeným nedostatkom, o ktorom oddávna skusujem, že neustúpi ani osudným zlým následkom. Ale viac ešte ako jeho nepilnosť skľučuje ma to, keď mi napríklad sľúbi, že po skončení tej a onej veci s kamarátmi si príde urobiť čo treba, napísať alebo naučiť sa úlohu —a potom nestojí si v slove, na sľub či zabudne, či povedome ho nesplní, keď mu je zábavka milšia od povinnosti. To ma vždy znovu uvrhne do všelijakých obáv ohľadom jeho mravného vývinu. Ako mi triezve pozorovanie skutočného života strháva z očí závoj idealistickej viery v šľachetnosť ľudí a učí ma rozoznávať pozlátku od zlata, vidím okolo seba mnoho mravných nedostatkov, slabosti charakteru, vôbec neupevnenosti, z ktorej vyplýva nespoľahlivosť vo všetkých veciach. A keď si pomyslím, že by som ani ja nemala pri svojom svedomitom usilovaní zo svojho syna vykresať niečo oceľovitejšieho, v sebe upevneného, je mi nevýslovné otupno okolo srdca, akoby mi bol zmarený celý život.

Ale ja iste od detskej sily priveľa žiadam. Na upevnenie charakteru i pri dobrých vlohách musí byť najprv dlhý a tvrdý mravný cvik v samom živote — učím sa chápať, že ani pevné charaktery nepadajú hotové z neba — a teda ani od môjho Ivana nesmiem žiadať nemožnosti.