Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 10 kapitola )

19. 1. 2007

Druhá časť

JEDINÁK

19. december 1885

DNES DOPLNIL SA ROK, ČO SME BEZ NAŠEJ ELENKY,

a ja som ešte dosiaľ dobre nepochopila, že to navždy, že jej tu viac nebudeme mať, iba tam — keď sa my za ňou poberieme…

Prečo sa tak muselo stať? Bolo to predurčené, a či sme chyby robili pri jej telesnej výchove, nevedeli sme jej slabej sústave dopomôcť k sile — preto musela umrieť? Akýže je v tom zmysel: keď príde dieťa na svet, rodičia prijmú ho s láskou i vynaložia všetko usilovanie, aby ho do života pripravili — a ono odvolané je z toho života prv, ako by sa bolo mohlo i len dobre rozhľadieť v ňom.

Fyziológ by mi jednoducho povedal: Tvoje dieťa bolo slabej telesnej ústrojnosti, nemalo dosť odporovacej sily proti rozličným zhubným vplyvom — možno malo i zdedenú náchylnosť k chorobe, ktorá ho potom umorila — preto muselo umrieť v detskom veku, ako tisíce iných.

Ja mu to i verím, ale s tým sa neuspokojujem. Pokrúcajúc hlavou, rozhutujem: A prečo i pri nedbanlivejšej opatere predsa vychovávajú sa do dospelosti premnohé podobné slabé alebo slabšie deti? A z druhej strany zas prečo mrie toľko detí i silných, keď príde na ne zlá choroba?

Isteže zdravotné pomery ľudí vyžadujú mnohú nápravu i od lekárskej vedy, ale iste ešte viac od toho, aby sami ľudia žili v každom ohľade zriadene, že by už vopred všelijakou nezriadenosťou nepripravovali nekonečnú biedu budúcim pokoleniam. Koľké bolesti srdca, najmä rodičovského, by si tým usporili! A iste i príde čas, keď sa stane vážna náprava nevyhnutnou a povinnou.

Ale viem, že úmrtnosť detí celkom neprestane ani pri všemožných zamedzujúcich poriadkoch, ani pri zvrchovanej pokročilosti spomáhajúcej lekárskej vedy. A na tom sa rodičovské srdce ťažko pozastavuje od nepamäti, i bude sa pozastavovať až na veky, lebo zdá sa mu to byť nemilosrdným

určením a či nedopatrením, že nevinné dieťa pod akýmsi slepým zákonom prírody musí trpieť bolestnú chorobu a podstúpiť smrť, nedosiahnuc ani len priemerného ľudského veku, a to po všetkých útrapách i matky i samého dieťaťa, spojených s jeho príchodom na svet i s jeho prvou prípravou do života.

Tu prichádzajú vyskúšané potešovania, vychádzajúce najviac z náboženskej viery zo životnej skúsenosti. Boh dal, Boh vzal; čo on robí, všetko je dobré. Nezúfaš, kto sa do jeho vôle vieš oddať. Od neho pochádzame, k nemu sa navraciame —tvojmu dieťaťu je blaho, že navrátilo sa k nemu ešte vo svojej čistej detskej nevinnosti.

Najvyšší priateľ detí, Ježiš Kristus, ho v láske k sebe privinul.

Toto je pre matku po strate dieťaťa najúčinnejšia útecha. Keď umrie niekto z našich najbližších, vždy potiahne našu dušu za sebou a nevdojak vnukne nám rozmýšľať o našich vzťahoch k nášmu Pôvodcovi — rozmýšľať po stopách hlbokého citu, z neznáma sa hlásiaceho, a neusudzovať suchým rozumom, znajúcim iba hmotný svet. Smrť našich drahých sama od seba vedie nás k Bohu, k náboženstvu, k viere v posmrtný život. Hľadajúc útechu, nachádzame svoju vieru, svoje náboženstvo, lebo útecha iba prostredníctvom toho je nám daná. Po smrti našich najbližších, cez prirodzenú, zaniknutia neznajúcu lásku k nim, vnuknutá nám je viera a nádej, ktoré bežný život v nás viac podrýva, než upevňuje. Tam, pri smrti, zjavujú sa nám tri nebeské sestry: láska, viera a nádej — seba ukracuje, kto ich nechce spoznať. Nazdávam sa, že ani v budúcnosti za najosvietenejšej osvety nestratia svoju moc.

I ja som sa po smrti našej Elenky obrátila k tejto úteche, ku ktorej ma odkazoval cit. I podala mi úľavu v najväčšej bolesti, pomohla mi preniesť najťažší žiaľ. I značne sa mi uľavilo, keď som ten žiaľ svetu, súcitným dušiam perom vyžalovala.(1)

– Videla sa mi, akoby som veľkú časť svojej ťarchy bola zložila na ne a ony mi ju pomohli prekonať. Keď si to teraz s rozsudkom prečítam, naskrze nie som spokojná s týmto svojímvýronom žiaľu. Malo byť v ňom omnoho menej slov. Ale vtedy som si to nekritizovala, len písala, ako to z preplneného srdca prýštilo.

Okrem tejto útechy dostavili sa, so snahou uspokojiť ma, i bežné dôvody všednej múdrosti, ktorých jadrným zmyslom je: že nepredpojato súdiac o veci, nemáme príčiny pokladať stratu tohto života za nešťastie, a teda nemáme ani ľútostiť za našimi zosnulými. Veď podľa ľudskej skúsenosti bolo by ich tu iste čakalo iba mnoho všelijakých nerestí a trápenia, a málo radosti. Aká teda strata? Naopak: aspoň vo väčšine prípadov za šťastného treba pokladať toho, kto umrie v mladom veku, lebo unikol všetkému súženiu, ktoré život so sebou nevyhnutne donáša.

Tieto dôvody, neveľmi vysokú cenu pripisujúce nášmu pozemskému životu, dušu síce nepozdvihnú ako tamtie, ale váhou svojej skúsenosťou potvrdenej pravdivosti jednak zanechávajú istý uspokojivý účinok.

Takto sa človek premáha a podopiera v žiali, keď sa mu vidí, že musí klesnúť pod jeho ťarchou — a keď pozriem naspäť na posledný prežitý rok, vždy mi prichodí čudovať sa, že som duševne väčšmi neochabla, o všetku bodrosť neprišla, lebo moja Elenka bola už taká vrastená do mojej mysle, taká nevyhnutná pri každom pomysle v prítomnosti i každom úmysle a želaní do budúcnosti, že s jej odchodom vytrhnutý je i kus môjho vlastného vnútorného života, a tým vzniknutá prázdnota vždy ma bude bolieť.

Avšak zovňajší život neobzerá sa na vnútorný, ale neústupne si žiada svoje. Môžeš byť ubolená žiaľom, skľúčená smútkom, môžeš klesať pod storakou vnútornou ťarchou, každodenné povinnosti na to nič nedbajú, ako protiváha zavesia sa ti starosťou na myseľ, berú ťa za ruky a ťahajú i ženu ťa konať tvoju všednú úlohu, ktorá vždy pozostáva z číreho lopotenia za hmotnými vecami, hoci by sa ti v takomto prípade od nich ako odvracalo srdce. Tu vidíš, ako je náš život opantaný starosťou o hmotu, celkom vyplnený borením sa s ňou a za ňu. Umrie ti niekto z tvojich najmilších, za ktorým by si sa v tú chvíľu najradšej i sám ta pobral — a len čo mu oči zatlačíš, už sa ozlomkrky zháňaš po všelijakých veciach, jeho do hrobu vystrojiť, pohreb mu pripraviť, z domu ho vypratať, vôbec obstarať všetko, čo potreba a zvyk vyžadujú.

A i potom, keď si ho uložil do zeme, keď sa ti celý dom vidí byť prázdnym preto, že ti on všade chýba, i v tento najkrušnejší čas ťa berie do nároku všedná starosť a práca — a je ti vtedy, pravda, dobrodením, lebo nepripúšťa celú ťarchu žiaľu. Iba pri usporadovaní pozostalých osirelých vecí je opačne. Tam sa žiaľ rozbolieva znovu a znovu pri každom predmete. Každý ťa bodne do srdca preto, že ten, ktorému náležal, ho už nepotrebuje, že ti ho tu nechal, že už nič nežiada. To je pocit, ktorý sa nedá opísať — tu sa ti hmota akoby zduševňuje. Každý lichý, ošúchaný predmet ti je drahý nie v sebe, ale pre svoj vzťah k zvečnenému. Každá vec ti je vzácna, ktorá slúžila jemu a bola mu milou, bývala v jeho rukách a na jeho očiach, a nechceš sa rozlúčiť ani s jednou, čo by sa ich koľko našlo. Bôľno ti je preberať sa v nich, a predsa ťa neodolateľne priťahujú…

I ja mám odložené mojej Elenkine hračky i všelijaké jej rúčkami zlátané vecičky, pre ktoré iba ona znala určenie a zmysel. Nemôžem sa odhodlať dať ich niektorému chudobnému dieťaťu, hoci viem, že ono by malo z nich akú—takú radosť, a mňa iba čo bôľne za srdce chytajú. Avšak práve táto bolesť mi je drahá, lebo cítim, že ma spája s mojou uletenou dušičkou — ona ma za ňou ťahá. A jej písanky, školské knižočky, čo jej boli také nesmierne dôležité a milé — viem, že mnoho rokov musí prejsť, keď sa odhodlám rozlúčiť sa s nimi na nejaký spôsob.

Avšak čo by tieto pocity boli aké silné, srdce i dušu pozostalých zaberajúce, všedný život kráča ponad ne svojím tvrdým, nezastaviteľným krokom; bežné povinnosti nepovoľujú zastávky alebo vyšinutia z koľaje. Človek to s podivením skusuje, keď stratí predrahú nezabudnuteľnú bytosť. Bežná všednosť bez schválneho náporu opanuje vyrušujúcu prípadnosť a chladno odráža otriasajúce pocity kamsi naspäť k tomu veľprúdu z ríše ducha a domova duší, ktorý my nepoznáme, iba ho cítime, iba v tušení po ňom sliedime.

Rok prežívam stratu svojej dcéry, s ktorou zanikli mnohé radosti, zapadli však i niektoré starosti — veď toto oboje razom sa ustanoví k rodičovi hneď s narodením dieťaťa. Ale ja cítim iba stratu a ochudobnenie v srdci i v rodinnom kruhu. Avšak osteň bolesti neväzí v tejto mojej strate. Vtedy bodne do najživšieho, vždy ešte neuľavujúc, keď si pomyslím na jej, nebožiatko, ušľachtilé a s istou naivnou múdrosťou premyslené plá—

ny do budúcnosti, prejavované ešte i v poslednej chorobe, keď už smrť siahala po nej, aby jej odrezala čakanú nádejnú budúcnosť. To bolí nevýslovne, žiaľ znovu ožíva, i keby som sa sto ráz už bola uspokojila s tým, čo sa zmeniť nedá.

Od Elenkinej smrti našu zosmutnelú, zatíchnutú domácnosť oživuje už iba náš Ivan. Zdalo by sa, že sa nám musel stať dvojnásobne vzácnym, keď nám tu zostal samojediný — ale nebadám v tom ani jeho otca, ani seba. Človek si neurčuje sám svoje city, ba často sa v nich ani nevyzná. Kým som, nehľadiac na občasné obavy o Elenku, mohla mať nádej, že si obe deti dochovám k dospelosti, oddávala som sa ich výchove, nakoľko len bolo možné, s nedeleným úsilím, v presvedčení, že Boh nezahanbí moje usilovanie; ale otras pri Elenkinej smrti zanechal vo mne akési ochabnutie tej dôvery, čo sa ako usilujem upevniť sa v nej znovu. „Na čo sa viažeš dušou, srdcom, čomu venuješ všetko usilovanie, v tom práve ťa nečakane zasiahne ničiaci úder — ostaneš stratená a nevieš prečo…“ ozýva sa mi nedôverčivá výstraha. Od Elenkinej smrti s akousi neistotou pozerám i na Ivana, a hneď sa zarazím ako pri niečom nedovolenom, keď sa pristihnem pri tvorení nejakých predstáv o jeho budúcnosti.

A sám odchodom sestričky, zdá sa mi, tiež utrpel ujmu, ktorú ťažko vypočítať. Nepredarmo sa zo sna bol rozplakal v tú chvíľu, keď ducha vypustila. Ako jej tu niet, i jemu je pustejší rodičovský dom, chýba mu v ňom tá družná dušička, čo mu vo všetkom najľahšie porozumela, čo pri zábavkách bola mu i družkou i učiteľkou, čo v hašterení sa s ňou cvičieval si vtip a meriaval jazyk. Teraz má tu iba nás rodičov, ktorí mu ani pri najlepšej vôli nemôžeme byť tým, čím sú dieťaťu detskí druhovia, i keby sme neboli prikvačení večitou, neodbytnou robotou.

Zdá sa, že od toho roku sa zrejme odcudzil i domovu a i nám rodičom. Zavše sa mi vidí, akoby už celkom nemal tej lásky k nám, ktorá mňa, kým bol menší a jedine nám oddaný, tak nevýslovne blažila, že mi všetky ostatné príkoria osládzala. Či ozaj, čo je milé, dobré a blažiace, nemôže mať tu stálosť? Či tratí sa to našou vinou, a či je len naším určením, aby sa nám stával život chudobnejším a bezradostnejším, čím sme starší, že by sme k nemu veľmi neprilipli, keďže ho jednako musíme čochvíľa opustiť či my, či tí, ktorí sú nám najdrahší?

Ale mne sa vidí, že by náš Ivan bol k nám prítulnejší, keby sme sa mu najprv my tak mohli venovať, ako by bolo treba, keby nie ten nepremenný kolobeh dňa, s povinnosťami nakopenými vyše miery, diktovanými tvrdou nevyhnutnosťou, dláviacimi všetko, čo im neslúži alebo ich pristavuje.

„A načo sa tak lopotiť? Treba si veci zariadiť, aby išli ľahšie!“ napomínajú postranní. Ale napomínaní, ktorí sa do ťažkého jarma dostali, z napomenutia nemávajú osoh, lebo oni temer nikdy nemajú možnosť striasť sa toho jarma.

No tak zle sa veci u nás ešte nemajú, žeby medzi nami a Ivanom panoval samý chlad. Milota jeho povahy nevdojak sa prerazí i teraz a dokazuje sa vždy neodolateľnou. Lenže i chyby rastú, ba by som povedala, že niektoré jeho krásne vlastnosti začínajú sa meniť na chyby.

Kým sa baví sám, je milo pozorovať ho; ako má kamarátov okolo seba, je často šialený, niekedy i dosť zurvalský, akoby razom nejaký horší duch v ňom ožil. Ak sa mi niekedy dostane viac času venovať sa mu a dám si záležať, aby som mu vždy našla nejaké zamestnanie, ani na rozum mu nepríde pýtať sa preč, a keď sa tak okolo mňa baví, vtedy sa hlásia samé milé, pekné jeho povahy, je dobrej vôle a do dobrej vôle pripravuje i mňa. Vtedy sme obyčajne spolu celkom spokojní. Lenže to dlho netrvá. Čosi—kamsi ukážu sa kamaráti, vyvolajú ho, a ako sa začne s nimi zháňať, už je akoby premenený, číra nepremyslená samopaš. Keď je sám, jeho vrodená dobrosrdečnosť sa nikdy nezaprie. Nad chorým kuriatkom si poplače, keď ho nájde stáť smutné, s opustenými krídelkami, a keď ho vidí zdochýnať, nemôže sa ani uspokojiť; všetko možné by podnikol, aby mu pomohol, až si už žiadam, aby sa v tomto ohľade trochu zatvrdil. Ale inokedy toho istého dobráka som videla prášiť s chlapcami kamenčie do kvočky, sediacej na hniezde, nemohúcej sa brániť, a predsa nechcejúcej zbehnúť zo svojich vajec. Iste len preto, že pre výstrahu zakŕkala do chlapcov, zachcelo sa im potrýzniť ju. Pozorujúc takéto veci, vždy si myslím, že by ľudia istotne boli. oveľa lepší, keby žili menej spoločensky a viac v rodinnom osihotení. Vtedy by istotne prestali najhoršie hriechy. Ale človek je tvor spoločenský, i náklonnosť i životná potreba ženie ho do spoločnosti seberovných, či do zábavy, či do práce. Môjho Ivana teraz ešte len do zábavy, pričom však učí sa

i zaobchodiť s inými, šetriť ich práva a hájiť si svoje, čo je tiež akási príprava do života.

Ináč pasia hádzať kamienky okolo seba do blízka i do ďaleka, čo ho minulého leta hodne opanovala, nejeden raz sa mu i zle odplatila. Raz vybil oblok susedovie želiarovi a dostal od otca výprask. Druhý raz hodil kameň do susedovho voliarika, a dostal trest odo mňa. Inokedy jemu samému hodil Milan I. kameň do hlavy, že mu hneď roh navrel; onedlho zatým hodil on istému židovskému chlapcovi kameň do tváre, za čo ho otec poriadne vydral, keď sa patričný bol u neho žalovať. Táto udalosť, pravda, dostala trochu iný charakter, keď sme sa dozvedeli, že židovský chlapec prv hádzal do Ivana, a to s celou obvyklou vyzývavou bezočivosťou — Ivan sa teda iba odplácal a podľa pravdy nebol by mal byť za to potrestaný, lebo ubíjať v našich, beztak každým prišelcom ubíjaných deťoch odvahu na sebeobranu je už priam smrteľným hriechom.

Môj Ivan je vždy rovnako detinskej mysle, pri ňom nebadať pokrok a rozvoj. Mohol by si dospelý človek koľkokoľvek hlavu lámať, nevymyslel by ani jedinú takú podarenú naivnosť, akých každý deň niekoľko produkuje a nás, nimi do smiechu pripravuje. Pritom mi je vždy ešte na mysli Elenka; v porovnaní s ňou by sa Ivan musel zdať veľmi zaostalým, nech by nie jeho bystrý a pádny vtip. Je i vedychtivý, otázkami ma prenasleduje, ale všetko moje vysvetľovanie, hoci u neho padá na veľmi vnímavú pôdu, jednako nemôže ho vytrhnúť z jeho detinských predstáv a priviesť k nejakým zrelším. U Elenky, pravda, to bolo inak: ona duchom predčasne zrela. A to bol nebodaj zlý príznak. Preto sa teraz rada uspokojím s Ivanovým prostým rozumčekom a pripravujem sa na dlhú trpezlivosť s ním, lebo viem, že bude potrebovať veľa času, kým vyzrie. A učiť ho, vysvetľovať mu, budiť a tríbiť v ňom mravný cit, v tom ani neustávam, i úfam sa, že moje usilovanie nebude bez dobrého výsledku. Len s jeho vrodenými krehkosťami, najmä že sa dá rád strhnúť k prenáhleným, ľahkomyseľným kúskom, iste mám primálo trpezlivosti. Nemôžem si nájsť spôsob, ako ho otužiť; trest a dohováranie účinkujú primálo, keďže to vždy znovu vyviera z jeho povahy. Už vopred sa strachujem, ako bude s ním, keď ho dáme preč s domu, do vyšších škôl.

Do školy vždy rád chodí, a čo sa mu živým slovom podáva, to dychtivo vníma a si zachová. Biblickú históriu má zo všet—

kého učenia najradšej, vždy mi doma dopodrobna vyrozpráva, čo z nej v škole od pána rechtora počuje. Ale z knihy sa stále nerád učí, ani samo mu ešte vždy nejde hladko, zachytáva, zasekáva sa v ňom. Aby sa dobrovoľne v ňom cvičil, dávam mu čítať Chalupkove spevy — a tie ho veru i chytili a upútali. Toľko sa nimi zaoberá, že mnohé z nich vie už naspamäť. Hladko čítať ich nevie, ale vie ich naspamäť. A mne sa vždy srdce poteší, keď ho nájdem v nich sa kochať, lebo keď mu ony myseľ plnia a rozhnevajú, je pod znamenitým vplyvom, ktorému ho ja s celým uspokojením prenechávam.

Večer mu čítavam niektorú z našich ľudových povestí, a v tom je jeho zvrchovaný pôžitok, za ktorý by si dal vystaviť i rebierko. Len čo sa zmrkne, pribehne domov, či od kamarátov, či odkiaľkoľvek, a nalieha, aby som už lampu zažala a čítala mu povesť. Nestihne sa lampa rozsvietiť, už kladie zošit povestí na stôl, postaví k nemu po stoličke pre mňa i pre seba, a ako zaznie nevyhnutný úvod: „Bol raz –“ už v napnutom očakávaní načúva s celou svojou dušičkou. Ale sú i prekrásne tie naše povesti, i fantázia i poézia je v nich a svojou jasnou, naivnou vierou v isté víťazstvo dobra lahodia najmä detskému srdcu. Veď i duša ľudu, z ktorej prýštia, je v mnohých veciach detsky naivná, lenže ona pod všetku tú očarujúcu lahodu rada vkladá skúsenú múdrosť dospelosti s ušľachtilým mravným namierením. Či teda môže byť pre deti lepšia a záživnejšia duševná potrava, ako dobré ľudové povesti? Ale i lipne za nimi detská príroda, peknú ľudovú povesť i dvadsať ráz so záujmom dieťa vypočuje, kým nejakú modernú, čo ako starostlivo napísanú detskú rozprávku s výchovnou tendenciou sotva raz si dá zopakovať.

Vrodená mu radodajnosť ani teraz neopúšťa môjho Ivana, ešte vždy by za svet niečo dobré bez nás neužil.

„Mama, podeľme sa!“ príde mi s krásnou, veľkou hruškou, čo mu krstná mama dala, a hoci mu je to v tento čas vzácnou lahôdkou, ledva sa dal nahovoriť na polovicu z nej; chcel, aby sme si my dvaja s otcom dve tretiny podržali. Niekoľko jabĺk hocikedy donesie domov, že mu ich dali tam a tam. On že ich nechcel prijať, ale že mu ich popchali do vrecák. Patriční, ktorí svojich synov majú už preč z domu, sú veľmi milí k Ivanovi a viac ráz ho, zo školy idúceho, zavolali dnu, aby ho počastovali niečím dobrým. My sme ho preto pokarhali, lebo nechce—

me, aby sa naučil túžiť po takom častovaní, preto tá výhovorka. On sa teda i okúňa, ale nepodeliť sa s nami mu je nemožná vec, hoci by toho dobrého, čoho sa mu niekde dostane, ako málo bolo. Keď mu napríklad u B. dali niekoľko zvláštnych dlhých lieskovcov, svedomite ich doniesol domov, pekne roztlkol a čisté jadrá mi prezentoval na dlani, aby som si vzala z nich. A keď som si viac od dvoch nechcela vziať, ešte mi tretie, zo všetkých najkrajšie, nasilu nanútil. Podobne sa s jediným gaštanom, čo si ho s veľkým vynaložením času a trpezlivosti na próbu upiekol, neodbytne so mnou podelil, ináč by z celej veci nebol mal radosť. Rád dáva i kamarátom, i čo by nemal dávať, ale on nerád pýta. Neviem, čo z toho konečne vykvitne.

V lete pristihla som ho raz pri niečom, čo sa mi nepáčilo. Utierajúc ráno prach, našla som pod divánovou poduškou dva štvorhranné kúsky obyčajného bieleho cukru. Ako sa ta dostali? Hneď som pomyslela na Ivana, i vzala som ho na otázku. Prišiel trochu do rozpakov, ale sa priznal, že ich vzal zo sklepu a sem si ich schoval. Či pre seba a či pre iných, z toho nedal vývodu. Na moje dotklivé predostieranie, aký je to mrzký skutok, keď ukradomky niečo vzal, poplakal si síce a bol chvíľu veľmi skrúšený, ale o hodinu sa už veselo preháňal s Lunou po dvore a prešiel ku mne s neskalenou dôverou:

„Mama, smiem si odtrhnúť ružičku?“

„Smieš,“ rečiem.

Bolo práve vrchovisko rozkvetu stolistových ruží, a on mal v nich veľkú záľubu.

„Vari aj dve si smiem?“

„Aj dve.“

„Aj koľkokoľvek?“

„Ach, to už nie.“

Odišiel a o chvíľu sa vrátil s ružičkou popýtať ma, aby som mu ju pripäla na výložku kabátika. Takto prizdobený so spokojnou tvárou vyšiel pred bránu podívať sa na svet. Svedomie ho už netrápilo pre tie dva kúsky cukru, pre ktoré pred hodinou bola otázka. A ja som sa nevdojak zamyslela nad touto jeho ľahkou mysľou, či mu ju zazlievať a či ju uznať za prirodzenú a oprávnenú. Iste nechápe, že by bol niečo zlého spáchal, keď si vzal tie nepatrné dva kúsky cukru — veď ho je tam v debni ešte dosť! Moje dohováranie ho sotva presvedčilo, len mu srdce skrušilo, keď videl, že ma zarmútil. No veď iste už

týmto mal by sa prebudiť jeho mravný cit. Lenže príde čas, kde nebude tak ku mne pripútaný; nebude sa musieť obzerať, aby ma nezarmútil — ako potom má odolávať pokušeniam? Lebo vplyvy vonkajšieho sveta celým návalom sa protivia jemnej citlivosti svedomia, ktorú u neho snažím sa vzbudiť i zachovať, a beztrestne ju vysmievajú. A len čo príde medzi ľudí, malých či veľkých, že tie vplyvy budú dorážať na neho. Či sa mi podarí vyvolať v ňom toľkej mravnej sily, aby sa vládal udržať v potrebnej sebadisciplíne, keď už mňa nebude mať za chrbtom? Srdce sa mi úzkosťou chveje, keď si i len pomyslím na to, že by sa môj Ivan so svojou pôvodne takou čistou dušou nemal udržať vždy bezúhonne mravným. A obava ma tým väčšmi skľučuje, keď sa denne musím o tom presviedčať, že ľudia zväčša nemajú ani snahy ani vôle udržať sa takými — a veď oni v útlom detstve zaiste tiež boli čistej, nevinnej duše…

10. júl 1886

Dnes ráno, už za bieleho svitu, navštívila ma vo sne naša Elenka. Prisnilo sa mi o nej i dosiaľ niekedy, ale nejasno, a temer vždy predstavilo sa mi niečo krušné, spojené s ťažkým pocitom — iste ozývali sa v tom hlboko do srdca zaryté dojmy z jej poslednej choroby. Ale dnešný sen bol celkom iný, akoby nejaké vidné zjavenie. Ležím v polobdení vo svojej posteli a som si toho i povedomá. A hoc mám tvár ku stene obrátenú, zrazu vidím, že cez našu izbu ide akási biela postava priamo popri kredenci, písacom stolíku a zásuvkovej skrini do susednej veľkej izby. No toľko, čo tam zmizne, už sa zas zjaví a ja v obave, že ako prišla, tak i odíde, nadvihnem sa v posteli a zvolám: „Elenka! Elenča!“ lebo mám, neviem odkiaľ, určité vedomie, že je to ona. Najprv sa na mňa cudzo podíva, akoby ma už nepoznávala, ale zrazu už zasa ležím a ona sa spúšťa ku mne, až ju držím i objatú a viniem k sebe s nevýslovne blaženým pocitom. Usmieva sa mi milým, jasným úsmevom, ktorý až svieti z jej tváre. Vidí sa mi byť krásnou, hoci by som ju nevedela opísať, i hodne väčšou, ako bola, keď umrela. Ako, ako nie, vo chvíľočke je preč odo mňa; vidím, že ide k otcovi, k Ivanovi, a usmieva sa im — a celá izba sa jasá jej prítomnosťou. Slovíčka od nej nepočujem, ale si toho ani nežiadam. Zo samého jej

vzozrenia viem všetko, čo si žiadam: že jej je blaho v tom druhom živote, že na nás nezabúda, že spojenie medzi nami trvá, hoci nám tu nie je zjavné. Ale zrazu v tom číro šťastnom pocite skrsne mi obava, či je toto nie sen, i chcem volať na muža, či i on vidí Elenku: vtom sa prebudím a — sen zmizol. V izbe je síce vidno i pri zastretých oblokoch, ale jas zmizol, keďže tam niet Elenky. Otec si zo sna hlboko vydychuje, Ivan tíško spí, zaťatú päsť položenú pred tvárou. A ja sa čudujem, ako človek tak hupkom môže prejsť z jedného sveta do druhého a akú zmenu sám pritom podstúpi. V takom živom sne je istotne bližší tamtomu svetu ako tomuto.

Keď sa môj muž prebudil, nemohol sa rozpomenúť, že by sa i jemu bolo o Elenke snívalo, a ja by mu veľmi bola toho dopriala. Mne tento môj sen priniesol takú zvláštnu, rozjasnenú a povznesenú náladu, na akú sa u seba vôbec nepamätám. Zacítila som Elenkinu prítomnosť; som presvedčená, že to nebol číry sen. Ona, láskou vedená, prišla nás navštíviť a podarilo sa jej zastihnúť ma v takom stave, kde je duša čujnejšia pre nadzmyselné styky, pre ktoré je ináč vždy uzavretá nepreboriteľnou ľudskou hluchotou. Celý deň chodím v blaženom pocite, akoby som sa len pred chvíľou bola s ňou zhovárala a všetka nemilá, omrzená práca mi je tým jasom zo sna ožiarená.

Či by to mohol urobiť číry sen?

V januári 1887

Môj detský denník sa pomaly mení na ročník, lebo už temer iba raz do roka zaznačím si niečo do neho. Zdá sa, že čím ďalej je menej pôvabné a viac nepríjemné to, čo by som mala zapisovať, preto otáľam — najmä že mi ani času nikdy nezostáva.

Nedávno, 19. decembra, minuli dva roky od smrti našej Elenky. Zatúžili sme po nej, žiaľne spomienky nám vnove ožili — ale jednako i v také chvíle badať obľavovanie zármutku, boľavý pocit straty potichu ustupuje uspokojivej predstave, čiže ustálenému povedomiu, že jej, za ktorou smútime, je oveľa lepšie tam, ako by jej bolo tu. Na to som sa ja, pravda, spoliehala hneď vtedy, keď som ju musela naspäť do Božej ruky oddať, ale — nemôžem tajiť — ten blažený sen minulého leta utvrdil spoliehanie, doplnil uverenie. Veď ani ja nie som lepšia od

tých, ktorých Kristus Pán pokarhal, že neuveria, kým zázraky neuvidia, nuž i mne bol láskavo dožičený taký maličký zázrak — pravé dobrodenie srdcu. Odvtedy sa už netrudím, že nám Elenka bola odňatá, keď mi tak milo prišla dať na známosť, že jej tam je veľmi dobre a že nás má na pamäti.

Tiež nedávno, 27. decembra, na deň Jána—evanjelistu, bol náš Ivan osemročný. I to ma ponúklo porozmýšľať a zaznačiť o ňom niečo. Často som s ním nespokojná, že sa nerád berie k svojim povinnostiam. Pravda, veď je ešte len osemročný; ale mladý vek je tu nie dostatočnou výhovorkou. Jemu je pilnosť nie vrodená, a to je veľká chyba. Najradšej by sa vždy zabával; učiť sa by mu ani na um neprišlo, nech ho nenutkám. Už viac ráz som si umienila, že ho ponechám v tom samého na seba, aby sa spamätal, ale som s próbou nič nedocielila: vôbec sa neučil. Len čudno, že je pri všetkom tom ešte vždy dosť dobrý žiak. Ľahko chápe a zo samého počutia si všetko zachová, čo ho zaujíma. Len z knižky sa nerád učí, najmä tie predmety, ku ktorým ho chuť nepotiahne.

Napríklad počtovaním sa nerád zapodieva. Ale zato vie celý „krát“ naspamäť a pohotovo odpovie, kdekoľvek by sme sa ho opýtali. Ak sa predsa pomýli, nuž istotne v najľahšej tablici: v násobení piatimi. Sčitovanie a odčitovanie mu ľahšie ide „z hlavy“ ako na papieri. Maďarské preklady mu idú bez námahy, reči sa iste bude ľahko učiť — veď je Slovák. I nemecké slová si hneď zachová, rozumie ich, prekladá ich — ale čítať ich mu je ťažká vec, v každom sa zachytáva a zasekáva. Litera ho ešte vždy zabíja. Pri úlohách zo samej materinskej reči, keď má rozoznávať rôznorodé slová (podstatné, prídavné, slovesá a tak ďalej), často vyjde z trpezlivosti a nazlostí sa, keď dobre neuhádne. Naspamäť sa najviac učí z katechizmu, a vidno, že mu je to otupná úloha. Učí sa ju odremzať čím najrýchlejšie, ako od iných detí počuje, a keďže tomu, čo sa tam učí, ešte nemôže porozumieť, i poprekrúca si to do všelijakých nezmyslov, ktorých sa už potom nijako nemôže zbaviť, keď sa ich raz naspamäť naučí. Vysvetľovanie tu nepomáha, lebo je to všetko nebodaj vôbec vyše detských pochopov. Či ozaj sú i takí vyteční učitelia, čo si vynájdu nejaký detskému chápaniu primeraný, oživujúci spôsob učenia katechizmu? Ak nie, tak je zo všetkého toho rectovania pramalý zisk.

Pred Vianocami mal Ivan veľké trápenie s vianočným vin—

šom, nevedel si rady, ako sa ho naučiť, lebo ho nemal kto „premerkúvať“. Keďže sme my rodičia o vinši nemali vedieť, mal nám byť netušeným obradovaním. No on ešte nevie držať tajnosti; hneď zo školy idúc zvestoval v sklepe otcovi, že dnes písal vianočný vinš. Otec ho zavrátil, že mu to nemal vyzradiť, i nakladal mu, aby aspoň mne nič nepovedal. On však toto nepovedanie vykonal zvláštne diplomaticky.

„Mama, my sme voľačo písali! Ale ti radšej nepoviem, čo…“ bolo prvé, čo mi oznámil, keď ma potom v kuchyni vyhľadal.

„Dobre. Čo nemáš povedať, to nepovedz!“ utvrdila som ho.

„Ale ti radšej poviem, keď som ti už beztak povedal, že sme písali…“ nadpriadol po chvíli premýšľania.

„Nie, nechcem počuť!“ zavrátila som jeho zhovorčivosť, i nastalo medzi nami smiešne škriepenie: nasilu mi chcel vyjaviť tajnosť, ja som ju nasilu nechcela počuť.

Do obeda a cez obed i ostalo tak, ale po obede, keď mal odísť do školy, prišlo pokračovanie. Položil akúsi písanku na diván a upozornil ma, aby som to nečítala, lebo že je tam napísaný — vinš. Nedalo sa mu to na jazyku zadržať. A potom už išiel i ďalej, doložiac hneď!

„Alebo môžeš, môžeš prečítať!“

Veľmi mu záležalo na tom, aby som sa do veci zamiešala; netrúfal si pustiť sa bez mojej pomoci do tejto naliehavej úlohy. Ale ja som sa nedala nakriatnuť. Kázala som mu vziať písanku so sebou do školy a dať sa tam premerkúvať niektorému spolužiakovi. A tak sa i stalo. Ale jednako mi ju ešte i večer tisol do ruky, aby som ho vraj aspoň jedinký raz premerkovala, lebo že zajtra už majú vinš vedieť naspamäť. Mňa to uviedlo do pokušenia; ľúto mi padlo odkloniť jeho dôveru; z druhej strany však, aby poriadok zachovania tajnosti aspoň formálne bol rešpektovaný a aby sa Ivan naučil i sám si rady dať s niečím, neurobila som mu po vôli — tak si on, chudáčik, len sám potichučky prečitoval vinš, aby som nič z neho nevyrozumela.

Keby, hľa, Elenka žila, nebol by sa dostal do tohto pomykova.

Na Dohviezdny večer vedel vinš pekne vyrečniť a bol rád, keď sme ho pochválili, že sa ho sám tak dobre naučil.

Kamarátstvu je vždy priveľmi oddaný a hodne sa mu rozšíril kruh kamarátov. Zavše by zabudol od nich i domov prísť, keby sa nebál trestu. Raz v pozdnú jeseň sme sa ho nemohli

od poludnia do deviatej večer domov dočkať, slúžka pochodila hľadať ho po všetkých známych rodinách, kam ku kamarátom chodieva, ale ho nebolo nikde. Len doniesla zvesť, že podvečer skupina chlapcov vybrala sa do Jahodníckeho hája po čečinu, na ozdobenie školy k meninám pána profesora, nuž že nebodaj i on išiel s nimi. Náš pomocník so svojím priateľom vybrali sa pri lampáši do Jahodníckeho hája hľadať strateného. A on medzitým konečne sám prikvitol — náhodou ho slúžka nehľadala práve v tom dome, kde sa bavil — s plachým vzozrením zlého svedomia. I dostal svoj trest prútom a išiel s plačom do postele. Hádam to nezaslúžil, lebo naozaj zlého sa nedopustil, ale tá jeho nenásytná dychtivosť po zábave nás desí, chceli by sme ju trochu prelomiť. K tomu sme boli v napnutom podráždení pre strach, čo sme o neho prestali, kým sme nevedeli, či sa niečo zlé s ním nestalo. Keď sa to však utíšilo, bolo mi ho ľúto, išla som si sadnúť k nemu a láskavo som mu dohovárala, narážajúc cestu k zmiereniu. On, chudáčik, i uznal svoju vinu a bol najmä ustrnutý, že sa tí dvaja pre neho pozde večer potĺkali po Jahodníckom háji. Tento prípad účinkoval u neho dlhší čas, že si dával lepší pozor, aby sa ustanovil na termín domov, ale jeho náklonnosť k bludáreniu, pravda, nevykorenil. No treba spravodlivo uznať, že túto náklonnosť veľmi napomáha jeho osamotenosť, že nemá brata—sestry, s ktorými by sa doma zabavil.

Na druhý večer som mu pre náhradu a potešenie prečítala Nebeskú slávu z Vajanského básne Vilín. Táto báseň ho celkom očarovala, už viac ráz sme si ju prečítali. Načúva ju ako nebeskú hudbu. Kde by i nie: ľudová povesť, už sama v sebe rozkošná, k tomu ešte v takomto skvelom zvelebení! A tá Nebeská sláva v nej mu je nadovšetko, len by veľmi rád viac zvedieť, čo všetko sa v nebi dialo, kým Vilín tam pobudol.

I okrem takéhoto spoločného čítania povestí a básní sa ja, ako len môžem, usilujem oživiť svojmu jedinákovi jeho domácu osamelosť aspoň tým, že si všemožne dám záležať, aby som vždy javila pohotový záujem o veci, ktoré sú jemu dôležité, hoci mi je to pri mojich iných starostiach často i dosť obťažné. A iste preto azda ani netratím ešte jeho dôveru, hoci mi je ináč vždy zjavnejšie, že náš vzťah nie je už taký vrúcny a blažený, aký býval. Môj syn ešte vždy sa mi zdôveruje so všetkým, čo mu je na mysli, i rád mi referuje o svojich zábavkách a po—

tyčkách s kamarátmi. Keď do roboty zabratá počujem jeho strmý surmovný krok, už viem, že mi ide s nejakou zvesťou. Ešte ani dvere dobre neotvorí, už znie jeho strmo vysotené: „Mama!“ A potom ma neúprosne prenasleduje z izby do kuchyne, z kuchyne do komory a zasa naspäť — i do dverí by sa dal zavrznúť v horlivom rozprávaní — kým mi všetko nepredostrie a kým na všetko odpovede a výhodu nedostane.

„Mama! Chlapci ma volali za verklikárom, čo má papagája na verkli, ale ja som nechcel s nimi ísť!“ zvestuje povýšeným hlasom, v povedomí, že sa dôstojne zachoval.

„Dobre si urobil — to by sa ti ani nepatrilo,“ prisviedčam mu.

„A ešte ma predsa volali, i keď som už bol pod bránou, ale ja som im povedal, že by si ma ty vyhrešila. A Jožo H., to ti je taký, ten mi povedal: „Ojaj, čo len to! Ja sa veru mojej mamky nebojím, nech kričia, koľko chcú!““

„Tým lepšie, že si nešiel s ním. To musí byť zlý chlapec,“ súdim ja. „A druhý raz, keby sa udialo niečo podobné, ty nepovedz, že neurobíš to, čo oni chcú, aby som ťa ja nevyhrešila, ale povedz, že sa to tebe samému nepáči, na čo ťa navádzajú, preto radšej ideš domov –“ usilujem sa stavať ho na vlastné nohy, aby som ho otužilá proti vonkajším vplyvom. Druhý raz mi príde:

„Mama! Ja som sa dnes s Mikim pohneval — už sa ani nezhovárame!“

Potom na moju otázku nasleduje rozpovedanie, z čoho skrsla rozopra a ako odstála, rozumie sa, v takom presvedčení a osvetlení, že Ivan mal pravdu, Miki nepravdu. Posudzujem i nadhodím, že v tom a onom Ivan nemal pravdu, z čoho máme dlhšiu diskusiu, pri ktorej sa musím mať na pozore, aby sa môj syn necítil odo mňa zneuznaným.

„Mama! Milan a Jožo mi povedali, že môj nový oblek je veru nie pekný, že tie šnúry, čo sú na ňom, sú zo ženskej sukne, a tie gombíky že nosila na kabáte Marka—Furka (žobráčka)!“ prišiel mi raz v lete celý nazlostený.

Dvaja kamaráti vzali sa na to znechutiť mu nový oblek, čo ho bol dostal na majáles, na ktorom si dosiaľ zakladal, kým mu iní hovorili, že mu pekne pristane. Mala som roboty, kým som ho trochu upokojila a účinok tých posmeškov oslabila. Napokon riešil síce, že tí dvaja sú len takí sprostáci, ktorí ani

nevedia, čo je pekné a čo nie — ale oblek mu jednako znechutili. Od tých čias ho nerád nosil. Podobne bolo vlani so zimným kabátom, ktorý celú zimu s odporom nosil, keď ho ktorýsi chlapec raz vysmial, že mu je pridlhý. Tu väzí kus mravnej slabosti, ktorej však temer všetci podliehame. A ťažko je vymaniť sa z nej — iba keď sa charakter vôbec upevní, keď sa človek nedá zmýliť lichým posmešným úsudkom.

No neprichádza mi vždy iba s osobnými vecami, jeho záujem sa aj iného chytá. Napríklad:

„Mama! Mama!“ vyvoláva ma, keď ma po obvyklom strmom otvorení dverí nenájde v izbe.

„Čo chceš?“ ohlásim sa mu od svojej práce, mysliac podľa jeho naliehavého tónu, že má nejakú súrnu žiadosť.

„Mama, tie Š—dove kone, to sú ti len také zázraky!“ zvestuje, upreno hľadiac na mňa, čo ja na to.

„Aké zázraky?“ pýtam sa s príslušným záujmom.

„Nuž také sú chudé, čo strach! Keby si toho brázdneho odrela z kože, ostala by ti iba kostra z neho!“

„Ešteže!“ rečiem so zhrozením, hoci sa mi veľmi chce usmiať pri predstave, že by ja mala Š—dove kone z kože odierať. „Iste ťažko robia a pritom ich ešte i zle chová, úbožiakov!“

„Že ich už také kúpil!“ sponáhľa sa opraviť ma, aby som Š—dovi bez príčiny neubližovala. „A vieš, kde ich kúpil?“

„Nie veru,“ rečiem.

„V Žiline na jarmoku!“ vyrečie s ohromnou dôležitosťou, akoby bol rozlúštil nejaký svetodejný problém.

Keď si takto uľahčil z ťažiacej ho vedomosti, nadobudnutej pred sklepom, kde Š—da s našimi učňami skladá z voza tovar, dovezený zo stanice, na chvíľu sa zamyslí. A zo zamyslenia vyjde otázka:

„Mama, a kde je Žilina?“

„V Trenčianskej stolici,“ rečiem. Z toho rozprúdia sa ďalšie otázky: Či je to ďaleko? Či ďalej ako do Mošoviec? Či by ta i pešo zašiel? A koľko by musel ísť? a tak ďalej, a tak ďalej, až sa nevdojak zapletieme do akejsi nepripravenej zemepisnej lekcie, na aké je môj Ivan vždy ochotný.

Nuž nejakého osohu azda vždy zanechajú tie naše niekedy i dosť smiešne a strakaté rozhovory.

Október 1887

Zdá sa mi, že náš Ivan čím ďalej viac trestu, alebo aspoň prísneho karhania si od nás tŕži, a ja mám pritom vždy strašne zlý pocit. Z jednej strany preto, že sa Ivanove chyby navidomoči stupňujú, z druhej preto, že som si nikdy nie istá, či tým trestom docielime i niečo dobré, či si Ivana len neroztrpčíme a od seba neodvrátime, lebo účinky pri každej povahe inak vypália — pri každej po svojom.

Raz v lete bol vážny výstup pre kostené gombíky, ktoré Ivan potajme vzal zo sklepu a šiel sa o ne hrať s chlapcami na rínok, nedbajúc, že mu otec túto hru rovno zakázal. Teda dva—tri priestupky razom: otcov zákaz prestúpil, gombíky potiahol, a k tomu ešte sprobúval tajiť, že by ich bol zo sklepu vzal. Ale celé jeho rozpačité a plaché vzozrenie svedčilo o zlom svedomí — aspoň pretvárať sa ešte nevie, chvalabohu! Otec však jednako veľmi povážlivo pokrúcal hlavou pre tento prípad i dotklivo dohováral synovi. A na tom bolo i dosť, Ivan dlho plakal a zariekal sa, že to už viac neurobí. Po plačlivom kajaní sa však čosi—kamsi vrátila sa mu veselosť, akoby sa nič nebolo prihodilo. Na také veci rád zabudne. Preto som mu večer pred spaním ešte pripomínala jeho previnenie, aby si vec lepšie pripustil k srdcu.

Ale nedávno sa mu horšie povodilo: otec ho vylátal trstenicou. Stalo sa, keď som pre záhradnú robotu nemohla ísť do sklepu a otec po akomsi vykonávaní musel do mesta, že naložil Ivanovi, aby ostal v sklepe, akoby pre dozor, kým sa domov nevráti. Ivan však vo svojej nekonečnej bezstarostnosti nedbal, alebo pozabudol na pridelenú úlohu, šiel s chlapcami na gymnastiku ku škole a vrátil sa odtiaľ až na mraku. Vpálil rovno do sklepu, mysliac, že otec azda ešte nebude tam, ale ten veru bol tam a hneď pochytil syna do roboty. Ivan sa na svoje nešťastie po prvom údere zasmial — iste pred pomocníkom chcel sa ukázať nepokoreným — to otca nahnevalo, takže potom mu i viac priložil trstenicou, ako bolo treba. Na Ivanov priestupok otec spáchal chybu, že ho trestal pred svedkami. Potom trestaný plakal celý večer, i zaspal v žalosti, i ešte v nasledujúce dni bolo badať na ňom istú skrúšenosť. Nuž taký trest azda

predsa musí mať i svoj dobrý účinok. Ja som sa s nežnosťou mala k nemu za celý ten čas, ale tiež výslovne som ho utvrdzovala, že ten trest od otca bol zaslúžený. My obaja rodičia, čo by nám i proti presvedčeniu išlo, verne sa toho držíme, že pred dieťaťom nikdy sa nezavrátime, nikdy mu stranu nechytáme, aby účinok výchovy nezlyhal.

Tiež nedávno zasa z inej príčiny pritiahol si Ivan i pokarhanie i telesný trest. Niektoré z našich mladých jabloniek totižto, čo sme si už sami tu dochovali, nám tohto roku pekne obrodili, až sa zďaleka smiali na nich žltkavé a ružové jabĺčka. V jedno ráno sme sa ešte z nich tešili a toho istého dňa po obede sme zbadali, že na každom stromku dolné konáriky sú obraté. Nastalo vyšetrovanie, a vynieslo sa na svetlo, že si ich istá Židovka, hľadajúca si v našom dvore svoje ujdené kura, celkom neženírovane obrala do zásterky a odniesla domov —keď si najprv od Ivana, tam sa zabávajúceho, vypýtala dovolenie. Docitovali sme Ivana a osopili sme sa na neho, ako to mohol dovoliť, prečo hneď nepribehol po nás, alebo prečo patričnú s jej bezočatou žiadosťou neupravil k nám.

„Nuž keď pani S. povedala, aké máme krásne jabĺčka, že však si môže zo dve z nich odtrhnúť, keď ich toľko máme —a potom si natrhala plnú zásteru?“ vyhováral sa.

Ona s vrodenou prefíkanosťou uprávoplatnila si svoj lakomý postupok, keď si jablká vzala akoby s privolením Ivana —a jemu s jeho vrodenou radodajnosťou neprišlo na um nejako sa jej postaviť.

No a prišlo ešte i horšie.

Na druhý deň obrali sme zvyšné jablká, aby znovu niekomu oči neklali, iba po dve—tri sme vo vrchovci každého stromka nechali, aby aspoň tých niekoľko dobre dozrelo. Sotva však prešiel týždeň, nájdeme raz pod jablonkami našudeného lístia —a jablká z vrchovcov zmizli. Čo to — kto to zasa?! Vysvitlo, že ktorísi Ivanovi kamaráti obchádzali tu s dlhým papekom a zasa s Ivanovým privolením, ba nebodaj i s jeho pomocou obráňali si naše posledné, vzácne, s ustávaním dopestované jablká. To už otca náramne dopálilo, dôkladne syna vypral a ešte ho i do pivnice zavrel, aby tam náležité porozmýšľal o svojej hriešnej žičlivosti.

Neviem, či to trestanie ho z nej vylieči, a či musíme len trpezlivo dočkať, kým príde k rozumu.

V učení je vždy nepilný, ani odmeny za pilnosť, s ktorými otec sproboval šťastie, nemali želaný účinok. Len keď od zábavky pribehne hladný domov, bez slova prichytí sa do svojej školskej úlohy, lebo vie, že jesť nedostane, kým ju neskončí. Niekedy napodiv rýchlo a pekne napíše do písanky zo dve strany hoci vlastnej osnovy, i do kreslenia z chuti sa berie. Ale s najväčšou pasiou oddáva sa teraz gymnastike.

27. december 1887

Dnes je náš Ivan deväťročný. Opýtala som sa ho, čím mu mám na obed prihovieť: vyvolil si „kóch“ (nákyp). Spravila som mu citrónový, a on nás, rozumie sa, všetkých ním potraktoval. Napoludnie dostal dovolenie ísť na kĺzačku. To on rád, obratne sa zvŕta na korčuliach. Prišiel načas domov, aspoň nás teda tuláctvom nerozhneval. Pred večerou si prečítal kapitolu z Hoff—mannovej Pomsty božej a mňa pridržal pri sebe, aby som mu vysvetlila, čo nerozumie, lebo to mu je nie také jasné ako ľudové povesti.

Po večeri čítal si zo Včielky dojemnú povesť z prvých čias kresťanstva, ako v Antiochii zbičovali na smrť deväťročného chlapca pred očami jeho matky preto, že odvrátil sa od pohanských bohov a obrátil sa ku Kristovi. Prosil ma, aby som mu to ešte raz ja prečítala. Napnute hľadel na mňa veľkými očami, ktoré mu každú chvíľu podchodili slzami, a ja som ho nevdojak pritiahla k sebe. Či by sme teraz chceli za Krista tak podstupovať?

Zatým si ešte sám čítal Zlatý vlások, pri ktorom sa mu rozjasnila nálada.